Husle sú tvrdý rockový nástroj

Pokiaľ si predstavíte ideálnu rockovú nástrojovú zostavu, husle v nej pravdepodobne figurovať nebudú. Gitara, basa, bicie, klávesy, prípadne dychy, flauta a pod. Stereotypy nepustia. Napriek tomu existuje niekoľko zaujímavých príkladov, kedy husle nie, že spestrovali, ale rovno tvrdili beztak „hard“ rockovú muziku. Dovoľte mi uviesť niekoľko mojich osobných favoritov.

Rovno si povedzme, že nebudem vstupovať do revíra folku, country, ľudovky a v podstate ani klasiky. Preto sa napríklad nezmienim o Charlie Danielsovi, ktorý sa potuluje v blízkosti južanského rocku a ani o Dave Swarbrickovi z Fairport Convention. Nasledujúci zoznam mojich osobných favoritov nie je ani úplný a ani nemá túto ambíciu. Píšem profil skupiny Darryl Way’s Wolf a napadlo mi, že by sa huslistom zišlo malé promo.

Začnem pekne od extrému. Stavím sa, že väčšina poslucháčov nepovažuje husle za nástroj schopný prehlušiť zbustrovanú gitaru. Verte, neverte, existovala jedna britská kapela, ktorá tento predpoklad vyvrátila z koreňov. Keď som prvýkrát počul kapelu High Tide, neveril som, že je niečo takéto možné. Simon House spravil zo svojich fidlikačiek základný nástroj metalu! A to už v rokoch 1969-1970!

Rovnako silno na mňa zapôsobil aj Peter Orgil z inej britskej zabudnutej skupiny – Asgard. Jediný album In the Realm Of Aesgard (1972) priniesol dôkaz, že Uriah Heep s husľami mohli byť rovnako pôsobivou veličinou ako s klávesmi.

Už som spomínal Darryla Waya. Ten sa mi do povedomia zapísal vo vynikajúcej britskej skupine Curved Air. Jeho skladba Vivaldi z debutového albumu Airconditioning (1970) nezaprela exhibionistické sklony. A to sa iba rozohrieval…

S vlastným projektom Darryl Way’s Wolf nahral tri albumy, prvý, Canis Lupus (1973), obsahuje úžasnú porciu inštrumentálnej muziky. Aha!

Inak, v Curved Air sa mihol aj iný borec, ktorého si svet považuje ako (nielen) huslistu. Eddie Jobson. Pripojím aspoň malú ukážku, ako sa hral na klasika s Jethro Tull:

Poďme však ďalej! Na rade je hráč zvaný Dave Arbus. Britská kapela East OF Eden mu poskytla priestor, ktorý obviňuje lofty z krpatosti a on ho patrične využil.

Myslím, že s kapelou King Crimson rockových fanúšikov oboznamovať nemusím. David Cross sa od albumu Larks’ Tongues In Aspic (1973) zaradil k hráčom, ktorých som si zapamätal.

Vyberiem sa na chvíľku do USA. Z hutných a ťaživých skladieb, v ktorých sa husle nestratili, mám vo veľkej obľube blues Ode For Billy Dean americkej skupiny Hot Tuna z albumu Burgers (1972). Papa John Creach vie, ako pritvrdiť!

Keď už sme v USA, nedá mi nespomenúť huslistu, ktorý hral s Frankom Zappom, hoci mne sa spája s albumom Johna Mayalla USA Union (1970). Don „Sugarcane“ Harris je skrátka borec!

A takmer som zabudol na Kansas! Tak tu máte Robbieho Steinhardta a skladbu Can I Tell You z debutu z roka 1974:

Samozrejme, existovala aj záplava fusion hráčov, ktorí z huslí vydolovali takmer všetko. Mne osobne v pamäti ostávajú dve mená. Američan Jerry Goodman a Francúz Jean-Luc Ponty.

Goodman hral vo famóznej skupine The Flock a tiež v asi najznámejšej fusion kapele všetkých čias – Mahavishnu Orchestra. Jeho husle rozprávajú príbehy, skladba Lotus On Irish Streams z debutu The Inner Mountain Flame (1971) ma dokáže emočne neskutočne odrovnať.

Aj Jean-Luc Ponty hral so Zappom i v Mahavishnu Orchestra. Môj otec ho považoval za najlepšieho huslistu na svete a rád o tom viedol plamenné diskusie so svojimi priateľmi. Neriešim. Mali sme doma platňu A Taste Of Passion (1979), ukážku som však vybral z albumu Aurora (1976).

Nasledujú dve talianske veličiny. Mauro Pagani (Premiata Forneria Marconi), hádam ani predstavovať netreba…

To Quella Vecchia Locanda je z tých menej známych, i keď špičkových formácií. Dva albumy vydané v rokoch 1972 a 1974 prinášajú neopakovateľný art rock, na prvom mal v rukách husle Donald Lax.

Na druhom Il tempo della gioia hrá pre zmenu Claudio Gilice.

Samozrejme, existuje viacero kapiel, ktoré dali husliam priestor iba v jednej, či dvoch skladbách. Dovolím si uviesť dva príklady. Prvým je skladba Flight Of The Phoenix z albumu Phoenix (1972) americkej hardrockovej veličiny Grand Funk.

Druhým príkladom úspešnej spolupráce je Molly Hatchet a už spomínaný Charlie Daniels. Album Kingdom Of XII (2000) ponúkol absolútny nárez Gypsy Trail:

A čo vy? Máte nejakých obľúbených rockových huslistov, skladby, albumy? Sem s nimi!

5 názorov na “Husle sú tvrdý rockový nástroj”

  1. Skvelý žurnál, k tomu výborné komentáre – klobúk dole!
    Nebudem sa tváriť, že mám všetko preštudované a ovládam všetky spomínané kapely i huslistov. O niektorých by som nezavadil, aj keby mi za to chceli zaplatiť, čo nehrozí, a tak mám svätý pokoj.
    Pre mňa najväčšie prekvapenie zo spomínaných – High Tide. Takú hardrockovú smršť s husľami som pri zoznamovaní s touto skupinou nečakal. To je masaker!

  2. Pronikavej zvuk skřipek mi tak trochu dere nervy, takže zrovna housle nemusím. Kromě v článku zmíněnejch Quella Vecchia Locanda a PFM (kde naštěstí nehrají tak podstatnou roli) mám ještě několik desek kapely Il Castello di Atlante. Tu fanoušci občas přirovnávaj – právě kvůli houslím – s QVL, ale já to tak neslyším. Ačkoliv, třeba v dupáku Semplice ma non troppo ty by se jistá podobnost vysledovat dala https://www.youtube.com/watch?v=ABgeSSObt84

  3. Elektrické housle jsou pro mě fantastický nástroj a zvláště v moderní hudbě. Poprvé jsem se s nimi setkal na desce Bark od Jefferson Airplane, kde na ně hraje Papa John Greatch, další desky byly Hot Rats od Franka Zappy, kde úplně fantasticky hraje Don “Sugercane” Harris a Jean Luc Ponty. Myslím, že může být zmíněn i Jiří Kabeš z Plastic People Of The Universe. Co mě úplně dostalo, tak jsou desky dívčího dua Tara Fuki ( dvě violoncellistky).

  4. Mám kamarády, pro který je jediným dobrým rockovým houslistou Jimmy Page, ale sám jsem – na rozdíl od dechů – s tímhle nástrojem nikdy problém neměl. Ba naopak.
    Z domácí scény mě hned napadne Jan Hrubý (Etc… a Framus Five) a popravdě ani nevím, jestli znám dalšího rockujícího houslistu u nás. Ale Honza vydá za deset…
    Výčet světových jmen by určitě doplnili:
    Robby Steinhardt z Kansas – Dust in the Wind i jeho nástupce David RagsdaleRefugee.
    Mik Kaminski z Electric Light Orchestra – Mik’s Solo/Orange Blossom Special i občasnej houslista Jim Lea, basák Slade – Coz I Luv You.
    K výčtu Eddieho Jobsona bych přidal kapelu UK – Nothing To Lose a zapomenout nemožno ani na sporadicky houslující The Who a jejich otvírák z vynikajícího alba Who’s Next (a znělku seriálu Kriminálka New York) Baba O’Riley, kde se pohostinsky blejsknul právě Dave Arbus z East of Eden (při koncertech obvykle Arbuse nahradila Daltreyho foukačka, na videu Nigel Kennedy).
    Výživný téma, díky.

    1. Áno, Kansas, nechápem, ako mi ušli, doplnil som ich teraz ráno. ELO, veru, pravdu máš. Skladbu Roll Over Beethoven som svojho času nesmierne “žral”. Ďakujem za ďalšie uvedené tipy. Huslistov bolo viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Len tak, aby som sa spomienkovo vytiahol, dodávam, že na začiatku kariéry sme tiež využívali hosťujúceho huslistu, s Radio Luxembourg i so Žalman Brothers Band. Hral sólovú gitaru vo Fall of the Peacemakers od Molly Hatchet. Žiaľ, záznam sa nedochoval. Iba fotka. Azda bude dostupná: https://www.facebook.com/photo.php?fbid=1053379671368217&set=a.428032740569583&type=3&theater

Pridaj komentár