Tohto roku som sa snáď nestretol s väčšou názorovou polarizáciou, ako to bolo v prípade Franka Bornemanna a novinky Eloy. Na druhej strane – nič prekvapivé, veď už v 70. rokoch jeho kapelu zosmiešňovali a označovali ako „Pink Floyd pre chudobných“. Aj táto rocková opera vyvolala mnohé zlomyseľné poznámky, ale častokrát aj rešpekt. Aby som sa dostal k jadru, hanu si album skutočne nezaslúži. Naopak.
Výborná produkcia – čistý a dynamický zvuk. Eloy, v porovnaní s predošlou produkciou, znie stále pateticky a pompézne, ale jasný a transparentný sound je dôvodom, že hudba v žiadnom momente neskĺzne do nepriehľadnej kaše. Kompliment technikom v štúdiu!
Nie je to prvý raz, čo sa Bornemann zaoberá dejinami Francúzska. Skutočnosť, že si vybral národnú hrdinku Francúzov, naznačuje, že sa zameral na tamojší trh. Po lyrickej stránke, hoci v angličtine, sa s touto výzvou vyrovnal. Hovorený text znie nad očakávanie, povedal by som, že lepšie ako v minulosti. Hudobne? Je tu veľa odrôd, skvelá klávesová práca dvojice Folberth-Gerlach, výborná basa Matziola. Koncepčne prepojené piesne, ktoré sa bezproblémovo spájajú a dodávajú albumu pocit silného jednoliateho celku.
Tvrdiť, že „v minulosti bolo všetko lepšie“, je v tomto prípade pravdou iba čiastočne. Zároveň je potrebné čestne dodať, že nie všetko zo 70. a 80. rokov bolo bez chýb. Eloy však dokázal spojiť staré s novým. Určite nie od „a“ po „zet“, ale v mnohých pasážach je album vynikajúci.
Hoci sa mnohí postavili k nahrávke odmietavo, prikláňam sa k názoru druhého tábora, že ide o veľmi solídne dielo, aj napriek niekoľkým slabším momentom. Dovolím si ho doporučiť všetkým fanúšikom tejto hannoverskej skupiny a aj tým, ktorí majú v obľube symfonický progresívny rock. Frank Bornemann, pán v rokoch, opäť raz ukázal mladíkom, ako sa to má robiť. A k tomu prirátam aj vydarený digipak, ktorý svojou kreativitou zvyšuje celkovú náklonnosť k The Vision, The Sword And The Pyre – Part I.
(Recenzia pôvodne publikovaná na nemeckej stránke Babyblaue. So súhlasom autora upravená a preložená do slovenského jazyka.)
SKLADBY:
01. The Age Of The Hundred Years’ War 4:17
02. Domremy On The 6th Of January 1412 1:48
03. Early Signs… From A Longed For Miracle 4:13
04. Autumn 1428 At Home 0:55
05. The Call 5:51
06. Vaucouleurs 4:35
07. The Ride By Night… Towards The Predestined Fate 3:30
08. Chinon 9:46
09. The Prophecy 4:40
10. The Sword 5:54
11. Orleans 4:26
12. Les Tourelles 7:24
13. Why? 5:11
ZOSTAVA:
Frank Bornemann – spev, gitara, doplnkové klávesy
Klaus-Peter Matziol – basa
Hannes Folberth – klávesy
Michael Gerlach – klávesy
Kristof Hinz – bicie, perkusie
+
hostia
The Vision, The Sword And The Pyre - Part I
progressive rock, symphonic prog
Artist Station Records
2017
CD
13
Po počiatočnom rozčarovaní som sa k albumu vrátil a viackrát sa mu pozorne venoval. Na rozdiel od predošlého titulu Visionary (2009), ktorý ma chytil po prvom kontakte, mi to pri tejto novinke trvalo oveľa dlhšie, ale musím dodatočne uznať, že to je stále ten dobrý Frank Bornemann – vďakabohu za neho!
Marc, vďaka za recenziu!
Možná je třeba se při pochopení tohoto dvojalba vrátit k The Power and the Passion, které také bylo původně zamýšleno jako dvojalbum. Právě ono zní naprosto jinak (a pro mě méně kosmicky a více vypravěčsky) než všechno ostatní v jejich diskografii. Podle mě naprosto totéž se odehrává i při The Sword and the Pyre. Navíc právě po poslechu tohoto dvojalba je možné také pochopit, proč se v začátcích skupiny objevila spojitost Eloy a Jethro Tull (jakkoliv se o tom dnes spíš mlčí). Já bych na pocitové spříznění šel asi takto název 1) The Sword and the Pyre je vlastně jen variací na The Power and Passion, 2) dvojalbum o historii bylo snem Bornemanna dlouhodobě 3) Střípky o Johance z Arku jsou také rozesety na více místech jeho diskografie i biografie a dívka kdesi ve středověké Francii je tak hrdinkou na obou albech. Proto je dobré nechat barda, ať vypráví…. dozvíte se mnohem víc než se na první pohled zdá…