Ginger Baker a jeho priekopníctvo

Dňa 6. októbra 2019 zomrel osemdesiatročný bubeník, ktorý pre rockovú muziku spravil viac, než sa dá slovami vyjadriť. Bol jedným z mojich prvých vzorov, keď som sa vrhol na biciu súpravu. Prečo?

Na vine bol, je a navždy bude môj otec. Mal som pätnásť a na vývinovej osi Triangel-punk-rock som si pod vplyvom objavovania hudby z kaziet (do magneťáka i videa) zaumienil, že sa naučím hrať na nejaký hudobný nástroj. Lenivec od prírody vo mne zavrhol všetky dychové i strunné nástroje, lebo koho by bavilo učiť sa stupnice, všakže? Skončil som pri bicích. Mal som šťastie, pretože otec sa práve v tom čase motal okolo bratislavskej kapely Dorian Gray. Mohol som preto pred skúškami v Juvente pod dozorom Borisa Brnu trieskať bum-čvach do základnej sady. A po čase založiť kapelu Earpick. Pätica svetových bubeníkov, ktorá ma v tom čase dostala, mala z troch pätín cveng aj v postkomunistickej krajine stredoeurópskeho typu. K neprevarenej dvojici Steve Upton (Wishbone Ash) a Jim Fox (James Gang) si pripočítajte mená Carl Palmer, Ian Paice a Ginger Baker. Výsledok stojí za to! Prečo práve Baker?

Krátke bio hovorí, že sa narodil 19.8.1939 ako Peter Edward Baker, ale pre jeho ryšavú šticu mu prischla prezývka Ginger (ryšavec, ak len nebudete brať za smerodajný prvý význam v slovníku – zázvor). V polovici 60. rokov mu dal pár lekcií z hrania na bicie džezmen Phil Seamen, ale inak to bol klasický samouk. Nevýhodou tohto prístupu je, že mnoho základných vecí sa naučíte zdĺhavo a často technicky zle, takže sa občas zbytočne namáhate tam, kde by to šlo ľahko. Výhodou je, že ak ste náhodou génius pre danú oblasť, máte slušnú šancu nájsť nové, inovatívne a štýlotvorné cestičky. Asi je vám jasné, že Ginger patril medzi tých s výhodou.

Vo formácii Boba Wallisa – Storyville Allstars – nahral svoj prvý dochovaný materiál, ale povedzme si pravdu, do klasického swingu mladý Baker nezapadal. Jeho fascinácia africkými šamanskými kreáciami, záľuba v ťažkopádnych rytmoch a tvrdých úderoch si vyžadovala iné uplatnenie. Napokon, Alexander Strieženec v knihe Bubny a bubeníci spomína Buddyho Richa, ktorý na adresu Gingera Bakera uviedol, že je ako bubeník diletant. Ten nelenil a vrátil mu to, takže bulvár mal o čom písať.

Poďme naspäť k biografii. Počiatkom 60. rokov sa Baker dostal do londýnskeho bluesového sveta. Alexis Korner Blues IncorporatedGraham Bond Organisation azda netreba predstavovať, najpodstatnejšie je, že v druhej menovanej sa stretol s jednou z najvýznamnejších hudobných osobností 20. storočia, a síce s Jackom Bruceom. Od Johna Mayalla zlanárili Erica Claptona a na svete bola prvá superskupina svojho druhu – Cream. Stalo sa tak v roku 1966 a zvyšok bol, ako sa hovorí, história. Fúzia blues, psychedélie a čoraz väčšieho lomozu dala vzniknúť štýlu zvanému hard rock. Baker v tom čase začal hrať s dvomi kopákmi tak, že striedal nohy. Dnešní metalisti si možno pomyslia, že to nie je žiadna veda, ale treba si uvedomiť, že dovtedy síce občas dva kopáky používali aj džezmeni, ale hrali na nich vo väčšine prípadov súčasne, a teda len pritvrdili dôraz na jeden úder. Je fakt, že Keith Moon mu šľohol prvenstvo v používaní dvoch kopákov, pretože Baker mu to raz spomenul, akurát, že kým mu Ludwig vyrobil a dodal sadu, Keith si ich zohnal rýchlejšie. Napochodoval do obchodu a kúpil dve sady Premierov. Napriek tomu to bol Baker, čo to vymyslel a doviedol do praxe spôsobom, ako nikto pred ním. Aby toho nebolo málo, Baker sa rozhodol, že všetkým ukáže, ako by mohlo vyzerať rockové sólo na bicie. V dobách, kedy bubeníci slúžili v „beate“ prevažne na odbíjanie prvej a tretej doby, prišiel Baker so štvrťhodinovými sólovými vstupmi. To som nevymyslel ja, parafrázujem Paula Schenzera z úžasnej knihy Beat Generation. Svet sa posadil na zadok a nasledovatelia sa vyrojili ako komáre okolo Dunaja. Zapamätajte si jedinú skladbu – Toad.

Problém s Bakerom bol v tom, že mal evidentne sklony k haštereniu. Akonáhle sa mu niečo znepáčilo, už bol oheň na streche (napokon, bol štyrikrát ženatý) . Preto sa o dva roky do krvi pohádal s Bruceom a bolo po kapele. S Claptonom plynulo sformovali ďalšiu umelú superskupinu – Blind Faith. Ric Grech a Steve Winwood (v tom čase bol považovaný za jedného z najlepších klávesákov a spevákov na Britských ostrovoch) boli síce sľubnou náhradou za Brucea, ale osobnostne si nesadli, málo skúšali a po jednom albume bolo po kapele. To, čo sa manažérom zdalo ako továreň na rýchle prachy, stroskotalo na ľudskom faktore. Nasilu to skrátka nejde.

Baker nelenil, sformoval Air Force. Šlo o progresívnu džezrockovú kapelu s príklonom k africkej rytmizácii. Hral v nej Grech, Winwood, Graham Bond… Debutový koncertný dvojalbum je úžasný, toľko bubeníckych sól na ploche jedného diela sa len tak nepočuje. Kapelu som spoznal z kazety, otec mal nahratý druhý album, kde sa nachádzala aj dychová coververzia skladby Sunshine of Your Love. Mne učarovalo video z Beat Clubu, konkrétne k Early in the Morning:

Inak, v roku 2015 sa táto kapela dožila reinkarnácie, ale odohrala len jediný koncert, potom zo zdravotných dôvodov turné padlo.

Baker sa odteperil do Nigérie, hral s Felom Kutim a napokon sa spolčil s bratmi Gurvitzovcami do projektu Baker Gurvitz Army. Tri albumy vynikajúcej muziky ukázali, že Baker dokázal, keď chcel, opustiť svoj ťažkotonážny štýl a zahrať naozaj rýchle exhibície, viď skladba Love Is z debutu:

Kapela sa rozpadla v roku 1976, krátko po smrti jej manažéra Billa Fehillyho. Baker sa tak trochu vytratil z hudobného priemyslu, väčšinu času strávil na olivovej farme kdesi v Taliansku. Počiatkom 80. rokov hral s Hawkwind, vypomohol Vincentovi Craneovi s Atomic Rooster, no a pre Johnnyho Lydona zabubnoval na albume Album (1986). V 90. rokoch sem-tam niekde zahosťoval, podstatná bola jeho prekvapivá účasť v projekte BBM. Zbratanie sa s Jackom Bruceom nemalo dlhého trvania, aj tak však toto trio s Gary Mooreom nahralo jeden úžasný album (Around The Next Dream). Na nemeckej televíznej stanici WDR raz dávali celú noc venovanú Bruceovia projekt BBM tam hojne púšťali. Na pódiu znela táto zostava hádam lepšie ako v štúdiu! Ono, už od 70. rokov Baker pravidelne nahrával rôzne sólové albumy, často zamerané na africké rytmy, osobne som bol nadšený z albumu Going Back Home (1994) formácie Ginger Baker Trio. Ide o sviežu fusion dosku, ktorá ukazuje Bakera ako veľmi schopného džezového bubeníka.

Na jar roka 2005 sa na chvíľku vrátilo trio Cream, aby odohralo pár koncertov (pripomína ich album Royal Albert Hall London May 2-3-5-6, 2005), ale šlo viac o marketing ako o dlhodobú víziu. V roku 2015 sa Baker kvôli zdravotným problémom odmlčal a všetci vieme, že už to bude navždy.

Okrem jedinečného štýlu bubnovania využívajúceho hojne kotly a prechody, sa Baker vyžíval aj vo zvuku svojej bicej súpravy. Naťahoval na ňu hadie blany… Skrátka, bol to hráč, ktorý ukázal všetkým rockovým bubeníkom, ako sa hrá rockové sólo, metalistom dal do pozornosti dva kopáky a hral v svetovej legende zvanej Cream. Môže spokojne odpočívať v pokoji.

4 názory na “Ginger Baker a jeho priekopníctvo”

Pridaj komentár