Rutina si žije svoj sen

Najživotaschopnejšia hardrocková kapela, čo do počtu aktívnych rokov, je nepochybne Uriah Heep. Najnovší štúdiový album Living The Dream (z jesene minulého roka) som si nemohol nechať ujsť.

Uriáši sú niečo ako latiméria divná. Fosília, o ktorej svet diskutuje azda iba nad ošúchanými encyklopédiami. Teda, tak by sa zdalo. V skutočnosti si veselo pláva po svete a čaká na každého ichtyológa zaujímajúceho sa o hardrockovú muziku.

Osobne jej tvorbu zo 70. rokov milujem, ale neskôr ma už nelákala. Zlom nastal v roku 2008, kedy sa internet išiel zblázniť (v dobrom i zlom) pri albume Wake The Sleeper. Kúpil som si ho a ostal kdesi v strede. Sám o sebe je to fajn album, ale v kontexte tvorby kapely je to skôr priemerný kúsok. Svoju úlohu však splnil. Prakticky stabilná zostava (vymenil sa hádam len basák) sa odvtedy producíruje v akčnej forme, čo je pri tomto druhu muziky veľmi dôležité. Ďaleko viac sa mi páčil Into The Wild (2011). To je album, ktorý mi za posledných cca štyridsať rokov produkcie kapely prirástol k srdcu najviac. Melodický hardrock so zapamätateľnými skladbami, tak sa mi to páči. Albumy okolo ma však až tak nezaujali. Kapela si ide vo svojich šablónach a hoci každý sám o sebe obstojí, v rade za sebou na mňa nefungujú.

A tu zrazu začala ďalšia internetová chvála, tentoraz na posledný album. Neodolal som a dielo som si kúpil. A viete čo? Nič sa nezmenilo.

Rutina prevláda a prvých pár skladieb je takých, no, nič si z nich neviem zapamätať. Nechápte to ako ktovieakú kritiku. Je to celé parádne ostré, nabudené, klávesy a gitary burácajú, rytmika duní, vokálna stránka nemá chybu. Ale chýba tomu čosi, čo by stálo za osobitnú zmienku. Úplne rozumiem, prečo sú z tohto diela fanúšikovia nadšení. U mňa sa zatiaľ javí ako Wake The Sleeper. Nie, že by nemal všetko, čo treba, chuť pustiť si ho však dostanem tak raz za pár rokov. V prípade Living The Dream zatiaľ zotrvávam pri častom počúvaní, mám však pocit, že mu osud zriedkavého občasníka hrozí tiež.

Aby som bol férový, postupom času sa album nadychuje k lepšiemu a lepšiemu výkonu. Šiesta skladba (z desiatich) Waters Flowin prináša  akustickú baladickú atmosféru a začínam zvyšovať svoju pozornosť. It’s All Been Said, má konečne emóciu, ktorú chcem vstrebať, až do konca albumu to konečne funguje. Najviac sa mi páči burácajúca pecka Falling Under Your Spell.

Pokiaľ máte radi Uriah Heep, respektíve klávesmi hnaný gitarový hard rock, verím, že vás tento počin osloví. Do akej miery, to je individuálne. Pre mňa ide o predvídateľnú variáciu osvedčených postupov, ktorej však chýba štipka momentu nadšenia. Neviem sa úplne zosúladiť s melodikou, nechce ma upútať okamžitým zapamätaním si niečoho výnimočného.

Beriem, že chyba je vo mne, ale keď si mám vybrať album po roku 2000, siahnem radšej po Into The Wild. Však skúste sami, energia dielu naozaj nechýba.

Skladby:

  1. Grazed By Heaven
  2. Living The Dream
  3. Take Away My Soul
  4. Knocking At My Door
  5. Rocks In The Road
  6. Waters Flowin’
  7. It’s All Been Said
  8. Goodbye To Innocence
  9. Falling Under Your Spell
  10. Dreams Of Yesteryear

Zostava
Mick Box: gitara, vokály
Phil Lanzon: klávesy, vokály
Bernie Shaw: spev
Dave Rimmer: basa, vokály
Russell Gilbrook: bicie, perkusie

Living The Dream Book Cover Living The Dream
Uriah Heep
hard rock
Frontiers Records
2018
LP, CD
10

8 názorov na “Rutina si žije svoj sen”

  1. Podle mého se jedná jen o úhel pohledu a osobní preference každého fandy.

    Co je to rutina? Již ve výkladu slova můžeme najít klíč k optice na naše posuzování alba Living the Dream, nebo jakéhokoliv jiného, které natočila kapela s třiceti alby na krku.

    Slovník napovídá – rutina je:

    a) zkušenost v přizpůsobení / dovednost v daném oboru, virtuozita
    b) neměnný stereotyp, opakující se všednost

    Takže jak jinak označit desku kapely, která je na scéně padesát let? Má optika je taková – v albu Living the Dream je obsaženo to nejlepší z hard rocku sedmdesátých let. Ty tehdejší postupy a finesy jsou použity ve skvěle napsaných písních, které jsou technicky skvěle zahrané, skvělý zvuk nechybí.

    Takže je to rutina? Ano je, ale u mě to znamená bod a. Ono se v klasickém hard rocku prostě nic nového vymyslet nedá.

      1. Také respektuji tvůj pohled a chápu jej. Máš v oblibě méně preferované hard rockové kapely mimo mainstream . To já také, zdaleka však nejsem takovým odborníkem na tento žánr jako ty.
        Já to posuzuji optikou průměrně vzdělaného posluchače. A ten si myslí, že desky hard rockových kapel, které jsou padesát let na scéně, budou vždy předvídatelné a rutinní.

  2. Ako hovoríš, rutina. Skladby ani zvuk ma nezaujali. Je to plné, poviem to vulgárne, hard rockového klišé v tom zlom zmysle slova. Ale zaslúžia si pochvalu aj obdiv za to, že ešte po toľkých rokoch sú stále aktívny, síce až moc ale keď ich to baví…. Living The Dream nemá hardcore fanúšikov ako uraziť.

Pridaj komentár