Malý voľný rock

Little Free Rock je ďalšou zo záplavy jednoalbumových zoskupení hardrockového strihu, ktoré sa na prelome 60. a 70. rokov v Británii vyskytovali častejšie ako poľskí imigranti.

Jej zakladajúcich členov možno vystopovať až do prvej polovice 60. rokov, kedy v skupine David John & The Mood nájdeme Petra Illingwortha (gitara, harmonika). Kapela nahrala tri single, dostala sa i do televízie a v roku 1966 sa rozpadla. A to sprevádzala viaceré rokenrolové (Little Richard) i bluesové veličiny (John Lee Hooker)!

Illingworth začal fachčiť vo fabrike, ale hudobnej kariéry sa nevzdal. Vo Friargate (v Prestone) navštevoval kluby ako Working Men Club, The NUR Club, kde hrával s kapelou Strange Trio. Jedného večera tam stretol bubeníka Paula Varleyho, ktorý bol šokovaný, že niekdajšia lokálna celebrita hrá len tak a okamžite sa dohodli, že založia kapelu.

A tak vznikla formácia Little Black Fat Pussycats. Šesťčlenná zostava v zložení Varley, Illingworth, Derek Coe (organ), Barry Finch (basa), Frank Newbold (gitara, spev) a Fred Kelly (bicie). Kapela hrala všetko možné, len aby zabodovala, ale mať dvoch bubeníkov nikdy nie je ľahké, nuž čoskoro odišiel Kelly (do Rare Bird) a tiež Coe. Zvyšná štvorica pokračovala, ale Finch mal problémy s priateľkou, jedného dňa neprišiel na vystúpenie, takže na basu musel zaskočiť Newbold a ukázalo sa, že trio je tá správna voľba.

Premenovanie na Purple Haze sa dalo čakať, kapela sa dušuje, že to bolo ešte pred Hendrixom. Muzika pritvrdila a na radu prišiel aj imidž. V spolupráci s fotografom Stuartom Steadym a módnym návrhárom Eddiem Sandhamom (v tom čase študentom) vyrobili prezentačné fotky a začali vystupovať v extravagantných psychedelických šatách. Kapela začala hrávať aj mimo hranice kraja, dokonca sa dostala do Belgicka.

Potom sa na scéne zjavil Hendrix a kapela sa rozhodla zmeniť meno. Illingworhtova frajerka mala knihu, ktorá vykladala význam mien. Paul znamenal „little“, Frank znamenal „free“ a Peter zasa „rock“, nuž vznikla formácia Little Free Rock. Chalani začali skladať vlastné skladby a rozhodli sa, že sa stanú profesionálmi. Zanechali bežnú robotu a odsťahovali sa do Londýna. S vlastnou tvorbou vypomohol aj Eddie Sandham, ktorý sa stal ich manažérom. V lacnom štúdiu v Hendone nahrali päťskladbové demo a dúfali, že prerazia.

Na udičku sa chytila spoločnosť Transatlantic Records, Zahovorila im nahrávanie v Morgan Studios vo Willesdene pod taktovkou Glyna Johnsona, ale veci nešli podľa plánu. Keď kapela dorazila na miesto činu, zistila, že nahrávanie má pod palcom Mike Bobak, o ktorom nikdy nepočuli. Neskôr spolupracoval s Faces a Rodom Stewartom, ale toto bola jeho prvá seriózna zákazka a skúsenosti chýbali. Produkcie sa ujal manažér Sandham, ktorý s tým tiež mal nulovú skúsenosť, nuž kapela nemala po ruke nikoho, kto by ju usmernil.

Navyše, nahrávacie hodiny začínali niekedy o polnoci, nuž kapela nahrávala všetko naraz, keď sa bubeníkovi zlomila palička, tak musel improvizovať a opakované nahrávanie strácalo silu spontánneho živého hrania. Navyše, spoločnosť Transatlantic vyhlásila, že kapela nahráva pridlho a album pôjde von tak, ako je. Hold, dovtedy nemala veľkú skúsenosť s rockovými kapelami. Na nahrávaní sa však podieľal aj Tim Hinkley z Jody Grind (ďalšia čerstvá akvizícia Transatlanticu), prispel hrou na mellotron do niekoľkých skladieb.

Album Little Free Rock vyšiel v novembri 1969, bez singlu, bez podpory zo strany vydavateľstva, bez ničoho. Kapela síce hrala v londýnskych podnikoch, ale tie v tom čase platili menej ako málo (kapiel bolo veľa a všetky sa chceli zviditeľniť, ideálny trh pre kluby). Navyše, kapela začala spolupracovať s africkým perkusionistom Gingerom Johnsonom (a jeho suitou), ktorý hral hádam so všetkými, čo vtedy koketovali s perkusiami. Tým sa sound kapely výrazne zmenil. Napriek tomu o ňu prejavili záujem ďalšie nahrávacie spoločnosti ako CBS alebo Warner Brothers. Žiaľ, zmluva s Transatlantic znela na šesť albumov za tri roky. Akonáhle chcela kapela odísť, nastúpili právnici a prakticky jej znemožnili tri roky nahrávať.

Istú nádej predstavoval kontakt s Petrom Greenom. Ten si s kapelou párkrát „zadžemoval“ a pozval ju na nahrávanie svojho sólového albumu. Nastal problém s peniazmi, Green zaplatil tri nahrávacie termíny, ale Johnson vyvolal spor kvôli honorárom, a preto sa Green zobral a šiel preč. Nahrávky odvtedy nikto nepočul.

Kapela nemohla nahrávať, takmer nevystupovala, nuž začali personálne rozbroje. Newbold sa nepohodol so Sandhamom a porúčal sa. Nahradil ho Terry Poole a potom Jon Taylor (z Jasper). Kapela začala koketovať s funkom, nuž pribrala Nicka Paynea (saxofón, flauta, harmonika, tiež z Jasper) a dokonca sprevádzala vokalistku Sarah Gordon. Zúfalstvo vrcholilo, Varley to zabalil a pridal sa ku skupine Arrows. Potom, čo si zranil rameno, opustil kapelu aj Illingworth, a tak sa v roku 1973 jej príbeh skončil.

V roku 1991 vyšlo v Nemecku cédečko Time Is No Consequence, ktoré obsahovalo nejaké raritné nahrávky kapely.

Diskografia:

  1. Little Free Rock (1969)
  2. Time Is No Consequence (1991)

3 názory na “Malý voľný rock”

  1. Túto starinku som si obľúbil a zaradil do zbierky – Mischief Music, 2008. Či je všetko s kostolným poriadkom, netuším, ale je fajn, že v marci 2017 si na Little Free Rock spomenula aj firma Esoteric Recordings.
    Díky za profil!

Pridaj komentár