Mountain servíruje Nantucket Sleighride

Žiadna rocková kapela nedosiahne status velikána bez toho, aby nevydala aspoň jeden prelomový, majstrovský, skrátka legendárny album. V prípade americkej hardrockovej hviezdy Mountain je ním podľa kritiky i fanúšikov Nantucket Sleighride, ktorý vyšiel na začiatku roka 1971.

O jednotlivých skladbách veľmi písať nemienim, tak si to odškrtnime rovno na začiatku. Album lemuje neskutočná melodická a nápaditá hardrocková muzika, titulná skladba je právom oslavovaná hádam každým, kto má rockové uši. Blaho z počúvania vrcholí v záverečnej nádhere Travellin’ In The Dark (To E.M.P.), ktorú môžem počúvať stále dookola. A preto ma teší, že je v bonusoch zaradená pekne naživo. Mountain boli a navždy budú kráľmi pódií, navyše, táto skladba sa na oficiálne živáky nedostala, tak aspoň takto je táto krivda napravená.

Podstata tohto môjho textu je však inde. O Mountain píšem, odkedy som na webe aktívny. Neúnavne, opakovane, bez ohľadu na neprístupnú hrádzu, ktorá nepustí túto jedinečnú muziku do povedomia našich poslucháčov. Za ten čas som vyplytval hádam všetky superlatívy, ktoré slovenčina pozná a k tomu aj pár nepoznaných. Neviem, či to vôbec niekoho ešte zaujíma, tobôž „baví“. Som však tvrdohlavý. Dal som si jeden nepísaný záväzok, že Mountain budem opakovať ako povestnú matku múdrosti.

Pretože, povedzme si otvorene, minulosť sa stráca. Možno nie tak rýchlo ako príspevky na webe, ale rozhodne rýchlejšie, než by sa zdalo. Prejdú jedna-dve generácie a z niečoho, čo bolo živé a svetoznáme, je v lepšom prípade poznámka v nejakej knihe, v horšom matnou spomienka páru dožívajúcich Matuzalemov. V hudbe sa tento jav v poslednej dobe prenáša do iného média, a síce filmu. Sem-tam sa nejaká hitová skladba dostane do soundtracku, aj keď v poslednom čase skôr z nejakého coveru/remixu, ktorý znie horšie, ako keby sa na skladbu jednoducho zabudlo. Realitou je, že čo bolo pred pol storočím in, je dnes ťažko out. Kto z mládežníkov dnes vie, kto bol a čo hral Leslie West? Nikto. Už moja generácia (niekoľkoroční štyridsiatnici) sa chytala veľmi málo. Prečo? Jedným z dôvodov je podľa mňa to, že kde nie je tradícia a historická pamäť, tam sa len veľmi ťažko pozdvihuje kultúrna úroveň. Komunizmus v tomto veľmi „pomohol“. Reštrikciami „škodlivej“ západnej kultúry dosiahol to, že rocková muzika nikdy na Slovensku neznamenala nič podstatné a jej socialistické trianglové verzie by boli na smiech, keby z nich nebolo do plaču.

Nič to! Netreba fňukať nad rozliatym mliekom, načim sa vzdelávať, spoznávať a prežívať. Dnes máme neskutočne ľahký prístup k akejkoľvek muzike, od najobskúrnejších titulov po najkomerčnejšie stálice. Kto chce, môže svoj vkus orientovať na hocičo, napríklad rock. Streamovanie, videokanály, sťahovacie služby, nosiče v obchodoch i v e-shopoch, skrátka, netreba mať ani kopu peňazí, aby si človek vychutnal čokoľvek. Paradoxne, ľudia si s dostatkom prestávajú muziku vychutnávať, čoraz viac slúži len ako druh šumu vytesňujúci blahodarné účinky ticha. Pretože, nazdávam sa, dnešný človek má strach z toho, čo počuje. A odmieta nad čímkoľvek uvažovať, bojí sa vcítiť a vychutnať si umenie. Radšej sa prvoplánovo zasmeje a pasívne konzumuje, čo mu predkladajú reklamné médiá maskované za televízne, rozhlasové, internetové vysielanie. Kultúra je redukovaná na estrádnu šaškáreň úrovňou pripomínajúcu stupídne reality šou. Dať priebeh emóciám? Ešte to tak! Povrchné chechtanie, maska pohoďáka, to je dnes náplňou kultúrneho vyžitia más. Pravda, ak sa nerozprávame o kultúre diskurzu, tam vládne hrubozrnné hašterenie a snaha o ponižovanie súpera.

Nakoľko som sa opäť odklonil od riešenia na úkor tragickej sebaľútosti, dodám už len stručne, že nikdy nie je tak zle, aby sa nenašiel jednotlivec, ktorý sa dostane za oponu dnešného povrchného sveta a vydá sa hľadať to, čo tu bolo, čo je a čo bude. A všetky moje písačky mu, možno naivne, ale úprimne, kladiem do cesty, aby nemusel prácne hľadať v záplave dát, čo je čo. Iste, nenástojím na tom, že sa musí stotožniť s mojim vkusom, ale aspoň základnú predstavu o ére, kedy rocková muzika zažila svoj vrchol, si azda z mojich popisov osudov rockových kapiel odnesie. A to mi stačí.

Inak, najlepší štúdiový album Mountain sa volá Nantucket Sleighride.

Skladby:

  1. Don’t Look Around 3:43
  2. Taunta (Sammy’s Tune) 1:00
  3. Nantucket Sleighride (To Owen Coffin) 5:51
  4. You Can’t Get Away 3:24
  5. Tired Angels (To J.M.H.) 4:37
  6. The Animal Trainer And The Toad 3:25
  7. My Lady 4:31
  8. Travellin’ In The Dark (To E.M.P.) 4:23
  9. The Great Train Robbery 5:44
  10. Roll Over Beethoven (bonus, a-side) 2:56
  11. Crossroader (bonus, b-side) 4:48
  12. Travellin’ In The Dark (To E.M.P.) (bonus, live) 5:15

Zostava:
Leslie West: gitara, spev
Felix Pappalardi: basa, vokály
Corky Laing: bicie
Steve Knight: klávesy

Nantucket Sleighride Book Cover Nantucket Sleighride
Mountain
hard rock
Windfall Records
1971
CD (Repertoire Records, 2004)
9+3

10 názorov na “Mountain servíruje Nantucket Sleighride”

  1. Vedeli sme do čoho ideme a že to nebude jednoduché. Taká muzika, akú na tomto albume ponúka skupina Mountain, nás vlastne dala dokopy a kvôli jej propagácii sme založili ROCKOVICU. Ale nie pre vlastné egá, ale pre všetkých, ktorí majú radi rockovú hudbu…

    Áno, najlepší štúdiový album Mountain sa volá Nantucket Sleighride….
    Hejkal, díky!

  2. Měli jsme štěstí, že jsme vyrůstali v době, kdy tato, podle mě nejlepší rocková muzika, vznikala. Naopak jsme ztratili mnoho let, kdy jsme mohli svobodně za hudbou cestovat. Dnes i z těch kamarádů, kteří aktivně poslouchali, zbylo pramálo. Naštěstí si aspoň na webech můžeme o hudbě popovídat a sděli názory. Mountain mě doprovázejí od 70. let, kdy jsem měl nahraný Best Of, osobně dávám přednost věcem zpívaným Pappalardim před drsným Westem. Skvělá muzika.

  3. V létě 1972 mi kamarád půjčil 2LP Woodstock a na něm byl set skupiny Mountain, z toho alba se mi to líbilo nejvíce. V devadesátých letech jsem si koupil dvě jejich desky, jedna z nich je tato. Výborný bigbít ze zlatého období, občas si to pustím. Před pár lety jsem váhal s koupí promo boxu s šesti alby. Zaváhal jsem a nekoupil, nyní už ta příležitost není. To druhé CD co mám je Climbing se slavnou Mississippi Queen. Mountain jsou správnej bigbít, kterým neurazíš, díky za hezkou recenzi.

  4. Výborná platňa. Titulná skladba je venovaná Owenovi Coffinovi, lovcovi velrýb na lodi Essex, ktorú v roku 1820 potopil vorvaň. Coffina zabili a skonzumovali jeho hladní kolegovia, potom ako sa snažili zachrániť na člnoch. Jednalo sa o jeden z mála zdokumentovaných prípadov útoku velrýb na velrybárske lode. Viacej o prípade tu
    https://history.hnonline.sk/starsie-dejiny/1669746-drsny-pribeh-lode-essex-stroskotanci-zrebovali-koho-zabiju-a-zjedia-aby-prezili
    Odporúčam tiež knižku od Nathaniela Philbricka : V srdci moře.

Pridaj komentár