Dvadsaťpäť životných albumov

Rád by som venoval tento článok spomienke na albumy, ktoré ma formovali natoľko, že sa stali celoživotnou láskou, niečím, čo sa ani nedá hodnotiť inak ako s nadšením. Bez ohľadu na „objektívne“ parametre, nech už sú pri vnímaní umenia pochybné ako chcú.

Prebehnem detstvo, Triangel, punkovú rebéliu a pristavím sa až pri prvých albumoch, ktoré ma naviedli k tomu, čo sa ukázalo byť trvalou záľubou. Aby bolo jasné, toto nie je rebríček s jasným poradím. Svojim spôsobom však odráža moje osobné preferencie. Ozaj, vôbec to nepredikuje, že by snáď neexistovalo „iks“ ďalších skvelých albumov, prípadne, že absencia niektorých žánrov je azda akýmsi spôsobom ich (zne)hodnotenia. To, len aby bolo medzi nami jasno.

Wishbone Ash – Wishbone Ash (1970)

1970_Wishbone_Ash

Tento album ma priviedol ako k muzike z prelomu 60. a 70. rokov, tak k láske k bubnovaniu. Steve Upton sa tu ukazuje vo svetle, ktoré aj dnes oslepuje. Skladba Phoenix patrí dodnes do zlatého fondu rockovej muziky a vždy ma prekvapovalo, že kritici vyčítali kapele nevýrazný spev. Keď Martin Turner spieva „to the sky“, som ako v tranze!

 Jethro Tull – Benefit (1970)

1970_Jethro_Tull_Benefit

Magnetofónové kazety a walkman, to bola v 90. rokoch obľúbená forma trávenia času v mestskej hromadnej doprave cestou do i zo školy. A Benefit hral v tejto hedonistickej záľube hlavnú rolu. Úvodná skladba With You There To Help Me mi učarovala a na album (nielen) preto nedám dopustiť! Prvý album od kapely, čo som počul, to je osud.

Emerson, Lake & Palmer (1970)

1970_Emerson_Lake_and_Palmer

Nič ma už nikdy nezasiahlo tak, ako debut Emerson, Lake & Palmer. Možno je to škoda, ale neľutujem. Carl Palmer je mojím bubeníckym vzorom „numero uno“ a to, čo tu ako mládenec predvádza, nemožno slovami opísať. Nehovoriac o zvyšných dvoch šialencoch. Výnimočne uvediem ukážku zo živej nahrávky, konkrétne skladbu Knife-Edge, ktorej autorom je Leoš Janáček.

Mountain – Live: The road goes ever on (1972)

1972_Mountain_The_road_goes_ever_on

Bezkonkurenčne najprehrávanejší koncertný album môjho života. Štyri skladby, ale aké! Napríklad krásne rozohraná Nantucket Sleighride… Americký hardrock v podobe, aká nemala a dodnes nemá konkurenciu.

Quicksilver Messenger Service (1968)

1968_Quicksilver_Messenger_Service

Hippies v acidrockovom šate, to je skrátka San Francisco. Žiadna kvetinová nahrávka ma tak nezasiahla ako debut Quicksilver Messenger Service. Nemalú zásluhu na tom má jedinečný štýl hrania na gitaru Johna Cippolina a tiež skvelá „nadžezlá“ hra bubeníka Grega Elmorea. Tiež ho uvádzam medzi svojimi najväčšími vzormi, aj keď málokto jeho meno registuje. Melodické vlnenie krásne ukazuje hneď úvodná skladba Pride Of Man:

Rory Gallagher – Photo-Finish (1978)

1978_Gallagher_Photo-Finish

Rory je môj najobľúbenejší gitarista. V puberte som zodral pásky hneď s niekoľkými jeho albumami, po chvíľke váhania som vybral tento. Shadow Play je skrátka „desná“ pecka a bluesrock nikdy nebol šťavnatejší.

Lynyrd Skynyrd – 1991 (1991)

1991_Lynyrd_Skynyrd_1991

Prvý album od kapely, ktorý som si kúpil a jedno z mojich vôbec prvých cédečiek vôbec. Kúpené spolu s výberovkou Animals (do výberu sa mi tesne nevošla) a hoci má kapela lepšie albumy, tento som mal namiesto mlieka v časoch svojho dojčenského obdobia a dodnes ho mám rád. A ten „medvedí“ hlas Leona Wilkesona v skladbe Money Man žeriem!

Janis Joplin: 18 Essential Songs (1995)

1995_Joplin_18_essential_songs

Najlepšia rocková speváčka je pre mňa vtelená do tohto kompilačného albumu, ktorý patril k prvým cédečkám, čo som si kedy kúpil. Obsahuje niekoľko vzácnych nahrávok, napríklad „strojopisné“ blues Trouble In Mind.

Ten Years After – Cricklewood Green (1970)

1970_Ten_Years_After_Cricklewood_Green

Alvin Lee bol borec! Túto kapelu milujem a album Cricklewood Green má v mojom živote špeciálne miesto. Nikde inde sa „chémia“ tohto zoskupenia nepretavila do tak nekompromisného bluesrockového súženia, ako tu. A tá temná nálada väčšiny skladieb! Osobne som odrovnaný aj z rýchlej parádičky Working On The Road. Prečo? Počúvajte!

Black Oak Arkansas – Keep The Faith (1972)

1972_black_oak_arkansas-keep_the_faith

Prvý raz som sa k tomuto albumu dostal cez jedného kamaráta a zo spevu Jima Dandyho som takmer odpadol. Južanský rock nikdy neznel zemitejšie. Opäť sa mi potvrdilo, že ak niektorý album od ľubovoľného interpreta človek spozná ako prvý, mnohokrát ho žiaden iný neprekoná. Skladba Fever In My Mind obsahuje namiesto klasických gitarových sprievodov prakticky iba sóla a funguje to!

Dave Edmunds – I Hear You Knockin (1997)

1997_Edmunds_I_Hear_you_knocking

Toto CD mi nevtieravo nanútil kamarát z Roxy, spolu s ďalším milovaným kúskom, Groundhogs – Blues Obituary. Dave Edmunds hrá nesmierne presvedčivú a počúvateľnú zmesku rokenrolu a blues, jeho verzie klasiky s kapelou Love Sculpture ani nerátam. Však posúďte sami v skladbe Farandole.

Groundhogs: Blues Obituary (1969)

1969_Groundhogs_Blues_Obituary

Pamätný deň v Roxy. Keďže sme sa ponáhľali do kina (Hviezda, svojho času to bolo popredné bratislavské miesto určené na premietanie hollywoodskych trhákov), nebolo možné dlho sa dohadovať, či tento kúsok áno alebo nie, nechal som sa rýchlo presvedčiť, že Blues Obituary za to stojí. Ani som si nevšimol, že do CD evidentne natiekla voda, pretože zadný obal bol zdeformovaný. Slúži dodnes. A tá muzika! Blues v podaní Tonyho McPheeho mi rezonuje hádam aj v päte. V skladbe B.D.D. spája unisono spev s gitarou a to sa mi nikdy neopočúva!

Blue Öyster Cult – Extraterrestrial Live (1982)

1982_BOC_Extraterrestrial_live

Keď ma na strednej jedna spolužiačka upozornila na koncertné šialenstvo americkej kapely Blue Öyster Cult, ostal som v nemom úžase. Tá muzika je úplne svojská, samostatná kategória, navyše, je to „nárez“. Vyberať by sa dalo prakticky čokoľvek, pre mňa je však vrcholom albumu ťažkotonážna skladba Godzilla. To, že sa nedostala na soundtrack k ľubovoľnej filmovej adaptácii, je trestuhodné! Pravda, v živom prevedení, albumová verzia je hodná upálenia.

Motörhead – Overkill (1978)

1978_Motorhead_Overkill

V rámci napočúvania metalovej produkcie som od bratranca získal kufor plný kaziet a okrem vecí ako Obituary, či Cannibal Corpse sa tam zjavil aj tento album. Nemusím azda dodávať, akého favorita som si z kufríka zvolil. Hendrixovsky zašpinené gitarové sóla Eddieho Clarkea a Lemmyho „spev“ nikdy nezneli lepšie. Titulná skladba zľudovela, ale ja mám radšej tie gitarové špinavosti, a teda napríklad Limb from Limb.

Grand Funk – We’re An American Band (1973)

1973_grand_funk_we're_an_American_band

Poznajúc iba titulnú skladbu z „véháesky“ som s úľavou zistil, že platňa sa váľa v polici u Krstného, a tak doputovala na návštevu, preskočila na kazetu a napokon sa vtelila aj do cédečka. Pravdepodobne najlepší album americkej hardrockovej veličiny obsahuje samé chuťovky, osobne sa nechám unášať temnými pomalšími kúskami ako The Railroad.

Golden Earring – Buddy Joe (1990)

Golden_Earring_Buddy_Joe

Túto výberovku holandskej klasiky som dostal ako narodeninový dar a následne mi jej clivé melódie spestrovali splín v niekoľkomesačnom odlúčení od mojej vyvolenej. Silný citový náboj vo mne ostal dodnes. Keď už sme pri tej melanchólii, dokazuje ju napríklad bôľna Angelina.

Free – Molten Gold (1993)

1993_Free_Molten_Gold

Free je so mnou odnepamäti, až na jeden či dva albumy bola táto bluesrocková klasika nedeliteľnou súčasťou domácej kazetovej police. V počiatkoch budovania zbierky cédečiek sa počítala každá koruna, nuž nečudo, že voľba padla na dvojdiskový výber v, pokiaľ ma pamäť neklame, rozumnej cene (výšku si už nepamätám, ale bývali doby, kedy jeden nosič stál cca 600 korún a dva aj 1200 korún, čo bolo nesmierne veľa). Vlastne som tomuto výberu vyčítal iba jediné – absenciu skladby Morning Sad Morning. To však neznamená, že by som ho počúval o to menej. A k hudbe samotnej? Čo chýba hitovici Wishing Well (odpovedať nemusíte)?

Paul Kossoff – Back Street Crawler (1973)

1973_Kossoff_Back_Street_Crawler

A keď už som pri Free, tak aj prvá sólovka gitaristu Paula Kossoffa ma neprestáva udivovať ani po rokoch. Úvodný celostranový džem Tuesday Morning považujem za jeden z vrcholov rockového muzicírovania. Tak dajako som chcel hrať aj ja. Som rád, že sa aj tento album akýmsi zázrakom dostal do otcovej kazetovej zbierky.

Molly Hatchet – Devil’s Canyon (1996)

1995_Molly_Hatchett_Devil's_Canyon

Keď sme s bratom prepadli južanskému rocku, núkala ešte káblovka stanicu WDR, kde dávali Rockpalasty a niektoré ďalšie nemecké festivaly. A tak sme sa zoznámili s Molly Hatchet. Prezentácia skladieb z Devil’s Canyon nás nabudila natoľko, že sme si album objednali a prišiel akurát, keď som ležal v posteli s nejakou neustupujúcou pliagou. A tak, kým ma spaľovala horúčka, som ho počúval stále dookola, až mi koloval v tele ako dajaké antibiotikum. Koho by nevyliečila nádherná „freebirdovská“ klasika The Journey!

James Gang – Passin’ Thru (1972)

1972_James_Gang_Passin_Thru

V počiatkoch môjho bubnovania ma opantal videoklip k skladbe Walk Away od americkej hardrockovej skupiny James Gang. Nanešťastie sa jej albumy v bratislavských obchodoch moc nevyskytovali, nuž som v momente, kedy som zazrel jej meno na albume Passin’ Thru, neváhal a nakupoval. Priznávam, prvé vypočutie mi prinieslo nepríjemný šok. Akési funkoidné rockovanie bez výrazných gitarových sól, do toho kopa balád a nejaké to country… Ale pomerne rýchlo som sa otriasol a začal oceňovať elegantné hranie pesničiek s veľmi návykovým melodickým nábojom. Album isto nie je pre každého a v tvorbe kapely nezaujíma popredné miesto, aj tak mi vrástol do srdca a keďže som iný dlho nemal, prepočúval som sa ním až k trvalému vzťahu. A to krehké country v Run, Run, Run som si vyslovene zamiloval, hoci tento štýl nepatrí práve k mojim preferovaným

Beggar’s Opera – Act One (1970)

1970_Beggar's_Opera_Act_One

Classical rock ma jednu dobu absolútne ovládol, Emerson, Lake & Palmer bola mojou jednotkou a z piedestálu ju nezrazilo nič. Pravda, s výnimkou tohto albumu. Rockovejšiu dravosť, ktorú do Act One spútala Beggar’s Opera, neprekoná nič! Azda žiadnu muziku som nadšenejšie nepúšťal svojim kamarátom ako práve ju. Skladbu Raymond’s Road treba vidieť naživo:

Gov’t Mule – Live At Roseland Ballroom (1996)

1996_Gov't_Mule_Live_at_Roseland_Ballroom

Pri získavaní informácií o južanskom rocku sme sa dostali k jednému číslu akéhosi anglicky písaného časopisu venovaného gitarovej hre. A toto číslo sa tematicky venovalo práve tomuto štýlu. Okrem iného sa venovalo aj gitaristovi z Allman Brothers Band – Warrenovi Haynesovi. A jeho údajne skvelej formácii Gov’t Mule. Vyrazil som na nákupy a našťastie mi v rukách skončil ako prvý práve tento album. Verte-neverte, pri prvom počúvaní mi padla sánka. Tri virtuóznych hráčov veselo „džemuje“, akoby sa vynorilo z časopriestoru 70. rokov. A toľko energie aby človek pohľadal! Ani jeden album ma už tak nedostal! Žiaľ, nepodarilo sa mi nájsť reprezentatívnu ukážku priamo z diela, nuž sem dám skladbu The Mule aspoň takto, ako poctu zosnulému fenomenálnemu rockovému basákovi Allenovi Woodymu.

Sir Lord Baltimore – Kingdom Come/Sir Lord Baltimore (1970/1971)

1970_Sir_Lord_Baltimore

Všimol som si na sebe isté vývojové štádia „rozumbradovania“. Keď som zistil, že moji vrstovníci nepoznajú to či ono dielo, tak som mal potrebu neustále ich obťažovať „povinnou výučbou“, časom som, ako azda väčšina mladých nadšencov, nadobudol dojem, že som pohltal všetku múdrosť sveta. A potom som sa dostal do štádia, že ma už nič neprekvapí. Dnes sa nad tým blahosklonne usmievam a snažím sa skôr o opak. Každopádne, v poslednom menovanom štádiu sebaklamu som náhodne zalovil v regáli v predajni Roxy po titule Sir Lord Baltimore – Kingdom Come/Sir Lord Baltimore. A to, čo sa ozvalo z reprákov, ma doslova uzemnilo. Ten zvuk gitary v skladbe Kingdom Come jednoducho nemá obdoby! A tak som našiel liek na pokoru, čo nie je zlé. Verte mi, byť vykladačom jedinej pravdy ma moc neobohatilo.

Wobbler – Hiterland (2005)

2005_Wobbler_Hinterland

Severská retro-progová vlna ma v 90. rokoch minula, ale napokon som jej obetoval isté úsilie. Na Progarchives mala v čase vydania vynikajúce hodnotenia doska Hinterland od  nórskej kapely Wobbler. Zlákalo ma to a album som si kúpil, vypočul a opadol som. Tá nádherná chladná atmosféra, ktorá dominuje klasickému „sedemdesiatkovému“ progresívnemu rocku mi je blízka, koniec-koncov, leto nie je mojím obľúbeným obdobím. A hoci nasledujúce albumy ma už ani zďaleka toľko neoslovili, moju milovanú zimu mi lepšie hudobne nepriblížil nik! Titulná skladba je dlhá ako polárna noc.

Curved Air – Air Cut (1973)

1974_Curved_Air_Air_cut

Na záver som si nechal dielo, ktoré sa opantalo relatívne nedávno. Skupinu Curved Air som evidoval v „klasickej“ zostave s Darrylom Wayom, ale po bližšom kontakte s albumom Air Cut musím hriešne konštatovať, že ma miestny rockový ráz baví nad očakávanie. V súčasnosti po ňom siaham tak často, až by z toho psychoterapeut vyvodil obsedantno-kompulzívnu poruchu. Nech! Aby ste mali jasnejšiu predstavu, tu je skladba U.H.F..

Keď som sa snažil vyberať tie naj životné albumy, v prvom slede som vybral cca päťdesiat titulov. To ma povzbudilo, pretože som sa bál, že ich budú stovky. Pri bližšom skúmaní mi došlo, že hoci je množstvo diel, nad ktorými nekontrolovateľne slintám ako bábo alebo priveľmi vekovitý starček, niektoré mi vošli do života vo chvíľach, kedy som potreboval pomoc, prípadne mi ukázali cestu v mojom muzikantskom živote. A tých je naozaj len málo a zväčša sa viažu k ranej puberte. A potom nech mi nikto nevraví, že dospievanie nie je z dlhodobého hľadiska to najdôležitejšie obdobie! A ako je to u Vás? Máte nejaký album, ktorý Vám pomohol v ťažkých, prípadne iných chvíľach a stal sa tak nedeliteľnou súčasťou Vášho života? Pokojne sa oň podeľte v diskusii.

19 názorov na “Dvadsaťpäť životných albumov”

  1. Tu je moja 25. Sú to platne, ktorými som si kedysi dávno vybudoval dnešnú závislosť, prípadne platne ku ktorým sa mi viažu nejaké spomienky. Napr, o City to City by manželka vedela rozprávať……..Väčšinu som vlastnil aj ako LP.

    Bachman Turner Overdrive – Not Fragile
    Sparks – Kimono My House
    Cockney Rebel – Psychomodo
    Survivor – Caught In The Game
    Pavlovs Dog – At the Sound of the Bell
    Pavlovs Dog – Pampered Menial
    Sex Pistols – Never Mind the Bollocks, Here’s the Sex Pistols
    Blue Oyster Cult – Fire of Unknown Origin
    Moody Blues – Long Distance Voyager
    Gerry Raferty – City to City
    Judas Priest – Killing Machine
    Barclay James Harvest – Live Tapes
    Steve Miller Band – Book of Dreams
    Nazareth – Hair of the Dog
    Nazareth – Close Enough for Rock ‘n’ Roll
    Eloy – Ocean
    Styx – Grand Illusion
    Saga – Silent Knight
    Queen – Sheer Heart Attack
    Clash – I
    Rush – Farewell to Kings
    Kansas – Point of No Return
    Boston – I
    Journey – Infinity
    Heart – Dreamboat Annie

    1. MrKingKong já mám všechny mnou jmenované tituly na původních LP a taky na CD, aby se to nepletlo. Vybrané věci i vícekrát, třeba King Crimson: Islands 2x USA vydání v odlišném obalu, 1x japonské původní vydání, 1x japonské nové vydání a 2x nové evropské vydání.

  2. Seznam se mi hodně líbí, nikdy jsem podobnou anketu nedělal, přesně jak tady píší někteří, vždy bych na něco zapomněl. Kdybych měl něco podobného sestavit, tak by tam pro mě neměla chybět tahle alba:
    1. Beatles: Revolver – revoluce v populární hudbě
    2. Velvet Underground: White Light/White Heat základ snad všech stylů mimo blues
    3. Mothers Of Invention: Freak Out – první album Franka Zappy, pro mě jeho nejlepší
    4. Captain Beefheart: Trout Mask Replica – blues 21. století
    5. Doors: Doors – pro mě vynikající spojení hudby a textů, navíc vynikající zpěvák
    6. Jefferson Airplane: Crown Of Creation – výborná zpěvačka a psychedelie
    7. Grateful Dead: Anthem Of The Sun – skuteční hippies
    8. Creedence Clearwater Revival: Creedence Clearwater Revival – jedno z nejsyrovějších a nejopravdovějších rockových alb
    9. Pink Floyd: The Piper At The Gates Of Dawn – pro mě nejlepší album Pink Floyd, které už nepřekonali
    10. Jimi Hendrix: Are You Experienced – kytarový mág všech dob
    11. Soft Machine : Third – spojení jazzu a rocku podle mých představ
    12. Henry Cow: Legend – důkaz, že avantgarda započatá Pink Floyd má pokračování
    13. King Crimson: Islands – pro mě nejlepší album King Crimson
    14. Can: Tago Mago – avantgarda na německý způsob
    15. Magma: Mekanik Destruktiv Komandoh – avantgarda na francouzský způsob
    16. Gong: Radio Gnome Invisible Part II. -You – důkaz hravosti, nadhledu a pohody
    17. Van Der Graaf Generator: H To He Who Am Only One – pro mě genius Peter Hammill
    18. Led Zeppelin : Led Zeppelin I. – pro mě nejlepší hard rocková deska
    19. Nirvana: In Utero – bigbít ještě žije
    20. Pearl Jam: Vs – nevím co k tomuhle napsat, ale tuhle kapelu miluji
    21. Patti Smith : Horses
    22. Big Brother & Holding Company: Cheap Thrills – jedna z nejlepších zpěvaček
    23. Faust: Faust – Němci nejsou vůbec špatní
    24. United States Of America: USA revoluční bigbít bez kytary
    25. Frank Zappa : Hot Rats – co se dá udělat za nádheru s minimem hudebníků.

  3. Pekny prehled skupin. Vzpominam si na spory kdo je lepsi? Sweet nebo Slade? Krasna doba. Doba civkovych magnetofonu, smirovani v elektro obchode zda maji cizi pasky a pak rychle domu a natesene natacet a pak hrde hlasit co mam a jak to bezvadne hraje ne na nasich emgetonkach. Kdo mel Basf, Agfa pasky, to byl king. Ja bych dodal takove Bachman Turner Overdrive. Jo jo krasna doba mladi.

  4. no jsem překvapen kolik toho neznám ale člověk nemůže vědět vše to by zblbl ale provětrat ty kousky není špatné . z mého hlediska co se týká hudby čím starší tím více toho je třeba poslechnout né proto že je toho nějak více ale aspoň u mě z ortodoxního metalisty se stává všehochuť tedy od Pink Floyd po Carpatian Forrest 😀 tím pádem ty uši bych někdy potřeboval jako slon a den aspoň 48 hodin

  5. Pekné čítanie! Každý ma nejaké tie albumy, ktoré ho výrazným spôsobom ovplyvnili, či už po stránke fanúšikovskej-poslucháčskej alebo tej muzikantskej. Nadväzujúc na posledné vety hejkalovho príspevku v krátkosti uvediem: 1. takým albumom bola nejaká výberovka (pirátska) Queen a tam som získal záľubu v rockovej hudbe (boli tam piesne z prvého obdobia tejto kapely, preto, keď som neskôr počul Radio Ga-Ga alebo I won´ t to break free, bol som v šoku…) – na tom sme s bratom fičali a viac, ako 7 rokov som vtedy určite nemal (cca 5-6, keď som to spoznal).

    Ďalším zásadným a napíšem najzásadnejším albumom je nepochybne In rock (interpreta schválne neuvádzam), potom Look at your self, Demons and wizards, Salisbury a prvé štyri “Zeppelíny”. Tiež Aqualung a Wish you where here. Potom ešte Razamanaz, Loud ´n´ proud, Hair of the dog a No mean city. Tieto albumy mal otec nahraté na starých, ale zachovalých kazetách a všetky som spoznal v období 6-9 rokov, pričom otec nám to s bratom len tak pustil, nedúfajúc, že nás to nejako osloví… no motyka strelila… a bolo!

    Ešte Appetite for destruction a ďalej (to už bolo obodbie SŠ) pridám Made in Japan (bomba!), vďaka ktorému som si zamiloval živáky, prvé tri štúdiovky Rainbow, výber Howlin´ Wolfa – His best (to ma dostalo, ako máločo a priviedlo aj ďalším Chesterovým nahrávkam a hlbšiemu vniknutiu do blues), Animals od Pink Floyd…

    1. Už len dodám: Band Of Gypsys, Willie Dixon – I´m the blues, Iron Maiden – Somewhere in time (napriek tomu, že heavy metal takmer nepočúvam, na toto nedám dopustiť, v osmičke na ZŠ mi “originálnu” kazetu daroval kamarát; farebný obal však potešil; zároveň je to jediná doska, ktorú od mejdnov mám – potom už len vlastný výber), nesmiem vynechať Sssh! – ak mi som mal vybrať len päť štúdioviek, bola by medzi nimi, Zelená pošta, prvé dva albumy Collegium Musicum a tiež Deža, Valentyne suite, Nursery Cryme, debuty: The Allman Brothers Band, Lynyrd Skynyrd, Johnnyho Wintera a ešte Sird Lord Baltimore (čo je nielen úžasná nahrávka, ale pre mňa aj symbol rockovej archeológie), nevynechám ani Hannibal a môjho miláčika Blind Willie Johnson – Complete recordings a nepamätám, ktorá výberovka Janis Joplin…

      Inak, je super, že tu máme rubriku Žurnál (snáď tam niekedy prispejem).

      1. Môj posledný spam k tomuto príspevku pozostáva z položiek: Close to the edge (zabezpečil mi hlbšie ponorenie sa do artrocku), nejaká výberovka CCR (to je hudba!), Octopus od Obríkov, ktorý som spoznal až neskôr (v porovnaní s vyššie menovanými, ale moje hudobné srdce obsadil natrvalo) a nesmiem (!) vynechať Halfbreed od mojej milovanej Keef Hartley Band, ktorý je jeden z mojich životných albumov!

          1. Viem 🙂 len si zo seba robím srandu, pretože pôvodne som plánoval uveisť len niekoľko titulov. Tak ešte pridám Blues breakers s Claptonom, Disraeli Gears a nejaký výber Thin Lizzy – vôbec tie výbery (ako vidno aj v tvojom zozname) hrali dôležitú úlohu pri zoznamení sa s tým – ktorým interpretom a potom nasledovalo hlbšie preskúmanie, rezultátom ktorého bolo obstaranie jednotlivých albumov.

            Živákov by som mohol vymenovať ešte niekoľko, no spomínané stačia, pretože ma nasmerovali…

  6. Výborný článok – za “jedna”, díky!
    Zaujala ma pasáž, citujem: “Všimol som si na sebe isté vývojové štádia „rozumbradovania“. Keď som zistil, že moji vrstovníci nepoznajú to či ono dielo, tak som mal potrebu neustále ich obťažovať „povinnou výučbou“, časom som, ako azda väčšina mladých nadšencov, nadobudol dojem, že som pohltal všetku múdrosť sveta.” Len dodám, že za tie roky na internete sa človek stretol so všetkým možným, ale tá “povinná výučba” je z môjho pohľadu skôr doménou tých, ktorí by mali mať toho rozumu viac, lenže ono je to zväčša naopak…
    Mnohé tituly z Tvojho zoznamu ma milo prekvapili, najviac Molly Hatchet. Na ten moment, keď som prvýkrát počul The Journey, sa jednoducho nedá zabudnúť.

Pridaj komentár