Voľný, nažive a s výkričníkom!

Neviem ako vy, ale ja som s rockovou muzikou zrástol natoľko, že akýkoľvek pokus o chirurgické rozdelenie by sa zákonito skončil neúspechom. A na vine je niekoľko albumov, kapiel, muzikantov a skladieb, ktoré ma nainfikovali spoľahlivejšie než ten najsilnejší heroín. Jednou z týchto prelomových návykových látok je koncertný album kapely Free pomenovaný neoriginálne, ale výstižne – Live!

Keď som sa nesmelo, ale o to zanietenejšie začal učiť hrať na bicie, prepadal som sa čoraz viac do sveta muziky generácie mojich rodičov. Všetky tie kolosálne veci typu Cream, Black Sabbath, Deep Purple, Led Zeppelin, Jethro Tull, Mountain, Colosseum, Emerson, Lake & Palmer, Rory Gallagher atď., ten zoznam je rozsiahlejší než spis Gorila, mi zaberali všetok voľný čas. A všade sa objavil nejaký album, ktorý ma odrovnal, bez ktorého by som sa nikdy nedostal do stavu, že mi súčasná rocková hudba v globále pripomína sterilizovaného chromého psa, vhodného možno do rakúskej adaptácie komisárskych televíznych inscenácií.

Nakoľko to bola doba platní a kaziet a prenosný prehrávač na platne nikto nevymyslel, zato nám sem po revolúcii prikvitli walkmany, mohol som sa odpútať od domácej veže a nosiť si otcove kazety so sebou do mesta. Jedno, či šlo o cestu v MHD (ktorá je v Bratislave nemenná ako naivita mládeže, že spoločnosť možno zmeniť nenásilnými a rozumnými spôsobmi), do školy, na brigádu, za kamarátmi, do uší mi búšil rock ročníka šesťdesiat alebo sedemdesiat. Samozrejme, zameriaval som sa na bubeníkov. Po vzore kung fu som vstrebával ropuší štýl Gingera Bakera, veľrybí Johna Bonhama, potkaní Billa Warda a zafušoval som aj do moderných stratégií tankového prápora Carla Palmera. Netrvalo dlho a ocenil som aj nenápadnejších, úspornejších majstrov bitkárov, v čom určite zohrávalo kladnú rolu aj to, že sa začiatočníkovi v bubeníckom ringu ľahšie imitovali. Jedným z najskalopevnejších úsporných borcov bol Simon Kirke z Free.

Priznávam bez mučenia, že z kapely mi najskôr učaroval chripľavý hlas Paula Rodgersa (keďže na Beat Clube v hitovke All Right Now pôsobil, akoby upadol do delíria, hlasivky rozdrvil v lise a následne ich do krku vlepil kanagonom) a môžete sa hoci aj na hlavu postaviť, je to pre mňa najlepší a najikonickejší rockový spevák všetkých čias! Ostatní členovia síce nevynikali v anketách – inštrumentalista roka, ale do jedného mali niečo, čo chýba aj dlhoročným majstrom drilu – talent, „fíling“, originalitu. Paul Kossoff, gitarista s veľmi zvláštnym výrazom (v hre, nie v tvári, i keď i tam by lekár na protidrogovom mal čo bádať), ktorý nedokáže napodobiť prakticky nikto (a to som počul množstvo gitaristov, čo sa o to pokúšali), nesmierne talentovaný mladíček Andy Fraser hral na base tak, ako dnes tiež hrá málokto. Melodicky, jednoducho, nezávislo od gitary a spevu, vrcholom je jeho krásne (v jednoduchosti je krása, klišé, ale keď sa naplní, odzbrojuje) sólo v Mr. Big vyvoláva zimomriavky, netreba byť akademickým džezmanom, aby hudba oblapila ústredný orgán cievnej sústavy. A potom tu je Simon Kirke. Chlapík, ktorý by mohol vyučovať bubeníkov z AC/DC v krotení sa.

Album Live! ma prefackal hneď pri zoznámení. Tá surovosť! Tá neokrôchanosť! Ešte aj tie falošné tóny k tomu patria! Rocková muzika musí byť neučesaná. Musí zatieniť vŕzgajúce dvere, škripot kriedy po tabuli, skrátka, musí mať gule. A muzika Free ich má také, že by ju v momente nominovali na porno Oscara. Víťazne. Sedem koncertných skladieb tvorí gro každého dobrého výberu, nechýbajú ikonické skladby typu All Right Now, Be My Friend, Fire And Water alebo hoci The Hunter. K prvej menovanej sa mi viaže množstvo spomienok, pretože Kirke tam v slohe i v refréne hrá bicie prízvukujúce ostatné nástroje spôsobom, akým to azda nikde inde nik nezaznamenal. Keďže som sa skladbu učil práve z tejto nahrávky, so všetkými spoluhráčmi v garážach i kulturákoch som to hral práve týmto spôsobom. Lenže, všetci poznali štúdiovú, prípadne singlovú verziu, kde žiadne šantenie nie je! Musím sa priznať, že hrať túto skladbu v štúdiovom prevedení ma nikdy nebavilo. Pre mňa je toto ultimátna podoba hitu, ktorý pozná azda celý civilizovaný svet a určite aj kusisko necivilizovaného. Ešte aj to strašné odfláknuté gitarové sólo je kúzelné!

Prekvapivý je záver albumu, ponúka štúdiovú nahrávku clivej balady Get Where I Belong a po tom náreze je to priam katarzný zážitok. Akoby vyjadroval smútok z toho, že s kapelou je koniec.

Neviem, či by táto koncertná kompilácia vyšla, keby sa kapela na jar roka 1971 nerozpadla. Neviem, či by sa vydavateľstvo Island Records tak hnalo do vydania albumu, ktorý vykazuje vysokú mieru autenticity a neupraveného vyhrávania, keby nechcelo podojiť nadržanú kúpyschopnú verejnosť. Ale viem, že je dobre, že sa tak stalo. Milujem ho! Ide o etalón hardrockového koncertného albumu, kvalitu, ktorá nestarne a nikdy sa neomrzí! Free Live! nemôžem počúvať s bonusmi, jednoducho to nejde! Aj preto som si kúpil verziu bez nich, toto je skrátka dokonalé dielo a hoci som fanúšikom koncertných albumov, nie je veľa takých, ktoré by mi chutili viac!

P. S. Jediné, čo mi po rokoch chýba, je praskot platne a šum pásky. Malo to atmosféru, ktorú cédečko, akokoľvek kvalitne vypravené, nedosiahne. A to ani, keby ste mu pomohli. Však si ho skúste poškriabať ako platňu. Ako vraví klasik – nedá sa prirovnať!

Skladby:

  1. All Right Now 6:24
  2. I‘m A Mover 3:46
  3. Be My Friend 5:56
  4. Fire And Water 3:56
  5. Ride On Pony 4:30
  6. Mr. Big 6:13
  7. The Hunter 5:29
  8. Get Where I Belong 4:19

Zostava:
Paul Rodgers: spev
Andy Fraser: basa
Simon Kirke: bicie
Paul Kossoff: gitara

Live! Book Cover Live!
Free
blues rock, hard rock
Island Records
1971
LP, CD
8

4 názory na “Voľný, nažive a s výkričníkom!”

  1. Ahoj Hejkale. Pokud ti chybí praskání a šum desky, tak není problém nainstalovat VST plugin Vinyl. Potom si v tvém PC audio přehrávači nastavíš jeho poměr a s chutí do poslechu imitace starých gramo desek. 🙂

    P.S. : s tou deskou Free jsi mě naladil, že si to snad někde poslechnu.

      1. ad “imitace starých desek”: Koukám, že výrobci iluzí se už dneska nezastaví před ničím, i tahle “vychytávka” ale vychází z mylného předpokladu… vinyly poslouchám přes 40 let a praskání a šum je to poslední, po čem jsem při tom kdy bažil…

Pridaj komentár