Brko z Woodstocku

Kto by nepočul o Woodstocku. Ale koľkí sú si vedomí, že tam hrala aj kapela Quill? Šlo o klasickú americkú hippiesácku kapelu, ktorá produkovala dobovú „progresívnu“ muziku a zanechala po sebe jeden eponymný album. Quill patrí k tým zoskupeniam, ktoré som lovil ako sup čakajúci na vypustenie duše pútnika uprostred púšte. Napokon som súboj trpezlivosti prehral a vrhol sa na žijúci exemplár jediného albumu vo vydaní od Wounded Bird Records (čo je dobre, pôvodne som oblietaval okolo vydania Synton Records).

Založili ju dvaja bratia Dan a Jon Coleovci (prvý bol spevák, druhý basák) v roku 1967, pričom zostavu doplnili Norm Rogers (gitara), Phil Thayer (klávesy) a Roger North (bicie). Keďže sa ich ujali manažéri spoločnosti Amphion, mohli si veselo koncertovať kade-tade po USA, kde sa mohli vyšantiť a prezentovať svoju vlastnú tvorbu. Hrali na jednom pódiu s mnohými esami, napr. s Jeff Beck Group, Grateful Dead, Janis Joplin, Deep Purple, Buddy Guy a džemovali aj s Jimi Hendrixom. Nečudo, že sa dostali aj medzi účinkujúcich na Woodstocku. Ba čo viac, usporiadatelia ich prehovorili, aby predtým zahrali v susedstve na takých romantických miestach ako väznice, sanatóriá a pod., aby sa miestni ľudia pripravili na hlavný festival. Napokon hrali v sobotu ako prví účinkujúci a počas štyridsiatich minút prezentovali štyri skladby (That’s How I Eat, They Live The Life, Waiting For You a Driftin’). Nanešťastie sa kvôli technickým problémom nedostali na film, to vyšlo až kapele Santana, ktorá hrala po nich.

Kapelu si všimol Ahmet Ertegün, prezident Atlantic Records, takže mohla nahrať eponymný album, ktorý si produkovala sama a v roku 1970 vyšiel na značke Cotillion Records (pobočka Atlantic). Zaujímavé je, že mená hráčov sú uvedené v podivných prezývkach (pozri zostavu na konci článku, sú uvedené v zátvorkách). Ponúkol sedem skladieb. Úvod v duchu psychedelických zvukov sa napokon rozhodne spustiť „normálnu“ rockovú záležitosť Thumbnail Screwdriver. Gitara melodicky ťahá tón za tónom, staccato v slovníku azda ani nemá. Pravda, hippiesácky nádych či už spevov alebo rôznych stop-time nálad nemôže chýbať. Miestami je to vcelku divoká jazda, gitarové sólo naznačuje, že hard rock je esenciálny rockový štýl. Snaha o jemne nepriamočiaru rytmizáciu so zachovaním zdania súdržnej melódie sa šíri z príjemnej skladby The Tube Exuding s džezovým podkladom v psycho-medzihre. Inak, gitarista je seriózny melodik, čo je v slušivom kontraste ku klávesom á la Doors a spevom miestami pripomínajúcom ústav klaunov. Zo šesťdesiatych rokov si vôbec skupina vyberá viac než len letmú inšpiráciu. Parádna pokojnejšia skladba They Live The Life je toho dôkazom. Je natoľko dlhá, že sa do nej vmestí aj postupná psychedelická inštrumentálna meditácia, ktorej dominuje, čuduj sa svete, bubeník. Nie, že by šlo o dajaké technické orgie, skôr sa kapela snaží predviesť prerod normálneho človeka na chovanca blázinca. Saxofón jednoducho musí priniesť džezovú náladu, BBY je taká „canterburská“ vsuvka, ktorá sa evidentne neberie vážne. Miestami pripomenie hoci debut Black WidowYellow Butterfly núka clivotu dobre známu jedincom, ktorí nenávratne prišli o niekoho blízkeho a uvedomujú si, že niektoré veci nemožno vziať späť. Too Late je ďalšia jemnejšia skladba, i keď sa snaží vcelku rezko držať tempo. Záverečná dlhometrážna skladba Shrieking Finally sa postupne prevtelí do hardrockovej smršte ostreľovanej rôznymi kontrastnými momentmi (krátke vpády pokoja, záškodnícka stopková prepadovka, občasná zákopová psychedélia a pod.). Keď psychedelický rock, tak takto!

Žiaľ, absencia skupiny vo filme z Woodstocku znamenala to, že o kapelu nebol masový záujem, a tak sa vydavateľstvo na skupinu rýchlo vykašlalo. Jon Cole sa na to vykašlal tiež, takže zvyšná štvorica nahrala druhý album, ktorý však nahrávacia spoločnosť odmietla vydať. Nečudo, že koncom roku prišiel rozpad. Coleovci fičali ďalej, Jon hral s Andym Prattom a Jimmym Thompsonom, napokon sa začal venovať inému biznisu. Dan začal robiť manažéra (a neskôr aj väčšie zvieracie posty) v Intermedia Sound Studios. North hral s folkovou speváčkou Odettou, s kapelou Holy Modal Rounders a naposledy hral vo Freak Mountain Ramblers.

Album Quill prináša poriadnu porciu staromilskej muziky. Je dokonalým produktom svojej doby a kto má čo i len trochu rád počiatok 70. rokov, ľutovať nebude. Ja teda určite neľutujem.

(upravené, pôvodne zverejnené na progboarde)

Skladby:

  1. Thumbnail Screwdriver 5:30
  2. The Tube Exuding 3:50
  3. They Live The Life 9:23
  4. BBY 4:40
  5. Yellow Butterfly 4:15
  6. Too Late 3:40
  7. Shrieking Finally 7:28

Zostava:
Jon Cole (Ju-unk Khol): basa, gitara, vokály
Norm Rogers (Red Rocket Rogers): gitara, basa, čelo, vokály
Phil Thayer (Phil Stan D’There): klávesy, basa, saxofón, vokály
Dan Cole (Da-ank Khol): spev, gitara, trombón
Roger North (R. Willy North): bicie, vokály

Quill Book Cover Quill
Quill
psychedelic rock, hard rock, progressive rock
Atlantic
1970
LP, CD
7

2 názory na “Brko z Woodstocku”

  1. QUILL mám na vydání od Synton, což bylo jedno z mnohých neoficiálních (čti – pirátských) vydavatelství, která se zaměřovala na vykopávky. Muzika parádní, díky za recenzi. Že hráli na Woodstocku jsem vážně netušil..

Pridaj komentár