Púť. A aká!

Wishbone Ash! O tejto kapele by som mohol napísať ódu v rozsahu niekoľkých ság á la Pieseň ľadu a ohňa od G. R. R. Martina. Po absolútne famóznom debute kapela vyhrabala všetky nápady, čo ich mala a výsledkom bola koláž nazvaná Pilgrimage.

Dovoľte mi na úvod zopár ničím nepodložených špekulácií. Predstavme si hudobnú skupinu, ktorá sa pohybuje kdesi na pomedzí hard rocku, ale neváha si občas trošku „zadžezovať“, pričom disponuje dvojicou gitaristov, ktorí majú toľko melodických nápadov, že by ich mohli predávať v celosvetovej sieti hypermarketov a ešte by im ostalo. Nie je prekvapujúce, že sa na túto stránku kapela napokon preorientuje, takpovediac, primárne. Kým sa tak stane, chvíľku to potrvá. A práve toto prechodné obdobie má svoje čaro.

Členovia Wishbone Ash pravdepodobne na prelome rokov 1970 a 1971 veľa času na tvorbu nemali. Svoj druhý album spichli v londýnskych De Lane Lea Studios behom jedného mesiaca pod producentským dohľadom osvedčeného Dereka Lawrencea (hej, ten má na konte prvé tri albumy Deep Purple, dva albumy Flash, dokonca stál pri prvom singli legendárnych borcov Jethro Tull). Že sa so zvukom popasoval ďalší „párplovský“ klasik Martin Birch, je logické (ten začal, paradoxne, štvrtým albumom hardrockovej legendy). A ani to nestačilo, nakoľko si museli vypomôcť z koncertnou jedenásť minútovou skladbou.

Ale poporiadku.

Máme tu džezovú inštrumentálku Vas Dis (hlas je použitý výhradne ako nástroj), ktorá je naozaj „namachrovaná“. Keby vstúpila do arény kohútích zápasov, tak sa ostatní kohúti zo strachu pred jej vypnutou hruďou hodia na maródku. Steve Upton tam hrá vcelku nepríjemný rytmus, ktorý som sa dlho snažil naučiť.

Nasleduje meditatívna inštrumentálka The Pilgrim, ktorá začína malátne, ale napokon sa rozbehne a nechá priestor improvizácii (a opäť je spev iba melodickým nástrojom). Bluesová variácia The Jailbait príjemne odsýpa, prvý raz má človek dojem, že počúva hotovú skladbu. Aby sme sa v tomto dojme neutvrdili, servírujú sa dve krátke jednohubky, ktoré akoby naznačili motív a šlus! Pocit nedotiahnutosti je prisilný na to, aby som ho zamlčal, hoci ide o príjemné motívy.

Našťastie, všetky malé pochyby blednú v svite majestátnej hardrockovej balady Valediction. Osobne ju radím hneď za Phoenixa, medzi vrcholné diela kapely a rockovej muziky vôbec. Tá nálada je skrátka neopísateľná a kebyže by po mne niekto chcel, aby som zhudobnil chvenie citov vo vnútri poslucháčskeho srdca, ušetrím si sizyfovskú robotu a rovno odkážem sem:

Ako som už povedal, mám pocit, že v čase tvorby albumu kapela nemala moc pripraveného materiálu, nuž si vypomohla dlhočizným rezkým bluesovým „džemom“ Where Were You Tomorrow, nahraným v Leicestri v polovici júna toho roku.

Osobne sa nazdávam, že ide o najexperimentálnejší album Wishbone Ash. Som rád, že ho kapela vydala, nakoľko od nasledujúceho diela jej tvorba uviazla v striktných a úspornejších melodických rockových vodách, čo je síce super, ale troška chaosu nikdy nezaškodí.

Skladby:

  1. Vas Dis 4:41
  2. The Pilgrim 8:30
  3. Jail Bait 4:41
  4. Alone 2:20
  5. Lullaby 2:59
  6. Valediction 6:17
  7. Where Were You Tomorrow 10:23

Zostava:
Andy Powell: gitara, spev
Ted Turner: gitara, spev
Martin Turner: basa, spev
Steve Upton: bicie

Pilgrimage Book Cover Pilgrimage
Wishbone Ash
progressive rock
MCA Records
1971
LP, CD
7

6 názorov na “Púť. A aká!”

  1. Skupinu Wishbone Ash jsem poznal v době , když měla vydaná první dvě alba. Právě jejich první album mi půjčil kamarád k nahrání, psalo se o nich jako o naději, kterou pro většinu naplnili albem Argus. V mých očích i uších Argus první dvě alba nepřekonal, na tomhle albu cítím největší příklon k jazzu a to se mi na nich vždycky líbilo. Mám naposlouchanou ještě čtyřku, potom jsem je přestal sledovat. Pěkně popsané, díky za připomenutí, donutil jsi mě, abych tohle album vyndal a pustil si je. Paráda.

    1. Pre mňa je Wishbone Ash srdcovka, takže som si s ňou, odkedy som ju niekedy počiatkom 90. rokov spoznal, prešiel všetky jej podoby. Albumy zo 70. rokov (okrem Locked In) sú mi blízke, potom už menej a srdcovo som si obľúbil až posledný Blue Horizon. Ale to neznamená, že sa kapele nebudem starať o nadšenú propagáciu, kde sa len bude dať!

Pridaj komentár