(Ne)tuctový úvod do Allman Brothers Band

Internet je momentálne plný správ o úmrtí Gregga Allmana, významného predstaviteľa americkej legendárnej južanskej kapely Allman Brothers Band. Myslím si, že keby nebol krátko manželom Cher, tak by okolo toho v našich končinách až také haló nebolo. Rád by som pripomenul niekoľko skladieb (presne tucet), ktoré milujem a pre ktoré sa oplatí o túto, v Amerike velebenú, u nás opomenutú, formáciu zaujímať. Nepôjde o žiaden best of, i keď som vybral viacero ikonických skladieb z jej repertoáru. Vynechám osemdesiate roky, lebo tam ma kapela naozaj nezaujala. Až na jednu výnimku som sa rozhodol, že pôjdeme zostupne, od posledného štúdiového albumu po debut. Prečo? Aby ste mali predstavu o variabilite repertoáru. Džez, blues, rock, country, nič nechýba, nič neprevyšuje.

Bez zbytočných rečí, na úvod tu je pomerne ťažko stráviteľná nadžezlá inštrumentálka Instrumental Illness z albumu Hittin‘ The Note (2003), úderné gitarové duo Warren Haynes a Derek Trucks je doplnené o štvorčlennú rytmickú sekciu, ktorá exceluje, ako možno vidieť na koncertnom prevedení skladby:

Presuňme sa do roku 1994, kedy v kapele pôsobil zakladajúci gitarista Dickey Betts. Album Where It All Begins je parádny, obsahuje ako hutné kúsky typu Sailin’ ‘Cross the Devil’s Sea,

tak naliehavú baladu Soulshine, ktorú si Warren Haynes uzurpoval aj do svojej kapely Gov‘t Mule.

Aj predchádzajúci album, Shades Of Two Worlds z roku 1991, sa vydaril. Osobne ma z neho uchvátila parádna rocková džemovačka Nobody knows, aj naživo je parádna:

V rýchlom slede prekročíme voľajakých dvadsať rôčkov (takmer, nebuďte detailisti!) a pozrime sa na album, ktorý nechal gitarovú stránku veci v rukách už spomínaného Dickeyho Bettsa. Fenomenálny „slajdový“ gitarista Duane Allman (Greggov brat, keby ste náhodou nevedeli) totiž tragicky zahynul (a po ňom aj basgitarista Berry Oakley). A preto je album Brothers And Sisters z roku 1973 iný, než jeho predchodcovia. Obsahoval nielen spevný hit Ramblin’ Man, ale najmä melodickú nádheru Jessica:

Rozlúčka s Duane Allmanom sa odohrala na dvojalbume Eat A Peach z roku 1972, obsahuje ako koncertné, tak štúdiové kúsky, vybral som akustickú miniatúru Little Martha. V jednoduchosti je krása a Duane to dobre vedel:

Schválne preskočím slávny koncertný dvojalbum At Fillmore East z roku 1971 a pozrieme sa na to naj, čo kapela ponúkla vo svojom najtvrdšom bluesrockovom období. Začneme nevinne. Skladbou Midnight Rider, ktorá berie dych aj v akustickom prevedení. Vrcholom albumu Idlewild South (1970), z ktorého pochádza aj predchádzajúci kúsok, je však inštrumentálne košatá skladba In Memory Of Elizabeth Reed:

Esencia hutného bluesrocku je však najdokonalejšia na debutovom albume The Allman Brothers Band z roku 1969. Vybral som trojicu skladieb. Hutný kúsok Every Hungry Woman:

psychedelickú perlu Dreams:

a najmä najlepší bluesový počin z autorskej dielne kapely, majestátnu pecku Whipping Post:

A aby sme predchádzajúci tucet skladieb narušili trinástkou, číslom údajne nešťastným, ale na to sme racionálni ľudia, aby sme borili povery, pridám ešte bonus. Allman Brothers Band bola predovšetkým koncertná kapela. Mala dvoch bubeníkov, mala oheň a túžbu po kontinuálnom hraní, čo to dá. Aj preto, ako bolo v tej dobe dobrým zvykom (70. roky), sa jej koncerty podstatne líšili od štúdiovej prezentácie. Niekedy, keď bola chuť, natiahli skladbu aj na hodinu. Ako to znelo, si ukážeme na príklade vyše polhodinovej skladby Mountain Jam, ktorá sa zjavila na dvojalbume Eat A Peach z roku 1972 a zanechala nám krásnu ukážku, ako by mohli vyzerať koncerty aj dnes, keby sa súčasným „tiežrockerom“ chcelo (akože sa nechce):

Užite si to.

4 názory na “(Ne)tuctový úvod do Allman Brothers Band”

  1. Kamarád obdivoval tuhle kapelu a díky němu jsem ji poznal, měl tehdy Fillmore, Eat The Peach a Brothers & Sisters. Pořád zdůrazňoval, že Duan Allman se zabil, že mají dva bubeníky a podobně. V té době se mi to co hráli moc nelíbilo, taková směs blues a amerického country. Country nebylo a není mým oblíbeným žánrem. Skladba Jessika, která byla tehdy znělkou kolejního radia hodně přispěla k tomu, že jsem si tyhle tři alba oblíbil. Slyšel jsem i něco z následující desky, ale tam country už převažovalo a přestal jsem se o kapelu zajímat. Když jsem si pustil tebou uváděné ukázky z novějších desek, tak musím uznat, že něco na těch albech je. Pořád je to poctivá, nevyumělkovaná muzika postavená na blues a to se opravdu cení.

Pridaj komentár