Scorpions sa lúčia s Ulim – Tokyo Tapes

V roku 1978 vyšiel dvojalbum Tokyo Tapes od nemeckej hardrockovej úderky Scorpions. Aký by som bol rocker, keby som ho nechoval v priazni?

Taký, aký nikdy nebudem. Ochudobnený. Kapelu Scorpions som vnímal ako spotrebnú záležitosť komerčných vĺn 80. a 90. rokov, ale v novom miléniu som si doplnil vzdelanie a vrhol sa na 70. roky. Pekne od debutu, ktorý dodnes považujem za jednu z najlepších štúdioviek, čo kapela nahrala. Pravda, najlepší album je ten druhý, Fly To The Rainbow je jazda, prvýkrát sa na nej predstavil fenomenálny gitarista Uli Roth. Jeho éra sa však spája s úderným hard rockom, ktorý od albumu In Trance (1975) nikam neuhol, a preto sú Virgin Killer (1976) i Taken By Force (1977) akoby pokračovania jednej trilógie. Človek by si pomyslel, že táto idylka bude trvať večne, lenže tento princíp si uzurpovali náboženstvá a nie umenie. Polčas rozpadu rockovej zostavy je v drvivej väčšine prípadov taký malý, že konkuruje kvantovému svetu.

Nemôžeme sa preto čudovať, že Roth v tom čase stratil záujem o kapelu a po albume Taken By Force sa rozhodol, že ju opustí a bude sa venovať svojim sólovým projektom. Napriek tomu ho zvyšní spoluhráči napokon zlomili, aby s nimi odohral štyri koncerty v Japonsku. Tam vtedy rocková muzika zažívala bezkonkurenčne najlepšie obdobie. Japonci boli fanatickí fanúšikovia, každý rocker sa tam cítil ako britská kráľovná. Aj Scorpions boli prijatí ako bohovia. Napriek tomu sa Uli vôbec nechcel zúčastniť proma v miestnych médiách a odmietol aj hrať v televízii. Kapela bola rozčarovaná, ale napriek tomu nahrala dva koncerty v Tokiu (z 24. a 28. apríla 1978), aby sa s Ulim rozlúčila koncertným albumom, čoby poďakovaním za neoceniteľnú rolu, ktorú zohral v jej histórii i úspechu. Čo sa musí nechať, keď Uli vstúpil na pódium, všetky osobné pocity šli stranou a spustil gitarové inferno.

Aj preto je tento dvojalbum zážitkom z kategórie majstrovských. Okrem naozaj reprezentatívneho prierezu celou tvorbou kapely od debutu po Taken By Force sa na albume zjavila aj nová úvodná parádna  vypaľovačka All Night Long, ktorá sa dostala aj na singel. Inak je to jazda bez zaváhania doplnená o dva krátke rokenrolové úkroky Hound DogLong Tall Sally a jeden japonský popevok Kojo No Tsuki. Diváci sa isto potešili a albumu nijako neuškodili.

Tokyo Tapes je vynikajúci album priamočiareho gitarového hard rocku. Uzatvára jednu éru kapely, tú, ktorú mám rád. Tak si ju idem rovno užiť. A vy?

Skladby:

  1. All Night Long 3:43
  2. Pictured Life 3:13
  3. Backstage Queen 3:40
  4. Polar Nights 7:01
  5. In Trance 5:27
  6. We’ll Burn The Sky 8:07
  7. Suspender Love 3:41
  8. In Search Of The Peace Of Mind 3:02
  9. Fly To The Rainbow 9:38
  10. He’s A Woman, She’s A Man 5:22
  11. Speedy’s Coming 3:39
  12. Top Of The Bill 6:47
  13. Hound Dog 1:14
  14. Long Tall Sally 2:50
  15. Steamrock Fever 3:41
  16. Dark Lady 4:38
  17. Kojo No Tsuki 3:18
  18. Robot Man 5:49

Zostava:
Klaus Meine: spev
Uli Roth: gitara, vokály, spev (4, 9, 16)
Rudolf Schenker: gitara, vokály
Francis Buchholz: basa, vokály
Herman Rarebell: bicie, perkusie, vokály

Tokyo Tapes Book Cover Tokyo Tapes
Scorpions
hard rock
RCA Records
1978
CD (BMG, 2018)
18

5 názorov na “Scorpions sa lúčia s Ulim – Tokyo Tapes”

  1. V roce vydání jsem Scorpions neznal, ale zaujal mě na burze obal s máničkama, tak jsem si dvojalbum pořídil na nahrání. Dojem byl hned napoprvé bombastický a ihned jsem se začal líčit po studiovkách. I když od té doby můj zájem o Scorpions ochladl, Tokyo Tapes si vždy rád poslechnu.

Pridaj komentár