Útek z Uránu

Kde bolo, tam bolo, bola jedna ostrovná krajina, ktorá sa jedného dňa rozhodla, že bude ako iná ostrovná krajina. Tá druhá však bola tak veľká, že sa jej už nehovorilo ostrov, ale kontinent. To je ako so zlodejmi, kradnite v malom a ste zločinec. Vo veľkom ste úspešný podnikateľ, celebrita, politik… A tak sa stalo, že muzika otrokov z Afriky importovaná chrabrými obchodníkmi z USA na divoký západ, oslovila generáciu britskej rebelskej mládeže, ktorej evidentne nechutil čaj o piatej. A tak sa v 60. rokoch zrodila britská bluesová vlna, ktorú miestni chytráci ošklbali z, teraz už slobodných, oviec a založili na nej výnosný biznis. Popri velikánoch typu John Mayall došlo aj na zástupy „obyčajných“ protagonistov, medzi ktorými sa občas skrýval nejaký ten neobyčajný exemplár. Ako napríklad Killing Floor. S albumom Out Of Uranus.

Killing Floor bola kapela, ktorá mala v bluesových končinách pomerne slušné renomé, ja som sa na ňu upriamil potom, čo som sa dozvedel, že v nej hrali niektorí členovia sprievodnej kapely Roryho Gallaghera (Lou Martin, Rod de’Ath). A tak som zašiel do obchodu, presnoril cédečka pod písmenom „K“ a naďabil na album Out Of Uranus. S očakávaním bluesrockovej smršti som dobehol domov, defloroval fóliu, chirurgicky vyňal vnútornosti z plastového tela a premiestnil ich do veže, kde stačilo stlačiť „play“ a mohol som sa kochať…

Páni, čo vyliezlo z reprákov, nebola bluesová selanka, ale variant držkovej „čo týždeň dal“ polievky ochutenej štedrou dávkou lysohlávok. Už obal ma mal varovať, ale v tých časoch si všetci tvorili fantasmagorické umelecké prezentácie, takže som mu nepripisoval dôležitosť. Psychedelická aplikácia kyseliny vysušila celkový sound prezentovanej muziky spôsobom, ktorý by pristal egyptskej múmii, blues sa zahrabal aj s truhlou a na obranu sa prekryl mramorovým blokom s krížom navrchu. Titulná skladba pripomína Frankesteinovo monštrum alebo súčasné americké filmy (veď to poznáte, ešte aj germánsky panteon má medzi sebou černocha, aziata atď.), pozliepala všetky vzorky ľudstva a ahaho – ono to žije! Jediná skladba, Call For The Politicians, odľahčuje náladu, akoby hudobníci dostali absťák. A priaznivcom blues azda zachutí Milkman, pozoruhodne príčetná bodka za šialeným dielom, ktorému kraľuje Fido Castrol. Túto ostrú výčitku všetkým zmäkčilým pesničkám by som volil aj do vlády. Aspoň by rádiovým éterom neznelo to, čo v ňom znie.

Na prvé vypočutie som bol skôr sklamaný a rozladený. Ale každým ďalším počúvaním vo mne rástla chuť nechať sa obliecť do zvieracej kazajky a užiť si slintanie v polstrovanej cele s vidinou úteku z uránových baní každodennosti. Je to zvláštna zmeska muziky, ktorá akýmsi zázrakom drží pokope a odoláva spoločenskému tlaku na rovnošatu iskričky, pioniera, zväzáka, skrátka, na uniformitu sa tu nehraje, tu sa hrá ostrá psychedelická hardrocková vízia blúdenia vesmírnym priestorom slnečnej sústavy. A ešte je to aj paráda! Kým debutový album ponúka tradičnú zmesku blues, Out Of Uranus prská na okoloidúcich jedovaté sliny neogabanej muziky a ja stojím pri ňom a povzbudzujem ho! Je to jeden zo životných albumov, bez neho by som si nepripadal celistvý.

P. S.  Je príznačné, že obľúbenosť tohto diela nie je práve masová, vniknúť doň dá viac námahy, ako slovenskému raperovi rozťahovať nohy dychtivým fanúšičkám.

Skladby:

  1. Out Of Uranus 4:35
  2. Soon There Will Be Everything 3:52
  3. Acid Bean 4:18
  4. Where Nobody Ever Goes 5:20
  5. Sun Keeps Shining 4:22
  6. Call For The Politicians 2:20
  7. Fido Castrol 4:40
  8. Lost Alone 5:05
  9. Son Of Wet 5:08
  10. Milkman 5:27

Zostava:
Michael Clarke: gitara
Bill Thorndycraft: spev, harmonika
Stewart McDonald: basa, vokály
Bazz Smith: bicie
Lou Martin: piano
Paul Mac Spencer: husle, špeciálne efekty

Out Of Uranus Book Cover Out Of Uranus
Killing Floor
psychedelic rock, hard rock, blues rock
Penny Farthing Records
1970
LP, CD
10

4 názory na “Útek z Uránu”

  1. Out Of Uranus som zaradil do zbierky už dávnejšie. Pamätám si, že som vtedy chcel aj debut, ale dlhšiu dobu nebol v ponuke. Nakoniec sa mi to podarilo.
    Na základe tunajšej debaty som si vypočul album Zero Tolerance a musím priznať, že ma milo prekvapil.
    A ešte niečo – nedávno som mal návštevu, mladého chalana a náhoda zariadila, že som práve počúval kapelu Killing Floor. Bol doslova nadšený. To ma naozaj potešilo.
    Vďaka za recenziu!

  2. Pravda, leccos tu napoví už obal a je vcelku jedno, že byl původně zhotovenej pro jinou desku (a kapelu) ze stáje Penny Farthing, jak v jednom bookletu zmínil Mick Clarke (jen už nedodal konkrétní titul, dohledat se to nedalo)…
    Out Of Uranus je organizovanej chaos, od Killing Floor moje nejoblíbenější album (po reunionu vyšly ještě další dvě desky Zero Tolerance, 2004 a Rock ‘n’ Roll Gone Mad, 2012).

    1. Tú zmienku o obale som buď prehliadol alebo sa na mojich CD nevyskytuje. Pozriem ešte debut, ten mám predsa len v informačne bohatšom prevedení od Repertoire v papierovom obale (myslím, že z roku 2007), zatiaľ, čo Out Of Uranus je vykopávkový Repertoire z roku 1993, ktorý má booklet mizernej kvality, hoci jedna stránka sa histórii kapely v skratke venuje. O reunione mám len kusé informácie, viem, že oba albumy vyšli, pod ruku mi neprišli a ani na nete som sa im nikdy na zúbok nepozrel, možno to napravím.

      1. Taky už nevím, v jakým přesně vydání to bylo, a sám mám pofiderní edici prostou jakýkoliv zmínky… nikde nic (firma, rok, kat. č., story), dneska už bych takový provedení nekoupil, natož za ty prachy… Z reunionových titulů mě víc baví Zero Tolerance, ale i Rock’n’Roll Gone Mad má autentickej sound (chybí jen Lou Martin).

Pridaj komentár