Mahagón tu ruší tie rockové uši

Kanadský gitarista Frank Marino patrí k tým, čo v drogovom rauši snívali o Hendrixovi a ten sa im odmenil tak, že sa im zjavil vo sne a ukázal im cestu. Tomu hovorím „PíáR“ finta. Samozrejme, verzia príbehu sa v čase menila a dnes už Marino tvrdí, že sa naučil hrať na gitaru úplne sám. Nech je pravda, aká chce, faktom ostáva, že jeho kariéra je spätá s výbornou formáciou Mahogany Rush

Francesco Antonio Marino sa narodil 20. novembra 1954 v Montreale a údajne je napoly Talian, spolovice Arab. Pôvodne hral na bicie, ale časom sa vrhol na gitaru. Nech je to s jeho inšpiráciou a užívaním LSD ako chce, koncom šesťdesiatych rokov vznikla skupina Mahogany Rush, ktorú od produkcie Jimiho Hendrixa rozoznať nemožno. Názov vyjadruje opis mentálneho stavu, aký Frank zažíval po požití drog. Osobne sa vyjadril, že to tým, čo nedrogovali, lepšie vysvetliť nevedel. V roku 1972 sa kapela dostala do štúdia (Marino mal sedemnásť rokov!) a vďaka malej miestnej značke Kot’Ai Records vyprodukovala album Maxoom, ktorý sa na pulty dostal v roku 1973. Nahrala ho pätica hudobníkov, zostavu tvorili, okrem talentovaného gitaristu, aj basák Paul Harwood a bubeník Jimmy Ayoub. Pomocnú ruku poskytla aj dvojica hosťujúcich klávesákov, menovite Phil Bech a Johnny McDiarmid. Pre zmienený label nahrala kapela ešte dva albumy, hrané v trojici (bez klávesákov, tie si Marino nahrával sám), a síce Child Of Novelty (1974) a Strange Universe (1975).

To začalo byť jasné, že lokálny trh je pre Marina a spol. primalý, nuž ich vzala do parády spoločnosť Columbia Records, ktorá im poskytla dlhodobý kontrakt. Kapela Mahogany Rush sa jej odvďačila mierou vrchovatou. Hneď prvý album, IV, z roka 1976, ukázal, že muzika tria sa vyvinula od púheho kopírovania do osobitej podoby s vlastným ksichtom. O muzikantskej virtuozite nevraviac. Marino hviezdil, nuž nečudo, že došlo, po vzore Teda Nugenta, k zmene názvu na Frank Marino & Mahogany Rush. Zároveň sa dal na kresťanskú vieru. Nasledovali ďalšie skvelé albumy, či už šlo o World Anthem (1977), Live (1977), Tales Of The Unexpected (1979) alebo What’s Next (1980). Na poslednom hral aj gitaristov brat Vince Marino (gitara). V tom čase skupina pridávala do svojho prejavu moderné džezové prvky a Marino sa stal jedným z plejády rýchloprstých gitarových majstrov, dokonca je možné zaradiť ho medzi najlepších gitaristov siedmej dekády minulého storočia. Medzitým došlo k zmene vydavateľa, nakoľko Marino nemienil robiť kompromisy a zmluva, ktorá ho zaväzovala vydávať albumy každý rok, ho obmedzovala.

Krásny príklad dokladuje album World Anthem, titulná inštrumentálka mala pre Franka mimoriadny osobný rozmer. Chcel nahrať skladbu, do ktorej by si každý národ na svete mohol zaspievať slová o vzájomnej láske. Text sa stal súčasťou obalu platne, mal byť uvedený vo všetkých možných jazykoch, ale vydavateľ namietal, že zaberá moc priestoru a viaceré jazykové verzie jednoducho vyrazil. Okrem iného aj ruskú verziu, v čase studenej vojny šlo o jazyk „ríše zla“. Marino bol z toho nesmierne rozčarovaný. Prešiel preto k labelu CBS a neskôr, v 80. rokoch, k Maze Records. V roku 1982 opustil skupinu bubeník Ayoub a to bol koniec značky Mahogany Rush.

V 80. rokoch vydal Frank Marino sólové albumy The Power Of Rock And Roll (1981), Juggernaut (1982) a Full Circle (1986). V roku 1988 sa, opäť pod menom skupiny, zjavil dvojalbum Double Live a v roku 1990 vydál Marino sólový album From The Hip. V rámci marketingového hyenizmu vedúcemu k zvýšeniu predaja reedícií sa viaceré uvedené sólové albumy neskôr objavili na cédečkách aj pod hlavičkou Frank Marino & Mahogany Rush. Snaha predávať nepustí. V roku 1993 bol Marino natoľko znechutený hudobným priemyslom, že ho úplne opustil. V polovici 90. rokov vyšlo niekoľko bootlegových albumov zo starých čias. Mahogany Rush sa zajavila až v novom miléniu, zdá sa, že funguje doteraz. Posledný štúdiový album sa volá Eye Of The Storm (2000), Marina na ňom sprevádzajú Mick Layne (gitara), Peter Dowse (basa) a Dave Goode (bicie). Posledný album vôbec je Real Live! z roku 2004, už názov naznačuje, že ide o koncertný kúsok.

Mahogany Rush naposledy tvorili Marino, Josh Trager (bicie), Remi-Jean LeBlanc (basa) a Avi Ludmer (gitara, husle). O súčasných aktivitách Franka Marina toho na internete veľa nenájdete, od júna 2018 by však mal vyraziť na letné turné po USA.

(upravené, pôvodne zverejnené na progboarde)

Diskografia:
Maxoom (1973)
Child Of The Novelty (1974)
Strange Universe (1975)
IV. (1976)
World Anthem (1977)
Live (1977)
Tales Of The Unexpected (1979)
What‘s Next (1980)
Double Live (1988)
Eye Of The Storm (2000)
Real Live! (2004)

7 názorov na “Mahagón tu ruší tie rockové uši”

  1. Dnes jsem si znovu prehral Mahogany Rush – Anthem World a jako konkurenci What Next. Musim rici, ze stale lp What Next vede, ale je to o zlomek vteriny. Treba pri pristi soutezi to bude naopak. Uz se tesim jak mi Frank zamota hlavou a ja zas budu hodnotit. S Mahogany Rush se krasne soutezi a cas pekne utika. Nelituji ani vterinu. A tak to ma byt, pri poslechu kvalitni i kdyz oldies music clovek nestarne.

  2. Nespomínam si už, čo bolo príčinou (ktorý album), ale skupina Mahogany Rush mi na začiatku nesadla. Na dlhé roky som ju odložil bokom a viac sa jej nevenoval. Až zverejnený profil vo mne vzbudil opätovný záujem. Doteraz som skúsil albumy Maxoom, Live a Tales Of The Unexpected. Naozaj neviem, prečo som to v minulosti zavrhol. Niekedy sa so mnou tá hardrocková múza zvláštne pohrá.
    Hejkal, díky za profil a naštartovanie k spoznávaniu Franka Marina a Mahogany Rush!

  3. Od Mahogany Rush mam celou diskografii a solo projekty. Je pravda, ze jeho pozdejsi tvorba ma kolisavou kvalitu, ale stale si myslim, ze stoji za pozornost. Je jasne, ze to nejsou druzi Rush, ale venovat jim pozornost si jiste zaslouzi. Nelituji investice, ponevadz je to dobry kytarista a snadno ho poznam jak stylem hry, zvukem bez prikras. Proste velci hraci se necpou do popredi a za ne mluvi muzika a ne pocet stranek v hudebnich casopisech. Diky Franku a spol.

  4. Dekuji za miniprofil. Me prvni seznameni s touto kapelou bylo lp Anthem World. Skvela vec. Styl hry podobny J. Hendrixovi je zrejmy. Je smutne, ze ve svem okoli tuto kapelu nikdo nezna. Informace jsou mizive, ale to nevadi. Hudba je paradni a za vrchol tvorby povazuji lp What Next. Snad timto mini profilem si Marino zaslouzi vice pozornosti. Nevahejte, za poslech to stoji. Kdo ma rad blues, hard nebude zklaman. Zadne studiove carovani. Primo vyryto do cernych drazek. Diky moc.

    1. Doma mám albumy po Tales of the unexpected, z ostatných (aj sólových) som počul niektoré, ale do zbierky mi zatiaľ nepribudli. Myslím si, že Marinova nechuť k šoubiznisu má veľký podiel na tom, že je dnes trošku v tieni. Napokon, v novom miléniu ho k návratu k hudbe presvedčili internetoví priaznivci, nie vidina ziskov. Každopádne som rád, že som potešil jeho fanúšika.

Pridaj komentár