Čo (by) mi neprekážalo v rádiách (a vzniklo v 90. rokoch)

Popík ma veľmi neberie, avšak človek sa len zriedka ocitne v prostredí, kde by ho nemusel počúvať. Za tie roky som na sebe pobadal istú náklonnosť k niektorým hitovým skladbám, nuž by som ich tu pár pripomenul. Napokon, vždy ide minimálne o niečo, čo sa aspoň obtrelo o rockovú muziku.

Mám rád, keď má v sebe hudba niečo melancholické, smutné, krehké. V pope sú tieto emócie často tak nechutne prvoplánové a umelo zrežírované, až má človek pocit, že nič nie je skutočné. Existujú však výnimky, pri ktorých sa uveriteľné emócie z dôvodov, ktoré neviem pomenovať, predsa len prederú na povrch. Vybral som osem skladieb z 90. rokov (a jednu navyše mimo škálu), kedy som ako tínedžer vstrebával všetko, čo sa rinulo z televízie a rádií. Človek si skrátka udržoval prehľad o nepriateľovi.

REM: Losing My Religion

Predstavovať R.E.M. asi netreba. Táto americká stálica takzvaného alternatívneho rocku (iný výraz pre miestami znesiteľný pop) pôsobí úspešne niekoľko dekád. Losing My Religion podarene kumuluje to, v čom tkvie jej poslucháčska vďačnosť. Naliehavý vokálny prejav Michaela Stipeho je skrátka podmanivý. Ako mi väčšina jej produkcie nič nevraví, pár skladieb ma baví. Toto je jedna z nich. Skladba pochádza z albumu Out Of Time z roku 1991, výrazne jej pomohol aj klip. Však posúďte sami:

Soul Asylum: Runaway Train

Komerční rockeri mi zväčša splývajú, jeden klip z roku 1993 mi však v pamäti utkvel. Runaway Train od americkej formácie Soul Asylum hral na citlivú strunu, prezentoval problematiku nezvestných detí. Kapela inak vydala mraky albumov, hrala už v 80. rokoch a nikdy viac som na ňu nenarazil. Skladba pochádza z albumu Grave Dancers Union (1992) a nebyť videoklipu, asi by som o nej teraz nepísal. A potom, že hudba má hovoriť len sama za seba.

4 Non Blondes: What‘s Up

Debutový album americkej dievčenskej skupiny 4 Non Blondes, Bigger, Better, Faster, More! (1992), obsahoval hitovicu z najväčších, skladbu What‘s Up?. Najväčšiu pozornosť pútala speváčka a gitaristka Linda Perry, ktorej vypätý prejav stojí za pozornosť. Skladba sa dožila aj jedného pomerne neslušného slovenského alternatívneho textu, ktorý zo slušnosti nebudem uvádzať. Toto je výnimka v celom zozname, nakoľko som mal možnosť počuť celý album a nič ďalšie ma z neho už nezaujalo. Kapela žiadny ďalší album nenahrala, nečudo, keď producent pri nahrávaní debutu vyrazil gitaristku. Rozpadla sa počas nahrávania druhého albumu. Bubeníčka Wanda Day mala tragický osud, najprv mala nehodu, pri ktorej si dochrámala nohy i chrbát a v roku 1997 zomrela. Ako som tak pozeral na internete, reunion nastal v roku 2014.

The Connells: ‘75 ‘74

Kapela The Connells fičala od 80. rokov a čo som len tak vygúglil, sem-tam sa aktivizuje aj v novom miléniu. V roku 1993 jej vyšiel album Ring, ktorý sprevádzal nenápadný milý singel 75 ‘74. Stal sa hitom, mne vyhovuje predovšetkým nevtieravá gitara a pokojný zmierený spev, ktorý vo mne vyvoláva predstavu usadeného človeka, ktorý pozerá na staré fotografie a spomína na veci dávno minulé.

The Cranberries: Zombi

Pokus o rockovejšiu popárňu, z ktorej som vždy mal pocit, že kapela slúži len ako krovie pre zdatný vokálny prejav speváčky Dolores O‘Riordan, čo je škoda. Je to inak írska banda, aktívna aj v súčasnosti, žiadna vec ma od nich už nezaujala tak, ako Zombi. Bolo to príjemné spestrenie rádiového éteru. Singel je z roku 1994 a pochádza z druhého albumu No Need To Argue. Dodnes netuším, či som jej fanúšik, ale viaže sa mi na ňu spomienka na to, ako sa v mojom okolí viaceré dievčiny snažili zaspievať túto vec. S rôznym úspechom.

Deep Blue Something: Breakfast At Tiffany‘s

Debutový album 11th Song americkej kapely Deep Blue Something z roku 1995 priniesol aj hitový singel Breakfast At Tiffany‘s. Skladba je takmer rocková (koniec-koncov, na Wikipédii kapelu označili termínom alternatívny rock), má chytľavý (ale nie „vlezlý“) refrén, osobne by som ju možno obišiel, ale keďže sa páči mojej najbližšej osôbke, zvykol som si na ňu.

Joan Osbourne: One Of Us

Toto je pre mňa osobne prototyp popu, aký by som uvítal v rádiách. Prívetivá gitarová melódia, zaujímavý jemne zastretý hlas americkej speváčky Joan Osbourne, istá clivota vyžarujúca z každej sekundy trvania pesničky, to môžem. Dokonca je tam aj pokus o gitarové sólo. Skladba je z albumu Relish z roku 1995 a dodnes si ju rád vypočujem.

Eagle-Eye Cherry: Save Tonight

Desireless, debutový album švédskeho interpreta Eagle-Eye Cherryho z roku 1997, priniesol aj zaujímavý čiernobiely videoklip pre singel Save Tonight. Zriedkavo vydáva aj ďalšie albumy, čo už. Skladba má podmanivý vokálny prejav, ľúbivú melódiu a cítim z nej istú dávku melanchólie, ktorá mi sedí.

Mike Oldfield: Guilty

Na záver som si nechal jednu výnimku. Mikea Oldfielda a jeho skladbu Guilty. Mike pre mňa stelesňuje kvalitnú popovú muziku. Jeho skladby ako Moonlight Shadow alebo To France sú skrátka klasiky. Je to jediný interpret zo všetkých tu prezentovaných, ktorý skladá muziku a nie odrhovačky, pričom má schopnosť osloviť masy. Giulty je skladba, ktorú som si zamiloval z koncertného videa z Knebworthu z roku 1980, ktorý sme mali doma nahraný na videokazete. V originálnom singlovom prevedení z roku 1979 je zvuk poplatný dobovým trendom, nuž sem dám jej živú a lepšiu verziu.

P. S. Pôvodne, kým som neprišiel na to, že prakticky všetko, čo z popu znesiem, má korene v 90. rokoch, čo nepochybne súvisí s tým, že som vtedy fungoval s rovesníkmi ďaleko viac ako dnes, som zvažoval aj Adele. Napokon som ju vyradil. Prečo? Áno, aj Adele má pekné pesničky, akurát pri nej je okolitá muzika ešte nevýraznejšia, než u The Cranberries, osobne ma mrzí, že výrazné postavy popového neba nie sú schopné okolo spevu vystavať aj zaujímavú muziku. A najmä preto ju tu nenájdete.

13 názorov na “Čo (by) mi neprekážalo v rádiách (a vzniklo v 90. rokoch)”

  1. Netuším, prečo všetky mená a ukážky majú nálepku pop. Mnohé sú rock, minimálne kvalitný pop-rock.
    Diskografie Cranberries, R.E.M. som počúval a mám ich doteraz rád. Oldfield skladal a skladá prevažne progresívnu muziku, občas uletí do kvalitného pop-rocku. Kvalitného, čiže s kvalitnými melódiami.
    Nehanbím sa, že všetky uvedené skladby poznám a nehanbím sa, že denne počúvam verejnoprávne rádiá ČR a SR.
    A som zberateľ originálnych CD, od vážnej hudby, cez jazz, rock, metal a nájde sa aj zatracovaný pop. No a čo?

  2. Poriadne si ma zaskočil. Z článku mi boli jasné iba 2 skladby – od 4 Non Blondes a The Cranberries, zvyšok som si pustil a trochu sa zorientoval. Jediná skladba, na ktorú si vôbec nespomínam, je Save Tonight od Eagle-Eye Cherry.
    Hejkal, vďaka za spomienku na 90. roky!

    1. Však aj ja som nad niektorými tuho rozmýšľal, že ako sa vôbec volajú pesničky, nieto interpreti, aby som ich vôbec vyhľadal. Ako vidno z konečného výberu, v podstate som inklinoval skôr k nenápadnejším hitom, ktoré už dnes ani nepočuť. Ale neprekáža mi to. Ani to, že mi utkveli v pamäti.

Pridaj komentár