Yes ‎– Tales From Topographic Oceans (1973)

Pred niekoľkými rokmi som začal písať hudobné recenzie a časom som sa dopracoval k číslu 100. Pre moje jubileum som vtedy vybral dielo, ktoré si to zaslúži. Tales From Topographic Oceans považujem za jeden z nejlepších albumov všetkých čias. Možno je to aj tým, že som ho spoznal už v roku jeho vydania. V skutočnosti sa Yes podarilo vytvoriť niečo magické a mimozemské. Nie je veľa albumov, ktoré ma tak zaujali.

The Revealing Science Of God ponúka viac variácií a zmien tempa, ako dokáže naordinovať väčšina iných kapiel počas celej svojej kariéry. Interakcia medzi Howeom a Wakemanom je úžasná, Squire je na basu suverénny a Jon Anderson v impozantnej forme. Alan White, nováčik za bicími, nemusí byť po chuti každému, ale na Tales From Topographic Oceans hrá lepšie a keatívnejšie ako v neskorších rokoch. V každom prípade sa Yes podarilo zladiť melódie do veľmi komplexnej podoby.

The Remembering placho rozvíja mágiu za pomoci gitary a vokálov, ktorú poháňa Wakemanova hra a osolí ju Howe. A keď máte pocit, že sa všetko zastaví, s krehkým Andersonovým hlasom Vám naskočí husia koža. Wakemanovo sólo je nádherné a sférické. Pieseň je prístupnejšia a menej komplexná, ale stále ďaleko od komerčného myslenia.


Tomu, kto naozaj miluje náročnejšiu hudbu, je určená The Ancient. Skladba ponúka zložitú prácu gitary a perkusií. Stačí zatvoriť oči a čakať na Wakemanove plávajúce klávesy. A posledné minúty s akustickou gitarou, jemne hrajúcimi syntetizátormi v pozadí a predovšetkým hlasom Andersona, radím do kategórie „To si musíte vypočuť!“.

Ritual je úplne iný. Začiatok plný eufórie a životnej iskry. Kým kapela „oddychuje“ v pokojnejších vodách, gitara a klávesy prebehnú cez Vaše uši. „Nous sommes du Soleil“. Aké vyhlásenie!

Tales From Topographic Oceans vyvolal zmiešaný pohľad kritiky, fanúšikmi však bol prijatý celkom kladne. Radím ho k tomu najlepšiemu, čo na poli art rocku vzniklo. Aj napriek svojej dĺžke mi hrá veľmi často a ucelene. Chcem ešte dodať, že hoci CD prináša a ponúka určité pohodlie, album počúvam výhradne prostredníctvom LP. 4 dlhé skladby, 4 strany, jeden veľký obal s grandióznym obrazom Rogera Deana. Dokonalosť!

(Recenzia pôvodne publikovaná na nemeckej stránke Babyblaue. So súhlasom autora upravená a  preložená do slovenského jazyka.)

SKLADBY:
1. The Revealing Science Of God – Dance Of The Dawn (20:27)
2. The Remembering – High The Memory (20:38)
3. The Ancient – Giants Under The Sun (18:34)
4. Ritual – Nous Sommes Du Soleil (21:35)

ZOSTAVA:
Jon Anderson – lead vocals, harp, cymbals, percussion
Steve Howe – electric 6- & 12-strings, steel and acoustic guitars, electric sitar, backing vocals
Rick Wakeman – grand piano, RMI Electra-Piano, MiniMoog, Mellotrons, Hammond C3, pipe organ
Chris Squire – acoustic & electric basses, timpani, backing vocals
Alan White – drums, piano (4), vibes, MiniMoog, Moog drum, tubular bells, assorted percussions

Tales From Topographic Oceans Book Cover Tales From Topographic Oceans
Yes
Art Rock
Atlantic
1973
LP
4

4 názory na “Yes ‎– Tales From Topographic Oceans (1973)”

  1. Vzhledem k délce dvojalba až překvapivě krátká recenze. Notabene od fanouška, kterej ho zbožňuje. Ale to bych Marcovi určitě nevyčítal, ono někdy méně znamená více. Říká se to tak, ne ?
    Nabídnu pohled z druhé strany “barikády”. Album Tales From Topographic Oceans mám ve sbírce léta letoucí a bylo – tuším – mým třetím po Fragile a Close To The Edge, ovšem na rozdíl od nich jsem mu na chuť nikdy nepřišel. Neslyšel jsem ho ani nepamatuju a vytáhnul ho jen při příležitosti této recenze. Vůbec nic se za tu dobu nezměnilo a měl jsem co dělat, abych to martyrium vydržel až do úplného konce. A mám dojem, že jsem si u toho i kapánek ducnul. Ne, že by tam nebyla pěkná místa, ale mnohem víc pasáží mi přijde velmi kostrbatých a zatraceně disonantních. Já jsem melodik a daleko víc mi sedí písničkovější formát, proto mnohem raději sáhnu třeba po tolikrát proklínaném 90125 a s gustem ho zblajznu i se šesti bonusy.
    Je to marný, je to marný, je to marný, ale s Tales From Topographic Oceans holt kamarád nikdy nebudu a víc, jak dvě hvězdule bych mu nepřišil.

  2. Toto dielo patrí aj k mojim najobľúbenejším vôbec. V čase, kedy vyšlo som ešte nežil, no spoznal som ho o mnoho rokov neskôr. To už som mal v zbierke Close to the edge a “pokukoval” som práve po tomto diele. Obal ma veľmi zaujal a hovoril som si, že ak hudba na albume ma zaujme tak, ako obal, bude to paráda. Rozporuplné hodnotenia albumu som mal na háku. Naozaj veľkolepé dielo, skrze ktoré sa človek ocitá v čarovnom svete…

Pridaj komentár