Priateľ môjho priateľa a jeho priateľ

Miesto a čas: Británia na prelome 60. a 70. rokov.
Predmet: jedinečná rocková muzika
Subjekt: Audience

Poznáte hudobnú skupinu Lloyd Alexander Real Estate? Nie? Nič sa nedeje. Kto sa dnes orientuje v nejakých poloprofesionálnych kapelách, ešte k tomu zo 60. rokov minulého storočia? Správne! Prakticky nikto. No a čo, že po sebe zanechala jeden singel Gonna Live Again/Watcha’ Gonna Do (When Your Baby Leaves You), ktorý vyšiel v roku 1968 na značke President Records. Čo je podstatnejšie, pôsobili v nej aj traja hráči, menovite Howard Werth (ak. gitara, spev), Keith Gemmell (dychy), a Trevor Williams (basa, vokály). A práve táto trojica sa v roku 1969 spojila s bubeníkom Tonym Connorom, aby dala vzniknúť skupine Audience.

Audience bola jednou z tých zaujímavejších progresívnych rockových skupín, ktorých sa v Británii v danom čase rodilo toľko, že bola ako Holandsko plné tulipánov. Po podpísaní zmluvy s Polydorom vydala debutový album Audience, ktorý predstavil zvláštny mix rockovej muziky koketujúcej ako s folkom, tak džezom. Navyše, kontrast akustickej gitary a dychových nástrojov tvoril pomerne nezvyčajnú kombináciu, ktorá mala priam hypnotické účinky. Skupina však nebola spokojná so zmluvnými podmienkami a podporou vydavateľstva, nuž nečudo, že keď jej po vystúpení pred Led Zeppelin ponúkol zmluvu Tony Stratton-Smith z Charisma Records, nasledoval rýchly presun. Album Friend’s Friend’s Friend (1971) si kapela produkovala sama a nikto jej do toho nekafral. Výsledkom je niečo úžasné. Napriek tomu ďalšie dva albumy produkoval Gus Dudgeon. A hoci to bol chlapík držiaci eso typu Eltona Johna, diela The House On The Hill (1971) a Lunch (1972) už nedokázali zopakovať čaro druhej dosky. Nepomohlo vydanie v USA (na značke Elektra), nezúročilo sa obalové vizuálne zapojenie firmy Hipgnosis. Kapela v kuse koncertovala, najmä v USA, nuž to začiatkom roka zabalil Gemmell a album Lunch dokončili muzikanti Jim Price (saxofón), Bobby Keys (trubka) a Nick Judd (piano). Následne kapela vyrazila na turné v zložení Werth, Connor, Williams, Judd a Pat Charles Neuberg (saxofón). Dlho jej to nevydržalo. Najprv odišiel Judd (pôsobil v Juicy Lucy, hral s Alanom Bownom, The Andy Fraser Band, Brianom Enom, Frankiem Millerom, Sharks alebo Madness).

Kapela to zabalila, ale hudobníci sa veru nestratili. Gemmell hral v Stackridge, Sammy, The Roy Young Band a s Pasadena Roof Orchestra. Werth sa vydal na sólovú dráhu a skončil načas v Amerike, pretože mal nahradiť stratu Jima Morrisona v The Doors, ale napokon z toho zišlo. Williams hral s The Nashville Teens a skúšal aj iné veci, napríklad s Terrym Mostom, napokon však hudobný priemysel opustil. Aj Connor hral s Mostom, ale tiež s Jackson Heights, The NiceHot Chocolate.

Reunion Audience prišiel v roku 2004. Werth, Gemmell, Williams a John Fisher (bicie) vyrazili na pódiá v Británii, Nemecku, Taliansku a Kanade.  O rok neskôr vyšiel koncertný záznam Alive & Kickin’ & Screamin’ & Shoutin’. Obsahoval nahrávku z vystúpenia z Astor Theatre Deal z decembra 2004. V roku 2008 zomrel na rakovinu pankreasu Fisher a za bicie si sadol Simon Jeffrey. Kapela ostala aktívna do roka 2013, kedy ukončila svoju činnosť. Gemmell v danom období vydal dva sólové albumy a taktiež bojoval s rakovinou jazyka, takže už nevládal vystupovať. Posledný koncert kapela odohrala v londýnskom 100’s Club. Gemmell zomrel v roku 2016.

Aby to nevyzeralo, že tu azda píšem medailón o kapele, poďme sa pozrieť na album Friend’s Friend’s Friend. Obsahuje osem skladieb a jeho atmosféra balansuje niekde na pokraji rozprávky a rockovej naliehavosti. Oproti debutu sa skladby predĺžili, stvrdli, pričom si uchovali niečo, čo neviem opísať, ale nazvem to mágiou. V polovici albumu sa nachádza takmer deväťminútová rocková pecka Raid. Zároveň je to asi najťaživejšia vec na albume. Schopnosť pretaviť naliehavé veselé i smutné emócie do hudby založenej na akustickej gitare a dychoch doviedla Audience k dokonalosti. Keďže hlavným sólovým nástrojom je saxofón, džezové presahy nejde nepočuť. Čo skladba, to klenot. Singlová Belladonna Moonshine je neskutočne pozitívna, melancholická It Brings A Tear chytá za srdce,  Right On Their Side má „sabbathovský“ švih, rozprávkový nádych vydýchne Ebony Variations, úžasnú chmúrnu náladu vytvorí Priestess atď. Na cédečku mám pridanú aj bonusovú b-stranu singla Belladonna Moonshine, a síce ostrú The Big Spell. Osobitým poznávacím znamením hudby je škrípajúci hlasový prejav speváka. Verím, že nie každému sadne, zvykol som si a neviem si muziku Audience predstaviť bez neho!

Pre akéhokoľvek bádateľa v oblasti rockových vykopávok je tento album zlatou baňou. Asi nemusím zdôrazňovať, že ide o môj najobľúbenejší album od Audience. Vyskúšajte ho, presvedčíte sa sami, prečo je tomu tak.

Skladby:

  1. Nothing You Do 4:38
  2. Belladonna Moonshine 2:40
  3. It Brings A Tear 2:55
  4. Raid 8:44
  5. Right On Their Side 5:24
  6. Ebony Variations 5:29
  7. Priestess 6:14
  8. Friend’s Friend’s Friend 3:28

Zostava:
Howard Werth: ak. gitara, bendžo, spev
Keith Gemmell: saxofóny, drevené dychové nástroje
Tony Connor: bicie, perkusie, piano
Trevor Williams: basa, vokály

Friend's Friend's Friend Book Cover Friend's Friend's Friend
Audience
progressive rock
Charisma
1970
LP, CD
8

8 názorov na “Priateľ môjho priateľa a jeho priateľ”

    1. Za málo. Som rád, že pripomienka padla na úrodnú pôdu. Dlho som váhal, či mám aktualizovať texty z progboardu alebo písať nanovo o niečom, o čom som už písal. Lenže pred rokmi bola iná situácia. Bolo dosť ľudí, čo hľadali “encyklopedické” informácie a preklikávali sa profilmi na progboarde. Dnes je to inak. Vládne četovanie, pokec, okamžité klikanie na aktuálny obsah na soc. sieťach. Hľadačov informácií je menej. A preto už takmer nikto nebude čítať staré články na progboarde. A ani inde. Má zmysel (povedal som si) pripomínať už opísané. Pre okamžitých čitateľov. A pre pripomenutie.

  1. Na tuhle skupinu mě upozornil před pěti lety JardaP na progboardu, chvíli mi trvalo, než jsem si Audience pořádně poslechl. První dvě desky jsem si koupil a je to přesně jak píšeš obě desky jsou výborné a tahle je mírně lepší a má dokonalý rozkládací obal. Je dobře, že sem přidáváš tyhle méně známé kapely, díky za to. Obě desky by měly být součástí sbírky každého, kdo oblibuje hudbu přelomu šedesátých a sedmdesátých let.

Pridaj komentár