Keď som v roku 2000 videl svoj v poradí druhý koncert skupiny Camel v rámci “Rajaz Tour” v krakovskej hale Wisla, stáli na pódiu vedľa legendy Andyho Latimera a jeho verného súputníka Colina Bassa aj dvaja frankofónni rodáci z Kanady – mladý bubeník Denis Clement a dynamický, kučeravý klávesista s neodmysliteľnými okuliarmi – Guy LeBlanc. Vtedy som ešte netušil, že ide o hlavnú postavu veľmi interesantnej jazz/progrockovej kapely Nathan Mahl, ktorá vznikla ešte v 80. rokoch v kanadskej Ottawe. Guy a Denis precestovali s Camel koncertne behom vyše roka väčšinu sveta a stihli v tejto zostave nahrať doteraz ich posledný štúdiový album A Nod and a Wink (2002). Potom však vážne onemocnel Andy Latimer. Na svoje konto si v roku 2013 ešte pripísali opätovne nahraté dielo The Snow Goose, pôvodne vydané v sedemdesiatom piatom. Žiaľ, roku 2015 Guy LeBlanc podľahol rakovine…
Roky 2000-2002 boli pre Guy LeBlanca mimoriadne úspešné a produktívne. Okrem koncertov a štúdiovej práce s Camel stihol nahrať so svojou materskou kapelou s veľkým ohlasom (v art/prog rockových kruhoch) prijatú trilógiu Heretik (Heretik Volume I: Body of Accusations (2000), Heretik Volume II: The Trial (2001), Heretik Volume III: The Sentence (2002).
Celkove vydali Nathan Mahl osem štúdiových diskov a jeden oficiálny živák z Nearfestu z roku 1999, kde hrali spolu s Camel. A koncom roku 2008, tesne pred Vianocami, vyšiel predposledný album Exodus, o ktorom si niečo povieme. Stalo sa tak po vyše päťročnej odmlke od vydania disku Shadows Unbound (2003). Dovtedy kapela vydávala svoje albumy na vlastnej značke Mahl Records, Exodus zastrešilo úspešné vydavateľstvo posledných rokov, kanadský Unicorn Digital Records.
Exodus je hodinový, koncepčný hudobný príbeh, inšpirovaný Bibliou (Druhá kniha Mojžišova) a venuje sa odchodu židovského národa z Egypta a putovaniu po púšti do zasľúbenej zeme – do Kanaánu. Personálne obsadenie v Nathan Mahl sa menilo nahrávaním prakticky každej nasledujúcej dosky. Na Exodus si Guy LeBlanc prizval bicmena Alaina Bergerona (bubnoval už na Heretik Vol. I.), Guya Dagenaisa (hral na 5-strunnej basgitare na Heretik Vol. III.), gitaristov Tristana Vaillancourta a Davida Campbella (jeden z mála nefrankofónnych Kanaďanov v kapele) a ako hosťa huslistu Davida Petersona.
Poznávacím znamením Nathan Mahl na všetkých predošlých albumoch bol jazzrockový podklad s inštrumentálnou ekvilibristikou klávesových a gitarových plôch a relatívne malým priestorom pre spievané pasáže, ktoré obyčajne zabezpečoval sám Guy LeBlanc. Na koncepčnom CD Exodus došlo pomerne k podstatnej zmene, aspoň v prvej polovici albumu. Najmä kvôli verbálnej výpovednej hodnote deja príbehu sa Nathan Mahl (teda hlavne Guy LeBlanc) uchýlil k štruktúre relatívne kratších, spievaných songov (na speve sa tu podieľajú všetci štyria kmeňoví inštrumentalisti), pričom aranžmán jednotlivých “pesničiek” má pomerne veľa hardrockových prvkov! Expresívne formy spevu a vyložene hardrockové akordy v gitarových partoch sa v minulosti v hudbe Nathan Mahl prakticky vôbec nevyskytovali. Na jednej strane to prináša do muziky tejto kapely síce väčšiu mieru rozmanitosti, ale na druhej strane (je to môj názor) aj výrazný aspekt rušivosti. Z prvej polovice skladieb len tretia, inštrumentálka The Plagues, má klasický rukopis predošlej tvorby Nathan Mahl, ďalšie štyri (Burning Bush, Let My People Go, The Parting, Down From the Mountain) akoby si Guy LeBlanc a spol. požičali od nejakej anonymnej štandardnej hardrockovej skupiny.
K pozitívnemu posunu (z môjho pohľadu) dochádza z hudobnej stránky na albume v jeho druhej polovici, keď dostáva charakter toho, čo tvorili Nathan Mahl na starších CDs, navyše s prímesou odkazu Camel. Skladba 40 Years je venovaná vtedy sa uzdravujúcemu Andymu Latimerovi a patrí k najkrajším momentom na doske. Kratšia The Last Climb je ešte aranžovaná s dramatickým, hardrockovým spevom, ale už s inštrumentálnym ladením do skutočne efektného veľkolepého finále. Guy LeBlanc vocoderom skresleným hlasom v pozícii narratora odštartuje záverečnú trojicu skladieb: inštrumentálnu, dynamickú Canaan, krehkú a snivú Zipporah’s Farewell; obe plné vzrušujúcich pasáží a motívov, tak charakteristických pre to, čo robilo vždy Nathan Mahl v minulosti svojbytnou, originálnou kapelou; a veľkolepú The Price of Freedom. V tejto trojici je cítiť aj duch camelovského odkazu a spôsob aranžovania kompozícii à la Camel, čomu Guy LeBlanc iste pričuchol počas vzniku albumu A Nod and a Wink. Cítim to tak, že istú rozpačitosť prvej polovice albumu Exodus tá druhá polovica vynáša vysoko nad priemer. Preto celé toto koncepčné dielo hodnotím tak, ako je to vyjadrené vo výsledku.
Na záver: Kompozícia 40 Years je v zozname skladieb v booklete síce venovaná Andymu Latimerovi, ale celý album je dodatočne venovaný pamiatke manželky Guy LeBlanca – Dawn Mitchel LeBlanc, ktorá pár dní po jeho oficiálnom uvedení na hudobný trh zomrela na následky dlhodobejších problémov so srdcovým svalom…
Hodnotenie: 3,5 – s tendenciou smerom hore.
SKLADBY:
01. Burning Bush (7:19)
02. Let My People Go (6:06)
03. The Plagues (6:21)
04. The Parting (7:37)
05. Down From the Mountain (7:24)
06. 40 Years (For Andy Latimer) (7:13)
07. The Last Climb (2:50)
08. Canaan (5:14)
09. Zipporah’s Farewell (2:50)
10. The Price of Freedom (6:29)
ZOSTAVA:
Guy LeBlanc – keyboards, recorders, vocal
Guy Dagenais – bass, guitar, vocal
Alain Bergeron – drums, percussion. vocal
David Campbell – guitars, additional keyboards, vocal
Exodus
Prog Rock
Unicorn Digital
2008
CD
10
