Ten Years After na vrchole – Cricklewood Green (1970)

Na poli populárnej hudby je možné vystopovať niekoľko zásadných hudobných diel, ktoré stoja na vrchole tohto druhu umenia. V rámci rockovej muziky sa dá prekvapivo veľa diel identifikovať na prelome 60. a 70. rokov. Cricklewood Green od Ten Years After k nim bezpochyby patrí.

Som síce zaujatý, pretože skupinu Ten Years After radím na úplný vrchol blues-hardrockovej muziky, ale našťastie sa o môj pohľad na vec delím s mnohými ďalšími ľuďmi, a preto sa nemusím zahaliť do plášťa falošnej revolty voči očividnému, aby som bol zaujímavý. Kapela u nás doma hrala odmalička. Isto aj o kus skôr, ale beriem to od môjho zrodu ďalej. Alvin Lee sa v rodinnom okruhu považoval za gitarové eso, kapela za jednu z najjagavejších hviezd, aké kedy brázdili drážky gramofónov. Koncertné záznamy nahraté po véháeskách, platne i kazety do magnetofónov, dokonca aj na pásoch z kotučákov by sa niečo našlo. Bola to skrátka povinná výbava môjho detstva. Dodnes si pamätám, ako som hltal video z Woodstocku, kde sa Alvin „vybral domov“ a prepísal dejiny.

Ono, ako každá správna rocková kapela, aj Ten Years After sa najlepšie cítili na pódiu. Štúdio vždy skresľuje, čistí a ohrýza energiu, „zapatláva“ spojnicu nástroj-efekt-bedňa množstvom doplňujúcich zvukových omáčok. Ako keď fastfood u číňana zalejú karí omáčkou, aby prekryli chuť. Nehovoriac o tom, že pokiaľ kapela nemá kopu peňazí, aby si štúdio prenajala na pár mesiacov (logicky musí mať aj dostatok času), tak sa hudobníci sústredia na to, aby zahrali čo najpresnejšie, a teda sa autocenzúrou krotia. Keď sa napríklad bubeník na pódiu v návale inšpirácie vrhne do zložitých prechodov, lebo ho strhne sila bezprostredného prejavu, odpovedá gitare, vymýšľa s basou a pod., na nejakom tom úlete nezáleží. V štúdiu však túto bezprostrednosť ťažko dosiahnuť. Nehovoriac o tom, že ak sa nástroje nahrávajú každý zvlášť, tak sa „bezprostrednosť“ obmedzuje na presne dohodnuté postupy a nečudo, že sa množstvo rockerov vyjadruje, že koncertný efekt v štúdiu nikdy nedosiahnu. Napokon, potvrdil to aj Alvin Lee:

„Najťažšie na tom, byť Ten Years After, je nahrať v štúdiu album, ktorý by vytvoril rovnaký efekt, ktorý nám je vlastný na koncerte. “

Z môjho pohľadu je štúdiová a koncertná tvorba kapely vzácne vyrovnaná, ale rozumiem tomu, že dobrý umelec nie je nikdy úplne spokojný so svojím dielom. A tým sa dostávam k albumu Cricklewood Green. Album aktuálne vlastním v súbornom vydaní Think About The Times: The Chrysalis Years 1969-1972 (2010), ktoré obsahuje päť albumov, od Ssssh po Rock & Roll Music To The World. Má veľmi dobrý zvuk. Pre tých, ktorým záleží na náhodných číslach zastupujúcich uši dodám, že priemerné DR hodnoty diskov sú na úrovni 10, čo je len minimálny pokles oproti vinylom (11-12).

Keď som si začal budovať zbierku cédečiek, tento album som spolu so Ssssh kúpil medzi prvými. Obsahuje osem monumentov vytesaných do brala rockovej muziky. Album má nesmierne hustú atmosféru, temnota v skladbách ako Love Like A Man alebo As The Sun Still Burns Away nemá obdobu. Kým prvá je dnes už nesmrteľným hitom, druhá patrí k tomu naj, čo v rámci temnej muziky vzniklo a ani tá najčernejšia metalová kapela sa na ňu nechytá. Mojou najobľúbenejšou skladbou od kapely vôbec je rýchla jazda Working On The Road, tú viem odspievať aj s gitarovým sólom aj o polnoci. Zvyšok však nezaostáva, nemá cenu sa opakovať, toto je dielo, ktoré robí česť slovu – album. Tento ohrozený druh formy prezentácie hudobného diela ako celku málokde znie takto presvedčivo.

Jedna z najlepších nahrávok všetkých čias.

Skladby:

  1. Sugar The Road 4:06
  2. Working On The Road 4:18
  3. 50,000 Miles Beneath My Brain 7:39
  4. Year 3,000 Blues 2:27
  5. Me And My Baby 4:18
  6. Love Like A Man 7:32
  7. Circles 3:59
  8. As The Sun Still Burns Away 4:44

Zostava:
Alvin Lee: gitara, spev
Leo Lyons: basa
Chick Churchill: klávesy
Ric Lee: bicie

Cricklewood Green Book Cover Cricklewood Green
Ten Years After
blues rock, hard rock
Deram
1970
CD (Chrysalis, 2010)
8

7 názorov na “Ten Years After na vrchole – Cricklewood Green (1970)”

  1. Ačkoli mi čistý blues rock není tak blízký, jako Hejkalovi, muziku TEN YEARS AFTER mám velmi rád. Musím si dát poslechové kolečko, abych si udělal přehled, už mi to trošku splývá. Takže, super inspirace!

  2. Ten Years After byla skupina, kterou propagoval u nás už Pop Music Express a to album Ssssh. V době vydání téhle desky fungovala na internátě skupin Teoretik Beat, hrála hlavně Creedence Clearwater Revival a taky Love Like Man. To byla ta skvělá skladba, kterou tehdy vybrnkával každý, kdo uměl vzít kytaru do ruky. Výborná deska i recenze, díky za ně. Mám skoro všechny CD skupiny a váhám, zda koupit promo box se sedmi mini LP, jen kvůli tomu, že je tam Space In Time, který nemám.

Pridaj komentár