Mayall – postrach bubeníkov

Blues je hudba, ktorá má niekoľko zaujímavých vlastností. Z hľadiska počtu tónov nepatrí k najbohatším, z hľadiska rytmu si vystačí s „triolovým“ cítením hraným pomaly alebo rýchlo. Z hľadiska techniky hry kladie dôraz na presvedčivosť citov a energiu, viac než na samotnú technickú zručnosť. Kým starí černosi nevedeli o hudobnej teórii nič, a tak si vymýšľali vlastné akordy a postupy, čo dnes robí z ich hudby priam nezahrateľnú vec, neskorší (a hlavne bieli) bluesmani v tomto smere ďaleko viac dbali na schematizmus, pričom pocit bol stále tou najdôležitejšou zložkou prejavu. Hoci blues a priori neodmieta techniku, väčšina takzvaných „technikov“ je veľmi často nepresvedčivá a zlyháva práve v tej citovej rovine, ktorá sa nedá naučiť. Hoci ju ani nie je možné exaktne definovať, každý fanúšik blues rýchlo odhalí jej neprítomnosť. A tým sa dostávam k Mayallovi. Je to chlapík, ktorý sa v blues cíti ako ryba vo vode. Zdanlivo je úplne rovnaký v rámci celej svojej diskografie, avšak bližší pohľad odhalí, že za svoju kariéru v podstate dosť experimentoval. Nerobilo mu problémy nahrať album v dvojici iba s bubeníkom, skúšať džez, dychy, husle alebo sa v pohode vrhol na hranie bez bubeníka. Okrem toho, že sa v jeho skupinách vystriedalo viac hudobníkov než káuz v slovenskej vláde, je zaujímavé, že Mayallov hlások, harmonika, klávesy a gitara vždy dokázali jasne identifikovať, o koho sa jedná. A to je aj dnes vzácnosť.

Čo sa týka toho hrania bez bubeníka, príkladom je album USA Union. Mayall rozpustil anglickú zostavu, odišiel do Ameriky a keďže ho jeho nahrávacia spoločnosť súrila, že by mal vydať album, obvolal pár miestnych hudobníkov a za dva dni nahral tento počin (plus ďalšie dva dni mixovania). O to viac prekvapuje súhra „džemujúcich“ hudobníkov, či už sú to basák a gitarista z Canned Heat alebo huslista Don Harris, ktorý je hlavným spestrením albumu.

Album je najlepšie možné charakterizovať ako tichý, ale stále energický matroš, ktorý stojí na jednom z najpresvedčivejších výkonov hudobníkov, aký som v blues kedy počul. Okamihov na zapamätanie je tu požehnane. Pohodová tichá atmosféra Nature’s Disappearing, svižná, ale stále tichá You Must Be Crazy, kde znejú super husle, plávajúca ospalosť v Night Flyer, swingujúca basa v Off The Road, chvatná nálada v Possessive Emotions, klasický závan Ameriky v On Where Did My Legs Go, harmoniková jazda Took The Car, plačúce husle v pomalej Crying (vrchol albumu!), pokojná atmosféra v My Pretty Girl s basovým sólom alebo záverečné ihranie v Deep blue sea.

USA Union nie je album pre rockera a ani pre nikoho iného, kto nie je fanúšikom „čistého“ blues. Celý sa nesie v tichej zvukovej hladine, ale aj tak znie nesmierne živo. Nemá bicie, ale moc si to človek neuvedomí, pretože rytmika je väčšinou rozbehnutá ako snehová lavína. Skvelý album, ktorý nedostane päťku, pretože mne bicie predsa len robia dobre. A aj keď to nie je kaz, uvítal by som ich. Ortodoxní bluesmani pokojne môžu pridať jednu hviezdu, ostatní môžu pokojne jednu až tri ubrať. Toto je bluesový experiment na jednotku, ale ako štart do Mayalla ho neodporúčam nikomu.

P.S. Blues má ešte jeden zvláštny rys, silno stojí na takzvaných štandardoch, čo sú skladby, ktoré hrajú všetci stále dokola. Na originalitu materiálu sa teda moc nehrá.

(upravené, pôvodne zverejnené na progboarde)

Skladby:

  1. Nature‘s Disappearing 5:56
  2. You Must Be Crazy 3:55
  3. Night Flyer 5:33
  4. Off The Road 2:47
  5. Possessive Emotions 5:20
  6. Where Did My Legs Go 3:45
  7. Took The Car 4:08
  8. Crying 6:27
  9. My Pretty Girl 4:21
  10. Deep Blue Sea 5:06

Zostava:
John Mayall: spev, gitara, harmonika, piano
Don Harris: husle
Larry Taylor: basa
Harvey Mandel: gitara

USA Union Book Cover USA Union
John Mayall
blues
Polydor
1970
LP, CD
10

3 názory na “Mayall – postrach bubeníkov”

  1. Mně se líbí desky po Blues From Laurel Canyon, v bulletinu Jazz kdysi hodně chválili Back To The Roots, ale mně to nějak nechytlo. Pro mě je jeho nejlepším albem Blues From Laurel Canyon a potom album, které spíše patří Ericu Claptonovi, a to je John Mayall with Eric Clapton Bluesbreakers. Album s Peterem Greenem je taky dobré i když jeho prvotina s Fleetwood Mac se mi líbí více. USA Union jsem v době vzniku neslyšel, ale asi jej pod vlivem recenze seženu k poslechu.

Pridaj komentár