Rok 2023 je pre mnohé staré rockové skupiny výnimočný v tom, že vydávajú svoje albumy znovu po 50-tych rokoch v remastrovaných a mnohokrát doplnených reedíciách v slávnostnej podobe. Najmohutnejším príkladom je pinkfloydovský Dark side of the moon, ktorý po polstoročí vychádza ako live nahrávka z Wembley, pretože Pink Floyd hrali naživo fragmenty z albumu už predtým ako išli do štúdia a znovu remixovaný Jamesom Guthriem.
Ja sa však zamerám na album, ktorý je spoza Atlantického oceánu. Bude to od skupiny Blue Öyster Cult a ich druhý album Tyrrany and Mutation, ktorý bol vydaný 11.2.1973.
Najprv si však povedzme pár slov a skupine, ktorá nesie zvláštne meno a ich hudba sa dá porovnávať s inými len veľmi ťažko, lebo za celé pôsobenie hrá svojsky a na môj pohľad zaujímavo. Kapela hrá dodnes a stále koncertuje, hoci z pôvodnej zostavy zostali len dvaja veteráni Eric Bloom a Buck Dharma.
Americká skupina vznikla napodiv iným spôsobom ako mnoho anglických rockových zoskupení, ktoré sa mnohokrát stretávali v londýnskych krčmách a hudobníci často menili svoje pôsobenie v nich a zakladali stále nové a nové zoskupenia.
Vznik newyorskej skupiny by sa nikdy neuskutočnil bez mohutnej podpory a entuziazmu chlapíka menom Sandy Pearlman. Bol to redaktor amerického newyorského časopisu venovaného rock&rollovej hudbe „Crawdaddy“, ktorý vydával s Jonom Landauom (neskôr manažérom Bruca Springsteena). Sandy Pearlman počul a videl Donalda Roesera na hudobnom stretnutí viacerých hudobníkov a napadlo ho, že by s jeho pomocou mohol založiť skupinu. Vybral názov Soft White Underbelly. Vzniknutá nová kapela bola prechodným miestom pre mnohých hudobníkov a v prvej fáze hral na basgitaru Andrew Winters. Jedného dňa členovia skupiny, Donald Roeser, Allen Lanier a Andrew Winters navštívili predajňu hudobnín, kde pracoval Eric Bloom, ktorý na vysokej škole spieval v rôznych kapelách. Jednu fotografiu barovej kapely mal vyvesenú v predajni, medzi fotografiami známych kapiel napr. Who. Andrew Winters poznamenal, že pozná kapelu na fotografii a ich spevák Les chodil do školy s Ericom a sú vlastne spolužiaci a dali sa do reči. Neskôr Erica Blooma kontaktoval spevák kapely Leslie Braunstein a požiadal ho o PA systém na koncert do Electric Circus. Kapela Soft White Underbelly mala mizerné zvukové vybavenie a Eric im koncom roka 1968 pomáhal s prepravou v dodávke a požičaním aparatúry. Začal im robiť zvukára na koncertoch.. O pár mesiacov, v apríli 1969 už bol hlavným spevákom kapely a Donald Roeser ho naučil zopár akordov na gitaru.
Manažér Sandy Pearlman dokázal kapele vybaviť platené koncerty a podpísal nahrávaciu zmluvu s vydavateľstvom Elektra. Soft White Underbelly nahrali album v zostave Donald Roeser (gitara), Albert Bouchard (bicie), Allen Lanier (klávesy), Andrew Winters (basgitara) a dvojica spevákov Jeff Kagel a Les Braunstein. Nahraný album však nikdy nevyšiel a Les Braunstein bol nahradený v roku 1969 Ericom Bloomom. Jeff Kagel odišiel sám, lebo potreboval dokončiť vysokú školu. Eric Bloom sa presťahoval na Vianoce 1968 do domu v Great Nect na Long Islande, kde všetci muzikanti bývali spoločne. Chlapci nemali veľa peňazí na živobytie a držali ich nad vodou iba občasné koncerty. ktoré vybavil Sandy.
Kvôli neúspechu pri nevydaní albumu Sandy Pearlman premenoval skupinu na Stalk-Forrest Group a znovu pre Elektru nahrali niekoľko piesní, ktoré mali osud ako predošlé. Nevydali ich, ale svetlo sveta uzrel ich prvý singel What Is Quicksand?/Arthur Comics. Do skupiny prišiel Bouchardov brat Joe a skupinu musel opustiť Andrew Winters. Nastala ešte jedna zmena. Donald Roeser začal používať umelecké meno Buck Dharma. Vymyslel mu ho Sandy.
V roku 1970 sa znovu skupina premenovala, tentokrát na Blue Öyster Cult a hrá dodnes. Prapodivný názov Blue Oyster Cult vymyslel Sandy Pearlman. Prehláskované písmeno „Ö“ navrhol Richard Melzner, ktorý sa okolo muzikantov stále motal a zabezpečoval koncerty spolu so Sandy Pearlmanom.
Stará skupina s novým názvom sa živila koncertovaním a svoj prvý album konečne vydala 16. januára 1972. Nahrávali ho v októbri 1971 a 37 minútový album je plný temných síl v speve aj textoch. ktoré spieva Eric Bloom a a Roeserových gitarových riffov. Donald „Buck Dharma“ Roeser tiež spieva a jeho odlišný hlas vytvára v piesňach BÖC zdravý protipól. Napriek tomu, že slovo kult v názve skupiny a ich temné, niekedy čarodejnícke texty evokovali aj zásluhou Sandyho propagácie akúsi odnož anglických Black Sabbath skupina hudobne vychádzala zo svojej predošlej tvorby. Obraz kultovej, čiernej skupiny skôr vytvárali Sandy s Richardom vo svojich článkoch v hudobných časopisoch o BÖC a skupina sa im prispôsobila.
Celá skupina sa tvorivo podielala na skladaní piesní a aj dvaja nehrajúci producenti albumu Sandy Pearlman a Murray Krugman pridali niečo do prvého albumu, hoci najviac piesní skladal Buck Dharma. Sandy Pearlman písal básne. A tak prvotina ako aj neskoršie sú LP platne Blue Öyster Cult žánrovo rozmanité a navonok nesúrodé, je to dôsledok rôznorodého autorstva. Prvý eponymný album nie je zlý , ale nedá sa povedať ani vynikajúci. Zvuk albumu tiež nepatrí medzi skvosty zvukových nahrávok a celý album bol výsledkom ich predošlej hudobnej produkcie z kapiel Soft White Underbelly a Stalk-Forest Group. Krkolomné a honosné názvy a texty piesní s odvážnou temnou hudbou.
Tyranny and Mutation
Druhý album skupiny. Platňa vyšla 11. februára 1973 na značke Columbia Records, skupina ho nahrávala na jeseň 1972. Mali omnoho menej času na nahrávanie a aj na písanie skladieb. Dosiahol v Bilboarde iba číslo 122, ale dnes ho radíme k tým dobrým od kapely. Skupina ho produkovala počas turné s kapelou Alice Cooper, niečo napísali počas cestovania v hotelových izbách, potom niečo nahrali v štúdiu a znovu pokračovali v koncertovaní. Boli časovo vyťažený, lebo vydavateľstvo od nich požadovalo nový album. Možno práve preto vznikla aj prerábka piesne I’m On The Lamb But I Ain’t No Sheep.
Strana A
1. The Red & the Black 4:20
Eric Bloom, Albert Bouchard, Sandy Pearlman;
spev Eric Bloom
Úvodná skladba z druhého album skupiny je znovu nahratá pieseň z debutovej platne Blue Öyster Cult. Tam sa volala „I’m on the Lamb But I Ain’t No Sheep“. Skupina jej sile zrejme verila a tak ju znovu nahrali s novým aranžmánom a názvom. Možno si to poslucháč ani neuvedomí, lebo zrejme nie každý je znalcom skupiny BÖC, ale nepoznám žiadnu inú LP-čku, kde by sa tá istá skladba zopakovala na nasledujúcom albume. Skladba sa zapodieva kanadskou jazdeckou políciou, ktorá má čierno červené oblečenie. V prvom názve sú síce zvieratá (jahňa a ovca), ale v druhej verzii už kapela stavila na farebnosť v podobe čiernej a červenej, zbesilému rytmu a priamočiarej údernosti. Skladba nabrala na dravosti a práve v porovnaní s predchádzajúcou verziou, ktorá je pomalá a menj úderná je akoby základom zvuku vyvíjajúcich sa muzikantov, ktorí vniesli do americkej rockovej hudby svoj vlastný štýl. Gitarista Buck „Dharma“ donekonečna opakuje riff skladby a bicie Alberta Boucharda sú rytmicky presné, trošku zvukovo niekedy s činelami veľmi vzadu, ale aj málo detailne nahraný vokál Erica Blooma dokresluje zvuk vtedajšej nahrávky s málo dominantnou basovou zložkou zo štúdia Columbia Records v New Yorku. Je to teda skôr o pocite, sile hudby a dravosti celej kapely a netreba si asi hlavu lámať nad vtedajším zvukom, ktorý kapela produkovala. Prvá skladba je nástrojovo a hudobne pestrá, striedajú sa rôzne variácie aranžmánov a pokrok v muzikálnom kumšte je zásadný.
2. O.D.’d on Life Itself 4:47
Eric Bloom, Albert Bouchard, Joe Bouchard, Sandy Pearlman;
spev Eric Bloom
Druhá pieseň je akoby začiatok známej piesne Marca Bolana a kapely T.Rex „(Bang a Gong) Get it on“, ktorá vyšla 2.7.1971, ale v USA bola premenovaná na Bang a Gong, aby neboli porušené autorské práva jazzrockovej skupiny Chase v názve skladby, mali tiež hit Get it on v USA v roku 1971. Tu sa mi kapela páči a vnímam ich náznak ku glam rocku anglickej vlny zo začiatku 70-tych rokov. Spev Erica je krajší a hoci si zachováva hrdelný vysoký hlas spolu s gitarou Bucka a basovou linkou Joe Boucharda hrajú veľmi a citlivo jednoduchú skladbu. Bicie Alberta Boucharda sú tentokrát lepšie nasnímané a jeho hra sa mi páči. Textami sa skupina dostáva väčšinou do bizardných situácií a nie je nič jednoduchšie ako sa pohybovať v odkazoch na nebo, peklo, krv, smrť, život . Samozrejme je to niekedy postavené do imaginárnych vízií a priestorov. Text piesne bol inšpirovaný ich producentom Sandy Pearlmanom, ktorý videl na koncerte Allman Brothers dievča v nemocničnom stane, zrejme už mŕtvu.Niededy ma udivuje, že Eric Bloom, ktorý je hlavným hlasom kapely s ľahkosťou jemu samému spieva tieto ťažkotonážne texty. Konkrétne na tejto piesni sa mi najviac páči začiatok skladby, jednoduchý tírexovský riff, dva sólové vstupy gitary, dramatický brejk na bicie a nástup basovej gitary. Je to pre mňa tutovka.
3. Hot Rails to Hell 5:27
Joe Bouchard; spev Joe Bouchard
Rezká a rýchla skladba basového gitaristu Joe Boucharda. Aj podľa názvu piesne je to rýchla jazda vlakom do pekla. Doslova to nie pravda, lebo rýchlik číslo 1277 uháňa do neba. Neviem v akom ošiali si Joe pomýlil nebo s peklom, ale vypátral som, že text je inšpirovaný tragickým osudom spolupracovníka kapely Phila Kinga, ktorého zavraždili v newyorskom metre. Je to trošku predimenzovaná vec pre moje uši, ale nezahadzujem flintu do žita. Je to počúvateľné.
4. 7 Screaming Diz-Busters 7:01
Albert Bouchard, Joe Bouchard, Donald Roeser, Sandy Pearlman;
spev Eric Bloom
Najdhšia pieseň albumu vracia Blue Öyster Cult do svojho hudobného územia. Myslím si, že máloktorá skupina hrala v týchto hudobných polohách a hudobné cítenie si vytvorili hudobníci sami. Hoci sa zdá, že pieseň bude jednoduchou záležitosťou nie je to tak. Znovu je tu množstvo farieb a zvukov, ktoré zrejme nevytvárali ľahko. Aj tu sa pridávajú k Ericovmu spevu vokalisti Joe a Albert Bouchard a Buck Dharma. Dharma v tejto skladbe kúzli na gitare jedno čudevstvo za druhým. Časom sa vypracoval na kúzelníka s gitarou a jeho hra dodáva do kapely svojský zvuk.
Strana B
5. Baby Ice Dog 3:29
Eric Bloom, Albert Bouchard, Patti Smith;
spev Eric Bloom
Na prvej piesni druhej strany LP je skladba s textom známej hudobníčky a básničkárky Patti Smith ( hral s ňou v skupine Ivan Král, ktorý bol výborným gitaristom a skladateľom). Ivan Král, ktorý žil so svojimi rodičmi (boli diplomati) v USA od roku 1966, sa v roku 1968 stal emigrantom z Československa. K Patti Smith Group sa pripojil v roku 1975 (predtým napr. Blondie), hral na basgitaru a zložil veľký hit Dancing Barefoot.
Patti Smith vtedy ešte neznáma, bola priateľkou klávesistu skupiny Allena Laniera. Skladba začína zavíjajúcim psom, ktorého dokázal Buck vytvoriť na gitare. Skladba sa voľne odvíja v miernom tempe s dobre nahranými nástrojmi. Rytmicky je trošku roztrieštená, ale chvíľami to znie celé kompaktne a dobre. V skladbe sa samozrejme presadzuje hudobne aj Allen Lanier, je ho v nej veľmi dobre počuť. Slová Patti Smith spievané Ericom Bloomom sa kapela dostáva až do nekonečne vzdialeného Mongolska. Patti Smith v dobe vydania albumu tiež bojovala o podpis zmluvy s hudobným vydavateľsvom, recitovala svoje básne a hrávala s gitaristom Lenny Kayeom. Svoj prvý album Horses vydala až v roku 1975. S Allenom Lanierom žila 8 rokov, pri písaní textu Baby Ice Dog sa kapela s ňou nikdy nestretla, lebo Allen zobral pieseň k nim domov a Patti napísala text sama.
6. Wings Wetted Down 4:12
Albert Bouchard, Joe Bouchard;
spev Eric Bloom, Joe Bouchard
Šiesta skladba s temným textom sa v pohodovom a peknom tempe rozplýva ako let vtákov nad kostolom za temnej noci, hoci majú premočené krídla a potkýnajú sa o zem. Táto poloha dnes už kultovej kapely Blue Öyster kult sa mi páči a ľahko sa dá čítať v nástrojovom aranžmáne celá kapela. Veľmi dobrá skladba.
7. Teen Archer 3:57
Eric Bloom, Donald Roeser, Richard Meltzer;
spev Donald Roeser
Po prvýkrát sa predstavuje ako sólový spevák Donald Roeser, ktorý nakoniec používal svoju prezývku „Dharma“. Aj na tejto skladbe, ktorú zrejme najviac napísal Roeser a preto ju aj spieva sa podieľali aj iní členovia kapely. Dokázali spolu písať skladby, ktoré sú svojim spôsobom, ale hlavne prevedením ich poznávacím znamením. Písanie skladieb bolo väčšinou dielom jednotlivého hudobníka, neskôr potom ostatní členovia skupiny dotvárali záverečnú ppodobu piesne. V neskoršom období už mali každý z nich doma štvorstopé magnetofóny a demá piesní, alebo základné melódie si nahrávali svojpomocne.
8. Mistress of the Salmon Salt (Quicklime Girl) 5:08
Albert Bouchard, Sandy Pearlman;
spev Eric Bloom
Posledná pieseň hoci sa zdá byť ospevovaním dievčiny, ktorá dokáže vypestovať silné a pevné rastliny sa skrýva nakoniec niečo temné a v pozadí nedobré. Kolobeh života v dobrom a v zlom. Alebo ešte v strašidelnejšom pojatí príbeh sériovej vrahyne, ktorá používa svoje obete na hnojivo pre rastliny?! Asi si poviete . „Fuj, odporné!“ Textári skupiny sa však krkolomne držali strašidelných tém a doslova sa v nich vyžívali. Znovu je to rocková pieseň so striedaním rytmu, ťažko definovateľnými gitarami, dobrými bicími s rytmickou basou a klávesmi. Temné, niekedy strašidelné, ale najviac v obraze kultovej skupiny, ktorej sa podaril husársky kúsok. Hrajú tak ako nikto iný.
Druhý album bol prepracovanejší ako ich debut a hudobno muzikálne lepšie vystavaný. Ale to je iba môj názor a iný poslucháč s ním nemusí súhlasiť. Všetky tri prvé albumy, ešte aj tretí Secret Treaties sú radené k najtemnejším v tvorbe BÖC. Neskôr je to už jasnejšia a priezračnejšia hudba. K podstate hudobného cítenia Blue Öyster Cult sa dostáva poslucháč ťažko a zrejme nebude veľa zanietených obdivovateľov ich tvorby v našich končinách. Je to v mojom ponímaní skupina, ktorá dlhé roky rezonuje v mojom podvedomí, rád sa k nej vraciam. Prvé albumy som nepoznal pri ich vydaní a ani nemohol kúpiť, lebo…
Kúpil som si až ich šiestu LP Spectres v októbri 1977, ktorá je už veľmi odlišná od Tyranny & Mutation z roku 1973. Minulý rok som nezaváhal a v mojom archíve pristál konečne ich najnovší dvojalbum The Symbol Remains (vydaný 2020) po 19-tych rokoch od ich predposledného, ktorý je skvelý a starí páni tam podali bravúrny výkon. Ono, tí skvelí páni je trošku ambiciózna/nepresná vec, z pôvodnej zostavy tam už je iba Eric Bloom a Buck Dharma.
Ak sa znovu vrátim k druhému albumu skupiny Tyranny & Mutation častokrát sa opakuje stále intenzívnejšie prirovnanie ako „americký Black Sabbath“ s čím mám vážny problém, lebo to tak nevnímam a nevidím ani hudobne veľkú podobnosť. To, že textami tiež brázdia navonok podobné strašidelné témy ich ešte neurčuje ako súputníkov s anglickou veľmi známou skupinou Black Sabbath. Mali spolu turné, dopadlo však katastrofálne a bol to skôr iba obchodný zámer, ktorý nevyšiel.
Blue Öyster Cult sú označovaní ako priekopníci amerického rocku, je pravda, že rokmi si vytvorili svoj vlastný hudobný štýl a tak isto ako skupina Alice Cooper používali na koncertoch scénické a dramatické vymoženosti. Práve ich koncertné turné s kapelou Alice Cooper im predurčilo vizualizáciu ich koncertov. Znalí histórie rockovej hudby vedia, že Alice Cooper bola najprv rocková skupina a neskôr si spevák Vincent Damon Furnier ponechal meno Alice Cooper a pokračoval vo svojej sólovej kariére.
Blue Öyster Cult boli priekopníci v zavedení laserovej show na svojich koncertoch. Neskôr použitie lasera zrušili, lebo boli obavy z oslepnutia divákov pri veľmi jasných laserových svetelných efektoch. Obliekali sa vždy rozdielne, napríklad Eric Bloom mal oblečenie v čiernej koži a gitarista Buck Dharma naopak bol v čisto bielej. Aj album Tyranny and Mutation bol označovaný farebne, prvá strana bola ako black (rýchlejšie, údernejšie skladby, temnejšie a násilné texty) a druhá ako red (melodickejšie, krajšie skladby). Reedícia albumu vyšla v roku 2001 a boli na ňom 4 bonusy, tri skladby boli zo živého vystúpenia. V tejto súvislosti sa na reedíciách iných albumov objavujú aj niektoré pôvodné skladby, ktoré nahrali ako Soft White Underbelly a ich albumy vychádzajú dodnes v remasterovaných limitovaných edíciách. Moja recenzia Tyranny and Mutation je z poslednej remasterovanej limitovanej edície v počte 2000 ks a vinyl má modrú farbu. Zvuk však napriek remasteringu nie je úžasný, nepadám do kolien, chýbajú hlavne hlboké basy, hoci je zrejme použitý originálny analogový master na magnetofónovej páske. Platňa však vôbec nepraská a odstup signál/šum je vynikajúci.
Kapela mala svoje najlepšie obdobie v rokoch 1972-1980. Dobré obdobie skončilo po vydaní albumu Mirrors (1979). „Zrkadlá“ produkoval po prvýkrát iný producent ako Sandy Pearlman. Bol to Tom Werman (Ted Nugent, Cheap Trick, Molly Hatchet) a kapela zrazu ponúkla iný zvuk, ktorý sa nepáčil množstvu poslucháčov z úspešnej éry. Aj podľa speváka Erica Blooma je to najhorší album skupiny a napriek úspechu s Cheap Trick to medzi kapelou a producentom nefungovalo. Tom tlačil na popové smerovanie skupiny a nedovolil Ericovi spievať v piesňach. Na Mirrors spieva iba tri skladby.
O rok neskoršie (1980) vydali LP Cultosaurus Erectus a podnikli americké turné s Black Sabbath na propagáciu ich albumu Heaven & Hell. Dopadlo to však katastrofálne a v roku 1981 opustil skupinu bubeník Albert Bouchard, ktorého na koncertoch nahradil málo skúsený Rick Downey (bol technikom Alberta Boucharda od roku 1973)a BÖC sa už nikdy nedokázali vrátiť do pôvodných úspešných vôd. Rick Downey bubnoval v BÖC do januára 1985, potom sa stal tour manažérom a staral sa o svetelné efekty.
Ešte sa vrátim k turné s Black Sabbath. Organizoval ho Sandy Pearlman, ktorý Black Sabbath zastupoval v USA. Finančne bolo všetko v poriadku, ale nezhody medzi oboma kapelami sa stále viac a viac prehlbovali. Black Sabbath tvrdili, že Sandy uprednostňoval BÖC pred nimi, pretože bol ich dlhoročný manažér a nevraživosť medzi hudobníkmi stále stúpala. Na turné spieval Ronnie James Dio a bubeník Bill Ward opustil skupinu Black Sabbath počas koncertnej šnúry v auguste 1980. Príčina? Alkohol, drogy, úmrtie matky a odchod Ozzyho z kapely. Niektoré koncerty v auguste boli zrušené a Blue Öyster Cult dokončili americké turné s Black Sabbath s náhradným bubeníkom, ktorým sa stal Vinnie Appice. Koncert v Milwaukee 9.10.1980 v Mecca Arene skončil po inzultovaní Geezera Butlera, basového gitaristu, fľašou (alebo niečím podobným) hodenou na javisko. Geezer to dostal do hlavy a bol prevezený do nemocnice. Ronnie James Dio ukončil koncert, vynadal divákom a nahnevaný dav (asi 9000 ľudí) začal ničiť nábytok a zariadenia, zakročila polícia a nepokoje pokračovali aj na ulici. Výsledok nepokojov? Zakázaný koncert v Milwaukee pre Blue Öyster Cult na mnohé roky, hoci kapela s tým nemala nič spoločné a zákaz prinesenia alkoholu na koncerty divákmi. Koncerty však pokračovali už na druhý deň v Louisville až do 11.11.1980, potom Black Sabbath pokračovali v Ázii.
Zaujímavým menom z prvotného obdobia skupiny , ešte pod názvom Soft White Underbelly je meno speváka Jeffreya Kagela. Spomínaný spevák sa ocitol v zostave skupiny na krátky čas v roku 1967. Potom skupinu opustil a študoval na vysokej škole v New Yorku. Začal sa zaujímať o hinduizmus. Odcestoval do Indie a prijal meno Krishna Das a stal sa propagátorom hinduistického guru Neem Karoli Baba. Venuje sa indickej hudbe s označením kirtan. Jeho hudobná kariéra bola znovu naštartovaná v roku 1994 a o dva roky neskoršie vydal svoj prvý album On Track Hearth. Od roku 1996 vydal 17 štúdiových albumov, jeho album Live Ananda (2012) bol nominovaný na cenu Grammy, má vlastné hudobné vydavateľstvo, založil nadáciu Kirtan Wallah Foundation a v roku 2002 bol odsúdený podmienečne na tri roky a šesť mesiacov za pašovanie drog.
Čo povedať na záver v mojej krátkej retrospektívnej spomienke na kapelu, ktorá je svojim spôsobom jedinečná? Blue Öyster Cult zanechali v americkej rockovej hudbe významnú stopu a nikto im nemôže zobrať výsostné právo byť jednou zo skupín, ktoré vytvorili fantazijno-scifi-temný a tajuplný svet dnes už kultovej hudby s nádychom hrôzostrašnosti. A práve krátky pohľad na smer bývalého speváka skupiny Jeffa Kagela, ktorý dnes hrá hudbu na svetelné roky vzdialenú od BÖC je vidieť, že ľudská myseľ a cesty sú nevyspytateľné.
Teraz použijem v úsmevnej nadnesenej podobe najdôležitejšiu vec najväčšieho významu frontmena Blue Öyster Cult, Erica Blooma. Viete mi odpovedať?
Odpoveď: Najznámejšiu a najvýznamnejšiu vec, ktorú Eric Bloom v kapele vytvoril podľa mnohých „neprajníkov“, je hra na kravský zvonec v najznámejšej piesni kapely (Don’t Fear) The Reaper, (pieseň je z roku 1976, album Agents of Fortune a samozrejme je to hlúposť. Všetko to vzniklo ako paródia v TV vysielaní o mnoho rokov neskôr. Pritom všetci vedia, že má na rováši oveľa viac podstatnejších činov a je tvárou skupiny. Sám tvrdí, že Buck ho naučil pred polstoročím tri akordy na gitaru a dnes vie zahrať štyri, ale pritom vyrába svoje vlastné signované gitary, ktoré odovzdá po koncerte záujemcovi s podpisom a spoločnou fotografiou.
Kedysi Buck Dharma, zrejme málo docenený gitarový virtuóz, povedal kamarátom z kapely, aby sa podpisovali pod autorstvo skladieb spoločne, napriek tomu, že skladal najviac skladieb. Ostatní to odmietli, každý chcel mať autorstvo podľa zásluh a tak sa pripravili o množstvo tantiém. Už spomínaný najväčší hit skupiny (Don’t Fear) The Reaper napísal Buck Dharma, sám ho aj spieva. Hovorí, že ho napadol riff a prvé slová behom niekoľko minút, ale celá skladba sa mu podarila až v priebehu 6 týždňov skladania. Je to odlišná pieseň, ktorá celkom nezapadá do soundu skupiny, možno práve odlišnosť od pôvodnej tvorby bola základom celosvetového úspechu. Na prvé počutie je to iný zvuk, odlišné vokály a ten kravský zvonec (cowbell), ktorý dopĺňa celkový drive skladby je nenápadne nápadný a hoci je celkom zvukovo v ústraní robí zo skladby niečo výnimočne zaujímavé. Niektoré americké rádiá ju odmietali hrať kvôli náznakom na samovraždu, ale Buck vraví, že je o mileneckom páre, ktorý sa stretne po smrti jedného z nich v inej rovine, inom priestore.
Hudba Blue Öyster Cult stále žije, stále sa dá niečo nové objaviť. Netvrdím, že si nájde veľa nových obdivovateľov, skupina už vlastne všetko povedala kedysi pred mnohými rokmi. Ich hudba je pravdivá a kapela ako celok nikdy nemala hviezdne maniere. A preto v hudbe cítim tú podstatu ich tvorby a preto sa mi páčia. A hlavne ma teší to, že hociktorý ich album je pre mňa vždy prekvapením, ako keby som ho počúval po prvýkrát.
Tyranny and Mutation je u mňa za 3 hviezdičky z 5.
Blue Öyster Cult/1973:
Eric Bloom – rhythm guitar, synthesizers, vocals
Donald “Buck Dharma” Roeser – lead guitar, vocals
Allen Lanier – keyboards, rhythm guitar
Joe Bouchard – bass guitar, keyboards, vocals
Albert Bouchard – drums, vocals
Nahrávané: Columbia record studios, New York
Technici nahrávky: Lou Schlossberg, Phil Giambalvo
Zvukár: Tim Geelan
Mastering: Jack Ashkinazy
Produkcia: Murray Krugman, Sandy Pearlman
Obal: Bill Gawlik
Hudobníci v kapele:
Eric Bloom (guitar, vocals, keyboards),
Buck Dharma (lead guitar, vocals),
Joe Bouchard (bass, vocals, keyboards, 1970-86),
Allen Lanier (rhythm guitar, keyboards, bass, 1970-85, 1987-2007, 2012), zomrel 14.8.2013.
Albert Bouchard (drums, percussion, guitar, vocals, 1970-81, 1985),
Rick Downey (drums, percussion, 1981-85),
Thommy Price (drums, 1985),
Tommy Zvoncheck (keyboards, backing vocals, 1985-86),
Jimmy Wilcox (drums, percussion, vocals, 1985-86),
Jon Rogers (bass, backing vocals, 1986, 1987-95, 2007),
Ron Riddle (drums, 1987-91),
Chuck Burgi (drums, percussion, vocals, 1991-95, 1996-97),
Danny Miranda (bass, keyboards, backing vocals, 1995-2004, 2007, 2017-present),
John O’Reilly (drums, 1995-96),
Bobby Rondinelli (drums, percussion, 1997-2004),
Richie Castellano (bass, keyboards, guitar, vocals, 2004-present),
Jules Radino (drums, percussion, 2004-present),
Rudy Sarzo (bass, backing vocals, 2007-12),
Kasim Sulton (bass, backing vocals, 2012-17)
Allen Lanier zomrel 14.8.2013
Sandy Pearlman zomrel 26.6.2016
hard rock, classic rock, psychedelic rock
Columbia
1973
LP
8
Music on vinyl MOVLP 3135; limitovaná reedícia k 50. výročiu (2000 ks) /2023/, modrý vinyl
Od kapely znám jen v textu uvedenou (Don’t Fear) The Reaper, protože to je šlágr, kterej nesmí chybět na žádné sedmdesátkám věnované kompilaci. Tyranny and Mutation jsem si poslechl a překvapilo mě, jak energické a kytarové album to je. K temnotě a strašidlům orientovanýmu bigbítu jsem nakloněnej a vypíchnul bych především pecku 7 Screaming Diz-Busters s opravdu sugestivní instrumentální vložkou.
Koukám, že je to teprve druhá recka Blue Öyster Cult na těchto stránkách a já děkuju za zajímavý čtení.
Blue Öyster Cult se u nás těšili veliký oblibě, mně na první ani druhou dobrou do ucha nevlezli, ale čas od času jsem se k nim vracel. Žádný album jsem sice neslyšel tak často jako poslední – echt povedený – The Symbol Remains a z počátečního “černobílýho” období mám nejradši Secret Treaties, ale taky jsem si s chutí počet, díky.