Renesančné vystúpenie v Carnegie Hall

Medzi koncertnými albumami rockovej hudby existuje niekoľko vrcholov, ktoré by vynikli aj uprostred Himalájí. Album Live at Carnegie Hall (1976) od britskej artrockovej veličiny Renaissance si osobne radím do toptenu toho naj, čo kedy akýkoľvek hudobníci zachytili na vinyl.

Renaissance predstavuje jednu z najlepších fúzií rockovej muziky a klasickej hudby. V čele inštrumentálnych orgií je klávesák John Tout, ktorý si zo slova virtuóz urobil označenie pre začiatočníkov a stal sa preto radšej profesionálom. Napriek jeho mamutiemu vkladu do prejavu kapely nad ním vyčnieva operne vyškolená speváčka Annie Haslam. Disponuje bezkonkurenčne najanjelskejším hlasom v rockovej muzike, pričom štyri oktávy sú jej málo, a tak si ich v hrdle vypestovala rovno päť. Priznávam bez mučenia, že jej hlas milujem a vydržal by som ho počúvať dlhšie ako poslucháči Slobodného vysielača konšpiračno-politické bludy.

Annie sa do skupiny pridala v roku 1971. Po štvorici neopakovateľných štúdiových albumov, ktoré vyvrcholili majsterštykom Sheherazade And Other Stories (1975) nastal ten správny okamih na prezentovanie úžasnej muziky aj prostredníctvom koncertného dvojalbumu Live at Carnegie Hall. Obzvlášť, keď skupina už pár rokov spolupracovala s orchestrom a na turné ho mala k dispozícii tiež.

Na album sa dostalo osem skladieb vybratých z troch vystúpení, a síce z 20., 21. a 22. júna 1975. Zároveň ide o stručný „best of“, nakoľko zastúpenie majú všetky štyri štúdiové albumy. Aby toho nebolo málo, Renaissance sa stala prvou britskou kapelou, ktorá vypredala Carnegie Hall tri večeri po sebe. Nečudo, že v USA album zabodoval aj v rebríčkoch a dostal sa na 55. miesto.

K hudbe samotnej by som mohol písať stohy a stohy ód a aj tak by som sa ani nepriblížil krásnu na albume. Kapela dokazuje každou notou, že to, čo vycizelovala v štúdiu, dokáže nemenej presvedčivo podať aj naživo. Až na Carpet of the Sun sú všetky skladby dlhé (nad sedem minút), dlhšie (okolo desiatich minút) a najdlhšie (vražedná polhodinová suita Sheherazade a dvadsaťdva minútová bomba Ashes Are Burning). Zvládnuť takýto koncert s orchestrom za chrbtom, to je, ako vravia bratia Česi, panečku něco! Koncert začína vrcholným bezslovným spevom v Prologue a prirodzene graduje až do záverečnej pasáže Ashes Are Burning. Kým v štúdiovej verzii dodal skladbe grády sólový gitarista Andy Powell z Wishbone Ash, na koncerte pripadol sólový part Annie Haslam. A tá so svojim hlasom prekonala hranice možného! Keď uvážim, že šlo o záverečnú skladbu setlistu, kde by väčšina súčasných zahraničných hviezd (o slovenských sa nebavme, tie nestíhajú ani z playbacku) speváckeho neba ťažko nestíhala, Annie s ľahkosťou predvedie, kam siaha jej rozsah! Nemám slov.

Tento rok vydalo Esoteric Recordings trojdiskovú reedíciu albumu, do zoznamu skladieb pribudla  jedna skladba (Kiev) a tretí disk obsahuje záznam vystúpenia v BBC Radio One In Concert z 25. marca 1976. Aj preto neexistuje dôvod na výhovorky. Pokiaľ máte radi esteticky dokonalú hudbu, Live at Carnegie Hall je stávka na istotu. Ja toto dielo milujem!

Skladby:

  1. Prologue 7:30
  2. Ocean Gypsy 7:13
  3. Can You Understand10:26
  4. Carpet Of The Sun 3:37
  5. Running Hard 9:40
  6. Mother Russia 10:23
  7. Sheherazade 28:48
  8. Ashes Are Burning 22:59

Zostava:
John Tout: klávesy, vokály
Annie Haslam: spev
Jon Camp: basa, vokály
Terrence Sullivan: bicie, perkusie, vokály
Michael Dunford: gitara, vokály
a
New York Philharmonic Orchestra conducted by Tony Cox

Live at Carnegie Hall Book Cover Live at Carnegie Hall
Renaissance
art rock, classical rock
BTM Records
1976
LP, CD
8

4 názory na “Renesančné vystúpenie v Carnegie Hall”

  1. Renaissance miluji. Jedna z mých top nejoblíbenějších kapel. Sic nejsem příznivcem živáků (chlapy já nechápu, jak v tom tera-kvantu nahrávek, máte ještě čas na lajfka:-), ale studiovky jsou špica.

    1. Jednoducho, nezaujíma ma tera-kvantum nahrávok a idem si svojim pomalým tempom tak, aby som každú zadováženú muziku precítil, opakovane si vychutnal a najmä, koncertné albumy ukazujú kapelu v inom (pre mňa zaujímavejšom) svetle ako štúdiovo vycibrené produkty.

  2. Tvému textu se nedalo odolat a tak jsem si chtěl pustit aspoň kousek, jako ochutnávku. Jenomže nakonec jsem to nechal hrát a už jsem u poslední Ashes Are Burning. Je fakt, že chvílema to na mě bylo trochu moc a víc, než rock mi to připomínalo koncert vážné hudby, nebo epickej soundtrack, ale druhá polovina sedmdesátých let takovým projektům přála. Jako celek se mi to líbilo a myslím, že se v budoucnu k Renaissance ještě vrátím. Kupovat si je určitě nebudu (svou sbírku rozšiřuji jiným směrem), ale na Spotify toho maj habakuk.

    Hejkale, dík za recku.

Pridaj komentár