To najlepšie rozhodne neprichádza nakoniec

Írsko je rockovou zemou, o tom niet pochýb, ani U2 na tom nič nezmení. V období prelomu 60. a 70. rokov minulého storočia sa v nej našlo viacero hudobníkov, ktorí sa stali svetoví. Napríklad gitarista Gary Moore. Skid Row (nepliesť si s americkou heavymetalovou kapelou rovnakého mena) bola parádna bluesrocková kapela s presahom od psychedélie k džezu. Najmä však šlo o tvrdú muziku bez kúska snahy o akýkoľvek kompromis! 

Nádherne nasekaná bluesovica Mad Dog Woman by robila česť nejednému albumu Roryho Gallaghera a úplne rozumiem tým, čo tieto dve veličiny spájajú do jednej línie. Šialený virvar na záver však ukazuje, že trio muzikantov neváha hnať svoj prejav až na doraz hraníc znesiteľnosti. Neexistuje azda bluesrocková kapela, ktorú by neovplyvnila formácia Cream. Virgo‘s Daughter má všetky znaky zmieneného idolu, dopĺňa ju extrémna živočíšnosť a, evidentne obľúbená, sekaná. Úkrok smerom k akustickej dupajúcej country-bluesovke Heading Home Again nechá poslucháča na chvíľku vydýchnuť, aby mu rozbila kardiogram úháňajúcou peckou An Awful Lot Of Woman. Gary Moore tu hrá tak, že by mu aj Alvin Lee závidel.

Vrcholom albumu je pre mňa nesmierne hutné bluesové slimačenie Unco-Up Showband Blues, v ktorom ma bavia sólové vstupy bubeníka a poteší aj basová exhibícia, o gitarovom papuľovaní nevraviac. Britské ostrovy mali voči USA čo doháňať na tvrdosti hardrockových drevorubačov, ale Skid Row je povestná výnimka potvrdzujúca pravidlo. Kto by pochyboval, nech si pustí skladbu For Those Who Do. Byť to značka noža, reže aj vesmírne kovy, kam sa hrabú telešopingové napodobeniny! A ani nedodám, že na záver je tu krátke bubenícke sólo, pri ktorom má človek pocit, že bubeníkovi na gule aplikovali elektrošoky. Nervové zrútenie rytmiky prináša blues-džezová mela After I‘m Gone a tempo neuberie ani nasledujúca hrmavica The Man Who Never Was. Záverečný jedenásťminútový swingujúci „jam“ Felicity je exhibíciou trojice hudobníkov. Košatá rytmika nechá priestor na dlhočizné gitarové vyjašenie, nechýba basová sólová machrovačka, do toho si primyslite dávku psychedelického matroša a je vymaľované!

Kedysi dávno som napísal, že album Skid ponúka brutálnu jazdu psychedelickým tvrdým bluesrockom okorenenú brilantnou inštrumentálnou zručnosťou všetkých protagonistov. Od svojich súpútnikov sa odlišovali tým, že ich skladby sú často náročne rytmicky členené, majú plno inštrumentálnych vsuviek, rôznych nepravidelných stopiek a pod. Žiadny učesaný biely blues nečakajte. Gary Moore a Skid Row, to je niečo úplne iné, než Still got the blues. Pre mňa ďaleko úprimnejšie. Nič na tom nemením ani po rokoch.

Tento album neobsahuje ani notu, ktorá by nebola vybudená na úroveň Hubblovho teleskopu. Takúto muziku milujem!

Skladby:
1. Mad Dog Woman 3:48
2. Virgo‘s Daughter 4:23
3. Heading Home Again 2:44
4. An Awful Lot Of Woman 2:06
5. Unco-Up Showband Blues 6:11
6. For Those Who Do 4:54
7. After I‘m Gone 2:55
8. The Man Who Never Was 2:29
9. Felicity 11:11

Zostava:
Brendan Shiels: basa, spev
Gary Moore: gitara, spev
Noel Bridgeman: bicie, spev

Skid Book Cover Skid
Skid Row
hard rock, blues rock, psychedelic rock
CBS
1970
LP, CD
9

4 názory na “To najlepšie rozhodne neprichádza nakoniec”

  1. Tomu se nedalo odolat. Obě ukázky umístěné v recenzi jsem si poslechl a zvlášť ta druhá – Unco-Up Showband Blues se mi líbila. Živočišnej mazec 🙂

    Mám rád Garyho hardrockové období z osmdesátých let, desky “Run For Cover”, “After The War” a především “Wild Frontier” Jeho tvorbu před, ani po (s vyjímkou docela pozoruhodného alba “A Different Beat”) moc neznám.

      1. Jsou skupiny nebo hudebnici, kteri nasekaji za celou svou karieru takove mnozstvi desek, ze nejmene polovina nestoji za nic. Gary Moore podle mne ma vsechny alba vyrovnana, nenachazim mezi nimi vylozene slaba. Mam rad jeho live alba, ponevadz tam se vzdy ukaze jaky je to vlastne hudebnik. Mam rad jak jeho zacatky tak i pozdejsi bluesove obdobi. Skoda, ze nas opustil mohl nam prinest jeste spoustu pekne muziky a kytaroveho umeni. Jeho diskografii mam stale na ocich, v dobach smutku si pustim nejake to blues, kdyz se chci pekne nazhavit pustim si neco ostrejsiho. Chybi mi a verim, ze i ostatnim fandum kytarove virtuozity.

Pridaj komentár