Nie všetky otravné komerčné kapely zneli zle hneď na začiatku

Keď mám zlú náladu a bahním sa v nešťastných myšlienkach, neomylne siaham po dvoch skladbách, ktoré si neváham púšťať stále dookola. Na svedomí ich má kapela Mott The Hoople. Ide o kúsky Darkness Darkness a najmä Waterlow, čo je pre mňa synonymum melanchólie po rodinnom pohrebe. Ale poporiadku.

Nikdy som Mott The Hoople nepočúval. Otec ich nemal rád, nuž sa doma nenachádzali, môj kontakt s nimi prebehol niekedy v puberte, videl som nejaké klipy, asi nikto sa nedokáže vyhnúť kontaktu s All The Young Dudes, ale tiež som sa nedokázal nadchnúť pre jej tvorbu. Dosť mi prekážal aj spevák. Dylanovský škrekľúň rozsahovo nevynikal a naživo netrafil ani jeden tón. Avšak raz som sa v živej diskusii v Roxy (kde dodnes nakupujem cédečka) dostal aj k tomu, že prišla reč na Mott The Hoople. Bolo mi odporučené vypočuť si tento výber, že možno zmením názor a časom si prvé albumy určite zadovážim. Nedbal som a prihodil i živák Live z roku 1974. A musím povedať, že počiatky tvorby tejto skupiny ma veru nesklamali!

Prvá etapa produkcie skupiny zahŕňa štyri albumy, táto kompilácia im venuje priestor všetkým, plus dodáva jeden nealbumový singel Midnight Lady a niekoľko skladieb z albumu Two Miles From Heaven, čo je posmrtná kompilácia nedorobených skladieb, nevydaných nahrávok i béčok singlov.

Čo sa hudby týka, je tu pár sviežich tvrdších skladieb, ako napríklad Rock’n’roll Queen, Really Got Me/Wrath And Wroll (Crossfads), The Moon Upstairs, i balád typu At The Crossroads,, Road To Birmingham či No Wheels To Ride. Pohodu rozdávajú veci ako Whiskey Women, Death May Be Your Santa Claus, „nanákaná“ Midnight Lady alebo živá divoká nahrávka rokecu Keep A Knockin’.

Osobne mám najradšej pecku Thunderbuck Ram, clivé intro nahradí po chvíľke drsný hardrockový rif a už to jede. Záverečné pasáže sú neodolateľné. Rokenrolovú parádičku Walkin’ With The Mountain ozvláštňuje kúsok z Jumpin’Jack Flash, dokonca si ju odhulákal aj Mike Jagger. Úplne ma odzbrojuje klavírno-slákový slaďák Waterlow, ktorý bezkonkurenčne dokazuje, že Hunter dokáže byť emotívne neprekonateľný, keď chce. Pripomína mi to balady Roda Stewarta. Cover skvelej skladby od Youngbloods Darkness Darkness je poslednou skladbou, ktorú osobitne zmienim, má parádnu naliehavú atmosféru i drsný facelifting, tak to mám rád.

Pohodový výber pohodového rocku, ktorý ešte neobsahuje slovo Dude. Hunter dokonca občas podáva veľmi dobrý výkon. Netvrdím, že som sa stal zanieteným fanúšikom, ale rád si The Best Of – The Island Years 1969-1972 vypočujem.

(upravené, pôvodne zverejnené na progboarde)

Skladby:

  1. Rock’n’roll Queen 3:41
  2. You Really Got Me/Wrath And Wroll (Crossfads) 3:57
  3. At The Crossroads 5:31
  4. Walkin’ With A Mountain 3:51
  5. Thunderbuck Ram 4:48
  6. No Wheels To Ride 5:48
  7. Whiskey Women 3:37
  8. Keep A Knockin’ 6:57
  9. Waterlow 3:01
  10. Midnight Lady 3:28
  11. The Moon Upstairs 5:01
  12. Death May Be Your Santa Claus 4:52
  13. Your Own Backyard 5:08
  14. Darkness Darkness 4:30
  15. Road To Birmingham 3:28
  16. Growing Man Blues 2:43
  17. Black Scorpio (Momma’s Little Jewel) 3:34
  18. Black Hlls 1:27

Zostava:
Ian Hunter: spev, piano
Mick Ralphs: gitara, vokály, spev (5, 7, 14, 18)
Verden Allen: organ
Overend Watts: basa
Dale „Buffin“ Griffin: bicie
Michaela Gray: orchestrácia (9)

The Best Of – The Island Years 1969-1972 Book Cover The Best Of – The Island Years 1969-1972
Mott The Hoople
rock
Island Records
1990
CD
18

2 názory na “Nie všetky otravné komerčné kapely zneli zle hneď na začiatku”

  1. Dekuji za peknou vzpominku. Ja vim, ze se nejedna o super group, ktera plni stadiony a predni stranky hudebnich casopisu. Ale preci jen si zaslouzi pozornost. Vite, ja si myslim, ze nase generace tzv. archeologu je tzv. zmlsana skupinami typu Deep Purple, Black Sabbath, Uriah Heep, Zeppeliny a chte nechtene ostatni skupiny prirovnavame k temto velikanum. Hledame chyby, a rikame si, kdepak to jsou amateri tak druha treti liga. Lp dame stranou a prasi se na ne desitky let. A kdyz nas uz omrzi stale poslouchat Paranoid, Lady In Black a pod. sahneme na tak dlouho zaprasene Mott The Hoople. A hledame a hledame a pri trose vynalozene namahy objevime i svetle stranky a zjistime, ze zas tak strasne to neni. Jen mala vzpominka. Videl jsem nejakou usmudlanou fotku s I. Hunterem a tu jeho bohatou hrivu. Takovou jsem nikdy nemel, ale zato mam jejich cd a mohu poslouchat a koukat a koukat a koukat na jeho hrivu. To neni malo.

Pridaj komentár