M.C. pred Hammerom alebo Detroit vašim zákazom nakope sedacie ústrojenstvo

Keď sa povie Detroit, tak to nie sú len fabriky, to je predovšetkým liaheň skvelej muziky. Od džezu a blues po pop, techno, či hip hop, nájdete tam viacero svetových mien, či už ide o Ellu Fitzgerald, Duke Ellingtona, Bessie Smith, Sonny Boy Williamson II, Bill Haley alebo hoci Suzi Quatro, či Madonnu. Rocková hudba neostala pozadu. Že sa tu nehralo na nejaké cukrové polevy pre ružovo zaodeté chlapčiatka a dievčence, dokazujú rázne spolky typu Grand Funk Railroad, Stooges, Ted Nugent a Amboy Dukes, Frijid Pink, SRC, The Up, Cactus alebo hoci Alice Cooper. A, samozrejme, garážová metelica MC5. Uvedené platí dodnes, priaznivci The White Stripes by mohli rozprávať.

Skupinu MC5 som spoznal vďaka Beat Clubu, otec mal nahratý klip k skladbe Kick Out The Jams. Tento:

Snaha o kľačiacu choreografiu oboch gitaristov bola nesmierne zábavná. Keď sa moja životná láska vybrala na au pair skusy do Londýna, na zozname potenciálnych darov nechýbal album Kick Out The Jams. V 90. rokoch sa za internet vydávalo niečo, čo by dnes mládež s hrôzou diktovala psychoterapeutom počas nekonečných sedení na tému – trauma z detstva. Dorozumievanie sa s blízkymi fičalo cez nesmierne drahé medzimestské telefonáty a predovšetkým prostredníctvom listov. To bola tá papierová predzvesť e-mailov. Akurát, že sa nepísala každá blbosť vrátane pribalenia reklamy na Viagru. Písalo sa pekne od srdca, premyslene, dlho, bolo to skrátka ďaleko osobnejšie, než dnešný digitálny šum. A tak som sa dozvedel, že z môjho zoznamu mi moja vyvolená čosi v Londýne našla. A tento album tam nefiguroval. Nelenil som, vybehol som na Vysokú, kde vtedy sídlila najlepšia predajňa cédečok v Bratislave. Album som našiel, zaplatil, rozbalil, vypočul a bolo.

Čo čert nechcel (a to som počul, že ten si nevyberá a chce všetko), po návrate z Británie mi moja polovička priniesla aj pár prekvapení, ktoré sa do listov nedostali. Hádajte, čo. Správne. MC5 bolo prekvapenie! Čo si počať s dvomi rovnakými cédečkami? V tých dobách boli riadne drahé, mám pocit, že okolo 600 korún, to nebola sranda pre nepracujúceho mládežníka. Z voľby – darujem ho/vymením ho – som si zvolil možnosť číslo dva. Vrátil som sa na Vysokú do Roxy, kde som už našťastie mal vernostnú protekciu, vysvetlil som situáciu a dostal šancu vymeniť tovar za niečo iné. Vzal som si Roryho GallagheraTattoo.

Ale späť k MC5. Album Kick Out The Jams je hrubý neučesaný neotesaný koncertný rachot rozprestierajúci sa na ôsmich skladbách. Nechýba niekoľko úvodných politických prejavov (napríklad „Kick out the jams, motherfuckers“), ktoré viedli už krátko po vydaní k cenzúre, kedy sa album v ďalších vydaniach cenzuroval a okrem editovaniu daného oslovenia došlo i na odmietanie obalu, kde sa táto vetička hrdo otŕčala v sprievodnom texte Johna Sinclaira.

Keď už sme pri ňom, MC5 sa často redukuje na jeho politický nástroj. Bol to chlapík, ktorého nedobre známa politická organizácia Black Panthers poverila založením extrémistickej ľavicovej frakcie White Panthers. Sinclair bez váhania využil kapelu na propagáciu svojej politickej agendy (pokiaľ môžno odhadnúť, tak sa nijako zvlášť nebránila) a skupina sa tak ocitla dokonca v Chicagu, kde sa konala protestná akcia proti vojne vo Vietname v čase, kedy sa tam konal snem Demokratov. Celé to napokon vyústilo do hromadných nepokojov a došlo aj na starú dobrú policajnú brutalitu. Paradoxne, táto udalosť býva označovaná za zlomový moment, ktorý pomohol do prezidentského paláca Richardovi Nixonovi, o ktorého prípade Watergate sa dodnes vedú živé polemiky.

A že šlo o nástroj, ktorý mal vlastnosti atómovky, dokazuje tento album mierou vrchovatou. Ako uviedol spevák Rob Tyner v sprievodnom slove v booklete cédečka:  „Boli sme punk pred punkom, nová vlna pred Novou vlnou, metal pred Metalom, dokonca sme boli M. C. pred Hammerom.“ Vystúpenie nahraté počas noci z 30. na 31. októbra 1968 v Russ Ginn‘s Grande Ballroom je skrátka nekompromisné. Zvuk je zliaty, hudba hučí tak, že by z toho dnešným noise priaznivcom odpadli uši, prvá pomalšia a tichšia skladba je až blues Motor City Is Burning. Osobne milujem úvodnú vec Ramblin‘ Rose, ktorú som na prelome milénia dokonca mal česť spievať, čoby člen Radio Luxembourg. Bavilo ma to neskutočne.

To, že tento hurhaj oslovoval vydavateľstvá v čase, kedy sa rocková hudba rozhodla dobyť svet, dokresľuje príbeh z iného bookletu, a síce debutu Stooges. Danny Fields, ktorý v tom čase viedol marketingové oddelenie v Elektre, spomína, ako po úspechu Doors dostal za úlohu ísť na koncert MC5, aby ich mohol patrične spropagovať. MC5 túžili po kontrakte, ale to im nebránilo, aby v osobe gitaristu Kramera neodporučili aj priateľov zo Stooges. Napokon namiesto propagácie dohodil obom kapelám kontrakty. Iggymu Popovi za päťtisíc dolárov a MC5 za dvadsaťtisíc. A výsledkom bol (v druhom prípade, ten prvý je na iný článok) najjednoduchší spôsob výroby debutu – nahrať koncert, moc sa s tým nepárať a poďho na médium a do obchodov.

Nie je to album pre každého, ale pre tvrdých rockerov, ktorým neprekáža prízemné hučanie a, ako sa vraví v jednom vtipe, pre tých, čo si zadok neutierajú nie, že šmirgľom, ale vôbec!

Skladby:
1. Ramblin‘ Rose 2:39
2. Kick Out The Jams 2:37
3. Come Together 4:17
4. Rocket Reducer No. 62 (Rama Lama Fa Fa Fa) 5:01
5. Borderline 2:45
6. Motor City Is Burning 4:30
7. I Want You Right Now 6:02
8. Starship 8:26

Zostava:
Rob Tyner: spev
Wayne Kramer: gitara, vokály
Fred „Sonic“ Smith: gitara, vokály
Michael Davis: basa, vokály
Denis Thompson: bicie

Kick Out The Jams Book Cover Kick Out The Jams
MC5
hard rock
Elektra
1969
LP, CD
8

9 názorov na “M.C. pred Hammerom alebo Detroit vašim zákazom nakope sedacie ústrojenstvo”

  1. Nevím proč se článek v Pop Music Expresu jmenoval “Raná zelenina nechutná”, ten článek byl hlavně o MC5, ale byly tam zmíněny i obě další jmenované kapely. Ten článek byl popud k sehnání nahrávky, když jsem si pásek s nahraným albem Kick Out The Jams pustil, tak jsem byl na vrcholu blaha, to byl ten bigbít, co jsem tehdy miloval. Další desky mě už nezaujaly, nebylo to ono. Tuhle desku mám snad i na vinylu.

      1. Pamatoval jsem si to blbě, je to článek od Petra Dorůžky a jmenuje se “Nezájem o ranou zeleninu”. Na doplnění kytarista MC5 Fred “Sonic” Smith se stal koncem sedmdesátých let manželem mnohem slavnější Patti Smith.

Pridaj komentár