Waterloo – First Battle (1970)

Belgická skupina Waterloo patrí k typickým jednoalbumovým záležitostiam, akých bolo v 70. rokoch neúrekom.

V roku 1969 ju založili basák Jean-Paul Janssens a bubeník Jacky Mauer. Obaja predtým hrali v bluesovej skupine Adams Recital. Trojica hudobníkov zo zoskupenia Today’s Version,  flautista a spevák Dirk Bogaert, gitarista Gus Roan a klávesák Marc Malyster, sa k nim pridala a Waterloo bolo na svete (oficiálny zrod sa datuje na piatok 17.10.1969).

Cieľom skupiny bolo mixovať klasiku, blues, džez a rock. Po získaní kontraktu začali nahrávať svoj jediný album First Battle, na ktorý, na radu producenta, pichli aj niekoľko popových skladieb. Album vyšiel vo februári 1970, štýlovo trocha pripomínal prvý album Jethro Tull alebo Blodwyn Pig. Sprevádzalo ho aj niekoľko singlov. Napriek akému-takému úspechu, niekoľkým singlom a koncertnému turné, sa z osobných dôvodov rozhodol odísť Jean-Paul Janssens. Na chvíľu ho nahradil Rick Urmel, ale trvalou náhradou sa stal až Jean-Paul Musette. Následne sa porúčal Malyster, nahradil ho Frank Wuyts. Posledný prírastok do zostavy predstavoval saxofonista John Van Rymenant. Vydali spolu dva single a následne sa skupina rozpadla. Viacerí jej členovia úspešne pôsobili na belgickej hudobnej scéne aj potom.

K albumu First Battle mám zvláštny vzťah. Kombinuje svojským spôsobom sound z konca 60. rokov s vplyvmi klasickej hudby, psychedélie, tvrdého rocku i blues. Niektoré skladby evokujú raný Jethro Tull (Why May I Not Know) s povinnou flautou v popredí, iné majú ľúbivý hitový potenciál (Meet Again, TumblinJack), no a nechýbajú prvky čistokrvného temného blues (Problems). V skladbe Life mám dokonca pocit nálady á la Uriah Heep. Najlepšia skladba albumu je drsná hardrocková tullovka Black Born Children. A aj záverečná Diary Of An Old Man, stojaca až po uši ponorená do bluesového bahnitého riečišťa, je skvostná. Ale to sa dá povedať o celom albume.

Mám CD so šiestimi bonusmi, ktoré ponúkajú päticu singlových skladieb, ktoré neboli na albume. Plus je tu jedna dovtedy nevydaná pecka The Youngest Day, ktorá núka nekonečnú hard-džezovú jazdu s funkčnými zmenami nálad. Inak je to taká štýlová všehochuť, príjemne dopĺňa pôvodný album.

Belgická skupina Waterloo patrí k nezabudnuteľným zabudnutým klenotom rockovej hudby z prelomu 60. a 70. rokov, nuž mi neostáva iné, ako ju odporučiť každému záujemcovi o rockové artefakty.

(upravené, pôvodne zverejnené na progboarde)

Skladby:

  1. Meet Again 3:03
  2. Why May I Not Know 3:08
  3. Tumblin’ Jack 2:35
  4. Black Born Children 3:43
  5. Life 2:47
  6. Problems 3:00
  7. Why Don’t You Follow Me? 3:31
  8. Guy In The Neighbourhood 2:55
  9. Lonesome Road 2:50
  10. Diary Of An Old Man 10:59
  11. Plastic Mind (a-side, bonus) 4:26
  12. Smile (b-side, bonus) 3:51
  13. I Can’t Live With Nobody But You (a-side, bonus) 3:43
  14. The Youngest Day (bonus, 1971) 7:34
  15. Bobo’s Dream (b-side, bonus, 1971) 4:59
  16. Bad Time (a-side, bonus, 1971) 3:21

Zostava:
Dirk Bogaert: spev a flauta (1-16)
Gus Roan: gitara (1-16)
Marc Malyster: organ (1-12)
Jacky Mauer: bicie (1-16)
Jean-Paul Janssens: basa (1-12)
Frank Wuyts: organ (13-16)
Jean-Paul Musette: basa (13-16)
John Van Rymenant: saxofón (13-16)

First Battle Book Cover First Battle
Waterloo
hard rock, blues rock, psychedelic rock, džez rock
Disques Vogue
1970
CD (Musea, 1999)
10+6

9 názorov na “Waterloo – First Battle (1970)”

  1. Ba, Waterloo (mám CD od MALS, 2010 s “OBI” bez bonusů) taky řadím mezi oblíbený jednoalbový kapely, dík za připomenutí… Ze vzpomínaných příštích aktivit určitě stojí za pozornost, že 3/5 formace se sešli v dalším interesantním projektu Pazop.

        1. @hejkal: Pazop jsou borci z Waterloo a Wallace Collection, bez kytary, ale s flétnou a polským houslistou. V první půlce sedmdesátek natočili dvě desky, ale nevyšla jim ani jedna… až po dvaceti letech většinu materiálu vydala Musea, dneska už je k mání i na vinylech, jak píše Zdeny.
          Paradox největší, že jedinou nahrávku Pazop, která vyšla bez odkladu, představoval smluvně utajený projekt The Modern Classic Quintet (1973) s předělávkama klasiky, kde se v kreditech jméno formace mohlo objevit jen u “arranged by”…

  2. Bigbít sice kapánek obstarožní, ale zábavnej, takové hammondky si nechám líbit. Desku jsem vdechnul ze Spotify a bavila mě. Za jedinou výraznou slabinu alba bych označil jenom písničku Tumblin’ Jack, ovšem u těch bonusů už je to tak půl na půl. Ale s těmi skladbami navíc to tak bývá…

    Díky za tip, byla to fajn hodinka.

Pridaj komentár