Young Blood v BISLA, 15.8.2016

Kroko je rodinný kamarát, legendárny „zeppelínovec“, bratislavský gitarista s povesťou v dobrom slova zmysle. V 90. rokoch azda neexistoval rocker, ktorý by nepoznal Zbrojnoša, pivničnú krčmu pod Michalskou bránou, kde som prvý raz zažil Krokoband. Dnes je všetko inak. Zbrojnoš už nie je „ten pravý“, rockové bratislavské podhubie je riadne zašité a Kroko hrá s Young Blood.

Kapela existuje od leta roku 2012, hrá v trojici, ako sama píše, „rock-fussion-instrumental-improvisations-jam“, čo je vlastne iné označenie pre rockovú muziku bez spevu. Stabilná zostava Peter „Kroko“ Modranský (gitara), Marcel Juck (bicie) a Jozef Hladný (basa) nemá na výber, musí hrať o dušu. Mimo toho je Marcel Juck aj riaditeľom Múzea obchodu, kde sa už roky hráva svetová bluesovo zaonačená muzika, čo je v slovenských reáliách jav nevídaný-neslýchaný.

Poďme k veci. Vidina koncertu „za rohom“, v malebnej záhradke v centre Bratislavy patriacej BISLA bola lákavejšia ako mnohoženstvo. Letné bluesové pondelky organizuje Slovenská bluesová spoločnosť (SBS) a musím uznať, že miesto je zvolené parádne. Každý augustový pondelok sa tu zišlo množstvo divákov, dokonca, zakaždým iní. Teda, ak mám porovnávať z tých dvoch koncertov, na ktorých som bol. Iste, každý muzikant má tých svojich kamarátov, čo mu zo solidarity drukujú, ale aj tak je návštevnosť pozitívnym javom.

Kroko plní v rámci akcií aj rolu zvukára, čo mu tentoraz spôsobilo mierne komplikácie, keďže slovo playback pozná iba z počutia (logicky) a včera jednoducho nemohol zdúchnuť z pódia. Kapela mala na pódiu evidentne mierne problémy so zvukom, ale von to šlo na plné gule a nemyslím si, že poslucháči mali nejaký závažný problém, s ktorým by sa museli terigať kamsi ku komplexu Bonaparte.

Hardrockové riffy ako z tých rokov sedemdesiatych doplnené nejakými tými atmosférickými zmenami, tu štipka nadžezlej nálady, tam psychedelické kvílenie, všetky skladby nesú jednoznačný rukopis. Diváci, ktorí tvorbu skupiny moc nepoznajú (a aj takí tam boli), mohli mať trošku guláš, čo je čo. Obzvlášť, keď boli skladby ohlasované ako „pokus o Hendrixa“, „taká džezrocková“ a pod. Z muziky však žiadne pochyby počuť nebolo. Dvorný uvádzač Pavel Sojka predstavil aj špeciálneho hosťa, ktorým bol spevák Jodi Paulíni. Ten sa, podľa slov tajomníka SBS, zlepšil zo dňa na deň, keďže pôvodne mal spievať v troch skladbách a boli z toho štyri, konkrétne If You Be My Baby, No a čo!, „áčkové blues“ a povinný cover od Zeppelínov – Immigrant Song. Zaradenie vokálnych partov bolo fajn, predsa len hranie rockových spodkov (nepliesť si s odevom) v inštrumentálnom triu pôsobí po čase únavne a nie každý poslucháč to zvládne. Tým nechcem povedať, že sa Peci zberal predčasne z predných radov do hlbín záhrady kvôli tomu! 🙂

Pre štatistov dodávam, že ešte zazneli skladby DustinYoung Blood, nasledovali veci ako Džungľa, Krokenrol a nechýbala novinka Valčík. V druhej polovici koncertu sa kapela evidentne dostatočne rozohrala a fičala o sto šesť (nie, že by sa spočiatku flákala). Kroko vyšíval, akoby pamätal časy, kedy sa tkáčske krosná nekupovali z Eurofondov a museli tvrdo zarezávať. Ba čo viac, rytmika rozhodne ostentatívne nepostávala bokom a priam okato (a hlučne) spomínala na časy, kedy podobné akcie rozháňala Verejná (ne)bezpečnosť.

Finále patrilo „asi dvanásťminútovej“ inštrumentálke Tritone Spontaneous, ktorú čerstvo prináša aj sampler Bluesová spoločnosť č. 11.

Niečo cez hodinu plnokrvnej rockovej muziky lemovalo, podľa Kroka, 29. koncert kapely a muzikanti si vyslúžili nejeden zaslúžený potlesk a iný ani nebol. Krokov výrok, že ak si chce vypočuť dobrú muziku, zahrá si ju sám, má v sebe kúsok pravdy. Tak zasa nabudúce.

P.S. Fotoreport Zorky Liškovej priblíži všetko to, čo slová nedokážu.

Pridaj komentár