Šťastlivcom na ostrí noža

Emerson, Lake & Palmer – rok 1970. K tejto kombinácii netreba nič dodávať. A predsa! Nedá mi mlčať!

Naozajstné umenie sa neskrýva vo vycibrenej technike, brilantne zvolenej a uchytenej téme, majstrovsky vybraných nástrojoch alebo v jedinečnom prevedení. Nie, že by sa v ňom všetko uvedené nemohlo vyskytovať. Jedna vec je namlsať umeleckých kritikov, druhá zaryť sa do srdca jedinca, človeka, konkrétnej bytosti a sprevádzať ju životom. Pre mňa je takýmto dielom debutový album Emerson, Lake & Palmer od rovnomenného tria.

Kebyže ho mám stručne charakterizovať, tak je to zmes „vycibrenej techniky, brilantne zvolených a uchytených tém, majstrovsky vybraných nástrojov a jedinečného prevedenia.“ K albumu som si našiel cestu zhruba pätnásťročný, kazeta s ním mi učarovala. To som začínal hrať na bicie, intenzívne som sa snažil zo šumiacich pások vydedukovať, čo a ako ten-ktorý bubeník hrá. Carl Palmer vošiel do môjho života cez videokazetu s pamätným filmom z Zürichu.

Nečudo, že som okamžite prevrátil naruby domácu kazetovú zbierku, vidina toho, ako si vypočujem viac a viac, bola neodolateľná. A naďabil som na debut. Carl Palmer ostal mojim vzorom číslo jedna a pochybujem, že s tým niečo narobia hoci medicínske veličiny ako Alzheimer alebo Amnézia. Zároveň som sa zamiloval do takzvaného classical rocku. Nie, že by som bol voľajaký vrelý nadšenec klasiky. Ale akonáhle sa stáročiami obťažkané komorné i orchestrálne telesá vložia do okovov rockovej rytmiky (čítaj bicie-basa), aby otročili na rockových galejach, vzniká muzika, ktorá ma opantáva. Spájanie klasiky a rockového rinčania má jediný etalón – Emerson, Lake & Palmer.

Ono, Emerson bol šialenec. Obsypaný všemožnými klávesmi, exhibicionisticky zvládajúci ako namachrovanú hru, tak pódiovú šou vo voľnom štýle (čítaj – prebodávanie kláves nožmi, jazda na Hammonde, hra ležmo, naopak atď.). Do toho Lake so svojim vzletným spevom a nenápadnou basou, prípadne gitarou, vnášajúci potrebnú pompu a istotu do nekonečného sledu improvizácií. A potom tu bol Palmer. Chlapík, ktorý hrá vždy raz toľko, ako treba, platí to aj v prípade, že treba zahrať všetko, čo existuje. A naraz. Zaraz. Nepretržite. Čo tam po metronóme, tu ide o šou, ktorá nesmie nikdy skončiť, keby aj, tak až potom, čo zaznie naozaj všetko.

S uvedenou charakteristikou možno prekvapí, ako rozmanitá je dynamická škála na albume. Zabudnite na dnešné slúchadlové rozbíjanie ušných bubienkov počas dopravnej špičky v mestskom ruchu. Prílivové vlny burácajú, tiché pasáže takmer nepočuť. Poslucháčov z našich končín určite poteší fakt, že kapela si z klasiky vyberala geograficky blízkych autorov. The Barbarian má pôvod u Bélu Bartóka, Knife-Edge zasa u Leoša Janáčka (odkazy na Bacha nerátajme). Hoci sú obe variácie skvostné, pozornosť pútajú najmä skladby zo skupinovej dielne. Často sa stretávam s názorom, že classicalrockové skupiny by bez klasiky nestáli za veľa, tu to rozhodne neplatí.

Majstrovský baladický kúsok Take A Pebble rozťatý ukrutne tichou gitarovou medzihrou, trojdielny kompozičný vrchol Emersona, čoby skladateľa, The Three Fates, bubenícka exibícia Tank a v neposlednom rade chytľavá balada Lucky Man, ktorú Emerson ozvláštnil piskľavým čudom zvaným Moog, predstavujú pestrú a vydarenú ukážku toho, že aj tri vyhranené individuality môžu tvoriť funkčný kolektív.

Máloktorý album ma napĺňa tak, ako Emerson, Lake & Palmer z roku 1970. Vlastne žiaden. Ide o jedinečné a neopakovateľné umenie. Tento zážitok je pravdepodobne neprenosný, ale ktovie, možno vás osloví tak, ako mňa a stane sa večným.

Skladby:

  1. The Barbarian 4:27
  2. Take A Pebble 12:32
  3. Knife-Edge 5:04
  4. The Three Fates (a. Clotho b. Lachechis c. Atropos) 7:46
  5. Tank 6:49
  6. Lucky Man 4:36

Zostava:
Keith Emerson: klávesy
Greg Lake: spev, basa, gitara
Carl Palmer: bicie, perkusie

Emerson, Lake & Palmer Book Cover Emerson, Lake & Palmer
Emerson, Lake & Palmer
classical rock
Island Records
1970
LP, CD
6

4 názory na “Šťastlivcom na ostrí noža”

  1. Tomuhle se nedalo odolat a tak už mi to tady po delší době pořádně duní. Mou nejoblíbenější peckou je druhá “Take A Pebble”, naopak trochu výhrady mám ke klávesové exhibici “The Three Fates”. Buď jak buď, je to skvělá a prakticky neoposlouchatelná deska, pro mě takovej etalon žánru. Každou podobně obsazenou a znějící kapelu s touhle deskou (aj skupinou) srovnávám a málokterá se jí aspoň vyrovná.

Pridaj komentár