Moby Dick

Talianska hardrocková kapela Moby Dick sa do histórie 70. rokov zapísala tak, že sa prakticky nezapísala. To neznamená, že nestojí za zmienku, pretože v napodobňovaní anglických velikánov bola tak dobrá, až to znelo, akoby ani nekopírovala. Šlo jej to skrátka od srdca.

Vznikla v Neapole v roku 1968 a jej členmi boli pôvodne dvaja hráči, gitarista Toni Di Mauro (ex-I Collegiali), basák Enzo Petrone (ex-Volti di Pietra). Po veľkých doťahovačkách presvedčili bubeníka Adriana Assantiho (ex-I Collegiali), aby vymenil istý muzikantský chlebíček (práve dokončil turné s Massimom Ranierim) za neistú, ale vzrušujúcu budúcnosť. Horšie to bolo so spevákom, po vyskúšaní viacerých adeptov padla voľba na Sandra Coppola (ex-Pozzuoli), gitaristu, čo občas aj čosi zaspieval. Nájsť v tej dobe speváka s dobrou angličtinou bolo v Neapole, zdá sa, ťažšie ako objaviť v súčasnosti pannu po štrnástom roku života. Trojica muzikantov mu rázne osvetlila, že bude musieť tvrdo makať a gitaru môže nechať doma. Skupina sa nazvala Moby Dick a mala ešte jedného nehrajúceho člena, a síce svojho „opatrovateľa“ (manažér je asi silné slovo) Bruna.

Intenzívne hranie po kluboch im v rokoch 1970-1971 vynieslo účasť na niekoľkých významných talianskych festivaloch a nahrali aj nejaké skladby v štúdiu v Ríme. Ale, ako to už býva, kapela následne dostala ranu pod pás, keď museli Sandro a Adriano narukovať na povinnú vojenskú službu. Do roku 1972 s ňou preto vystupoval spevák Marco Cecione (spevák z Il Balleto Di Bronzo) a bubeník Tony Esposito.

Pôvodná zostava chcela silou-mocou nahrať album, avšak hudba á la Led Zeppelin u talianskych vydavateľov nenašla žiadnu oporu. A tak sa skupina rozhodla, že si svoj „anglický“ hardrock nahrá v Británii. V máji 1973 sa sen premenil na skutočnosť a nasledoval týždeň nahrávania v londýnskom Olympic Sound Studios. Po dvoch týždňoch sa kapela vrátila do Neapola a verila, že sa jej výbornú nahrávku podarí vydať. Nepodarilo sa. Kapelu postupne opúšťalo nadšenie i hráči, až sa zrazu, ani nevedno ako a kedy, rozpadla.

Album spolu s nahrávkami z roku 1970 vydala na CD v roku 2001 Akarma a v roku 2009 vyšiel aj na americkej značke Bull’s Eye.

(upravené, pôvodne zverejnené na progboarde)

Diskografia:

  1. Moby Dick (2001)

4 názory na “Moby Dick”

    1. Piťo: To jsme na tom podobně, Moby Dick je jedním z mála italských kousků, co ve sbírce mám. Potěcha z pořízení CD (Bull’s Eye) mě tehdy nakopla i k sepsání profilu, tož ho sem taky šoupnu. Československou variantu potom možno brát jako příspěvek k nedávným pozoruhodným oslavám výročí vyhlášení společného samostatného státu.
      Jinak pamatuju, že jsem kdysi sbíral tipy z bezva stránek Italian Prog a z průvodce italskou hudební scénou The Return Of Italian Pop, ale u většiny vzorků mě odradila užitá mateřština.

Pridaj komentár