Koncertné albumy určené pre pustý hudobný ostrov, aby nebol pustý

Dnes som sa rozhodol, že vám sprostredkujem malú exkurziu do sveta rockových koncertných albumov, ktoré približujú hudbu z uhla, bez ktorého nemá zmysel diskutovať o umení. Hudobné zážitky, ktoré žiadny štúdiový album nedokáže sprostredkovať, ani keby mali moc nad realitou. Podstatou umenia je interakcia a v hudbe to platí absolútne.

Ktorú prvú koncertnú nahrávku si pamätám? Bola to trojplatňa Woodstock – Music From The Original Soundtrack And More, ktorú sme mali doma. Tento festival stelesňoval všetky nádeje a ideály slobody a voľnosti, ktoré mojim rodičom tak chýbali. Navyše, hrali tam všetky (takmer) hviezdy, ktoré stelesňovali dynamicky sa rozvíjajúcu rockovú hudbu. Opomeniem velikánov ako napríklad Jimi Hendrix, The Who, Ten Years After a pod. Myslím si, že vďaka tomuto festivalu do Bratislavy a okolia prenikli aj americké (a kanadské) veličiny Crosby, Stills, Nash & Young, Joan Baez alebo hoci Canned Heat. Pravda, nie všetko sa dostalo na platne, film bol rozhodne lepší a spolu s videom The Song Remains The Same od Led Zeppelin išlo o dva najvýznamnejšie hudobné filmy v povedomí tunajšej hippiesáckej generácie. Avšak, to som troška odbočil.

Koncertných albumov je množstvo „druhov“. Sú napríklad také, ktoré niekto nezákonne nahral a šíri ich (vžil sa termín bootleg). Poďme sa však pozrieť na tie oficiálne. Klasický koncertný album je najčastejšie záznamom jedného vystúpenia (napr. Gov’t MuleLive At Roseland Ballroom) alebo kompiláciou z viacerých vystúpení (napr. Deep PurpleMade In Japan). Môže byť štúdiovo neupravený (napr. Grand Funk RailroadLive Album) alebo sa upravuje (napr. King CrimsonUSA). Nemyslím teraz zvukovú úpravu, ale prehrávanie jednotlivých nástrojov, spevu a pod. Extrémom je album Thin LizzyLive And Dangerous (1978), na ktorom sa postupne opravovalo takmer všetko, až ostali nedotknuté, podľa všetkého, iba bicie. Veľmi populárnym druhom „živej“ nahrávky boli takzvané falošné koncertné albumy. Boli rozšírené aj u nás, za Železnou oponou. Collegium Musicum nahrali album Live (1973) v Koncertnej sieni Československého rozhlasu, no a extrémnym príkladom je album Élő (1972) maďarskej klasiky Omega. Išlo o štúdiovú nahrávku, ktorá mala „mizerný“ zvuk, a tak sa medzi skladby vložilo tlieskanie a umelé jasanie publika, takže sa album mohol vydávať za „koncertný“. Samostatnou kapitolou je tvorba koláží, v ktorých vynikal Frank Zappa. Ten nahrával každý svoj koncert a potom po sekundách lepil skladby a dokonca jednotlivé nástroje tak, aby zneli čo najlepšie a najpresnejšie. Napriek tejto neortodoxnej piplačke sú jeho koncertné albumy vynikajúce. Častým javom bolo aj lepenie koncertných a štúdiových skladieb. Buď na dvojabumoch (CreamWheels Of Fire) alebo po stranách platne (Savoy BrownA Step Further). Sem-tam sa nejaká koncertná skladba dostala aj na štúdiový album (Jody GrindFar Canal), ale to je detail.

Nemenej zaujímavé sú dôvody, prečo sa koncertné albumy vydávali. Prvý dôvod má takmer univerzálnu platnosť. Sú lacnejšie. Kapela nemusí prenajímať štúdio na dlhší čas, len si zabezpečí techniku na zaznamenanie koncertu a je to. Preto mnohé debuty boli nahrávané naživo. Spomeniem tri, John MayallPlays John Mayall, MC5Kick Out The JamsBadgerOne Live Badger. Každá „dobrá“ rocková kapela sa ku koncertnému albumu skôr alebo neskôr dopracovala, pravda, ak sa dovtedy nerozpadla. Koncertná nahrávka ukazovala schopnosti jednotlivých muzikantov, skladby sú často prearanžované, takmer vždy surovšie, energickejšie, autentickejšie. Práve autenticita je podľa mňa dôvodom, prečo sa tešia obľube fanúšikov. Kto by netúžil po naozajstnom ľudskom prejave, prostom akademickej a kolážovej tvorby? Našli by sa, ale hádam mi rozumiete. Fascinujúce sú dlhočizné improvizované „jamy“. Allman Brothers Band natiahli Mountain Jam na takmer tridsaťpäť minút (album Eat a Peach). Canned Heat svoje Refried Boogie dokonca na štyridsaťjeden minút (album Living The Blues). V dobe platní to znamenalo, že sa museli rozdeliť na dve strany.

Živáky obvykle slúžia ako best of, čo je tiež pre niektorých fanúšikov lákavé. Pravidelne završujú isté hudobné obdobie skupiny (napr. UFOLive), kedy sa buď mení zostava alebo prejav kapely. Často vychádzajú aj na sklonku kariéry, aby sa naplnili zmluvné podmienky (napr. ColosseumLive). A ešte častejšie aj po rozpade kapely (napr. CreamLive Cream), pretože fanúšikovia radi zaplatia za všetko nové, nepočuté. Biznis nepustí. Navyše, živáky sa často predávali lacno. Napríklad dvojalbum Made In Japan od Deep Purple stál iba 3,10 libry. Kapela mu nepripisovala veľký význam, mal sa pôvodne predávať len v Japonsku, lebo tam mala kapela fenomenálny úspech. Napokon z toho bol celosvetový trhák.

Ako vidno, boli aj kapely, ktoré koncertným nahrávkam nepripisovali až taký význam. Napríklad Ian Anderson, frontman Jethro Tull sa bránil vydaniu živého albumu, lebo sa nazdával, že to robia len kapely na konci kariéry. Niektoré veličiny sa k živáku ani nedopracovali (Budgie), prípadne im to trvalo nesmierne dlho (Black Sabbath). Nájdu sa však aj také, ktoré koncertné albumy vydávali ako na bežiacom páse (Mountain, Gov’t Mule).

Aby som vás neunudil, poďme si na záver pozrieť úspešnosť predajov koncertných diel. Vyberal som náhodne, ale výsledky sú jasné:

  • Deep PurpleMade in Japan (1972), v UK síce „iba“ 16. miesto, ale zato niekoľkonásobná platina, je to najpredávanejší album kapely.
  • James GangIn Concert (1971), 24. miesto v USA, lepšie sa umiestnil iba album Rides Again (20.)
  • YesYessongs (1973), 7. miesto v UK
  • ColosseumLive (1971), 17. v UK, najpredávanejší album skupiny
  • FreeLive! (1971), 4. v UK, lepšie je na tom iba album Fire And Water (2.)
  • CreamWheels Of Fire (1968), 3. v UK, lepšie iba album Goodbye (1.)
  • CreamLive Cream (1970), 4. v UK
  • The WhoLive At Leeds (1970), 3. v UK
  • Jethro TullLive Bursting Out (1978), 17. v UK, ani jeden album od Jethro Tull sa po ňom už lepšie neumiestnil

Inak, živé nahrávky sú tu s nami vyše sto rokov. Prvou dochovanou nahrávkou na fonografickom valci (do vosku) je Stratený akord anglického skladateľa Arthura Sullivana z roka 1888. V roku 1889 vyšla jedna z najvzácnejších živých nahrávok vôbec, zachytáva nemeckého velikána Johannesa Brahmsa hrajúceho na klavíry jeden z jeho Uhorských tancov. Koncertné nahrávky na zvukovom nosiči nie sú skrátka žiadna novinka a už vôbec nie výsada rockovej muziky. A ja som rád, že ani Covid-19 živú muziku nezničil.

7 názorov na “Koncertné albumy určené pre pustý hudobný ostrov, aby nebol pustý”

  1. … celkom zásadne tu chýba spomenutie živého dvojalba GENESIS – Seconds Out (1977), už síce bez speváka Petera Gabriela, ale ešte stále tu dominuje gitarista Steve Hackett – 4. miesto v rebríčku UK Albums Chart – keď už ako “non progger” si tu dal albumy ” Yessongs ” a ” Bursting Out”. Ako bubeník teda veď, že sa tu v excelentnej forme predstavili tak Phil Collins, ako aj Bill Bruford, či Chester Thompson a hodne svetových bubeníkov hrajúcich “klasický” rock (teda nie progresívne odnože sofistikovaného rocku) ho považuje dodnes za jeden zo svätých grálov bubeníckeho remesla …

    1. Áno, viem. Toto však ani náhodou nebol nejaký odporúčaný zoznam titulov, len som k jednotlivým “druhom” albumov vždy pichol nejaký príklad. A úplne náhodne som si pozrel umiestnenia pár albumov známych veličín. Pár, nie všetkých. 🙂
      Každopádne ďakujem za reakciu.

  2. Pěkný článek na zajímavé téma. Mám taky rád živáky, mezi první, které jsem měl nahrané byly Iron Butterfly, UFO, Pink Floyd a Deep Purple. Mimo tebou jmenované bych upozornil ještě na Allman Brothers Band At Fillmore East, Henry Cow Concerts, Janis Joplin In Concerts, Swans Feel Good Now, Nirvana Unplugged In New York, Mirror Manon Captain Beefheart není koncert v tom pravém slova smyslu a dá se vybrat i hodně dalších.

      1. Přidávám se s díky za zajímavou exkurzi. Je mi jasný, že každý ze čtenářů článku by do toho seznamu něco doplnil, ale to asi nebylo jeho smyslem. Osobně live alba moc nevyhledávám (z těch v textu zmíněných mám jenom Collegium Musicum a Yessongs), ale ani se jim vyloženě nebráním a ty úplně zásadní (Seconds Out, Welcome Back My Friends…) jsem si koupil. Zrovna píšu recku na jeden “živáček” od Banco a docela nedávno mi přišlo dlouho očekávané cédéčko se sestřihem koncertních vystoupení Zauber. Drtivé většině lidí to nic neřekne, ale mě udělalo radost.

Pridaj komentár