Na skalnatom dne číha džez

Canterburská scéna pravdepodobne nedisponuje silnejším osobným príbehom, než tým, ktorý zažil bubeník Robert Wyatt. Osobne som viac poslucháč hudby ako vykladač jej domnelých vyšších významov, tu však azda stojí za zmienku, že niekdajší zakladajúci člen Soft Machine vypadol z okna a ostal na vozíčku. S bubnovaním bol koniec a s pripravovaným albumom to dopadlo tiež inak, ako bolo pôvodne zamýšľané. Názov albumu Rock Bottom dáva v tomto kontexte zaujímavé významy.

Šesť skladieb nemá práve stálu zostavu. Spievajúci Wyatt sadol ku klávesovým nástrojom, občas do čohosi ťukol, prípadne brnkol, ale inak na každú skladbu vyskladal iný mix kamarátov. Ako celok vyznieva dielo priam introvertne, minimalisticky a melancholicky.

Úvodný pokojný kúsok Sea Song je nesmierne zvláštny. Je clivý i ihravý. Okrem klavíra, klávesov, basy a dajakých perkusií v ňom niet ničoho okrem spevu. Inštrumentálna medzihra vykazuje prvky voľného džezu, pričom však neruší. No a záverečné vokálne skuvíňanie vykazuje rovnaké črty. A Last Straw má swingujúci spodok, ktorý sa však tvári tak nenápadne, až ho takmer nepočuť. Celá skladba má prehnane stíšenú inštrumentálnu zložku, spev si často vystačí bez slov a hlavný protagonista si dokonca neodpustí niečo, čo má pripomínať gitarové sólo. Nechýba ani stratený záver rozbíjajúci sa do bezvýznamnosti (ťažko povedať, čo som tým chcel povedať, radšej si to vypočujte). Chaotický prechod do dychovo arytmickej Little Red Riding Hood Hit The Road neprekvapuje. Zároveň poslucháč prvý raz cíti nárast energie a nie je to iba vďaka trubkárovi. Nepokoj a rozorvanosť z toho strieka ako gejzír na Islande, či v Yellowstonskom parku.

Návrat k melanchólii sprostredkúva dvojitá skladba Alifib/Alife. Opäť je to skôr džezové dumanie, než rockové skapínanie, v druhej menovanej nastupuje čistá „frí“ haluz. Viem si predstaviť partiu smiešne ošatených šamanov, ako pri tom slintajú a zvolávajú duchov, elementálov, bôžikov a podobných imaginárnych kamarátov, aby im ospravedlnili požívanie omamných látok. Pravdepodobne najlepším kúskom albumu je záverečná skladba Little Red Riding Hood Hits The Road (áno, je to tu zasa). Opäť je nepokojná, ale obsahuje plnokrvnú rytmiku a najmä gitaru v rukách Mikea Oldfielda a je to počuť! Konečne je tu aj nejaký ten „rock“. Skladba sa však v istom momente doslova prevráti naruby. V pomalšej a pokojnej (priam pietnej) atmosfére si odbijeme akúsi kázeň, ktosi sa úchylne zachichoce a je koniec.

Nepokojný a smutný, napriek tomu napínavý album Rock Bottom si občas rád vypočujem. Určite by som uvítal viacej bicích, ale je pochopiteľné, že to asi nebola priorita. Ozaj, ak je hlavnou ideou diela to, že rockové dno je vlastne džez, tak ide aj o zábavný album.

(upravené, pôvodne zverejnené na progboarde)

Skladby:

  1. Sea Song 6:31
  2. A Last Straw 5:46
  3. Little Red Riding Hood Hit the Road 7:38
  4. Alifib 6:55
  5. Alife 6:31
  6. Little Red Robin Hood Hit the Road 6:08

Zostava:
Robert Wyatt: spev (1-6), klávesy (1-6), perkusie (1-3, 5), gitara (2)
Richard Sinclair: basa (1, 3, 6), gitara (2)
Laurie Allan: bicie (2, 6)
Hugh Hopper: basa (2, 4, 5)
Ivor Cutler: hlas (3)
Mongezi Feza: trúbka (3)
Alfreda Benge: hlas (5)
Garry Windo: basklarinet (5), tenor saxofón (5)
Ivor Cutler: hlas (6), baritónová concertina (6)
Fred Frith: viola (6)
Mike Oldfield: gitara (6)

Rock Bottom Book Cover Rock Bottom
Robert Wyatt
art rock, jazz rock, Canterbury scene
Virgin
1974
LP, CD
6

2 názory na “Na skalnatom dne číha džez”

  1. WYATTovu hudbu miluju, to se jinak říct nedá, Rock Bottom asi nejvíc. A Kevina AYERSE ještě o kousíček víc, je takový mnoholičnější, prostě všichni, co prošli SOFT MACHINE, jsou skvělí. U pozdější tvorby Roberta mě trochu ruší jeho pištivý způsob zpěvu, občas je až jednotvárný a z nahrávky hodně trčí. Ale jeho muzika má hloubku, která pozornému posluchači nemůže uniknout.
    Hejkal, díky za připomenutí!

Pridaj komentár