Talianska bábka

Medzi talianskymi progresívnymi rockovými kapelami veľmi rýchlo naďabíte na tri základné pojmy. Premiata Forneria Marconi, Banco del Mutuo SoccorsoLe Orme. A práve poslednú menovanú veličinu pre mňa definuje album Uomo di pezza z roka 1972.

Zmienený rok má pre taliansky progresívny rock kľúčový význam. Hoci sa sem-tam zjavili aj skoršie pokusy o nastolenie menovaného trendu, práve v roku 1972 začali masovo vychádzať diela velikánov, základné kamene tohto štýlu a tiež ďalšie kúsky nastoľujúce trend. Prvé dva albumy zoskupení Premiata Forneria MarconiBanco del Mutuo Soccorso, album Ys od Il Balleto di Bronzo, Scolopendra od Gli Alluminogeni, Sognando e risognando od Formule Tre, debut Quella Vecchia Locanda, album Atlantide od The Trip a dalo by sa pokračovať…

Keď som sa začal zaujímať o taliansku scénu, takmer okamžite som naďabil na Le Orme. Po krátkom zvažovaní som pristúpil ku kúpe albumov Uomo di pezzaFelona e Sorona. A hoci je druhý menovaný radený na samý vrchol tvorby kapely, takmer okamžite som si zamiloval prvý menovaný. O čom je muzika tejto talianskej legendy?

V prvom rade zabudnite na nejaké inštrumentálne výkony na hranici ľudských možností. Muzika Le Orme sa vo veľkej miere spolieha na atmosféru. A tá je zväčša krehká, často minimalistická. Iste, máme tu trojku á la Emerson, Lake & Palmer, ale nie jej egá. Na prvom mieste sú klávesové nástroje, rytmika je skôr hanblivá, než exhibicionistická. Spev má v sebe niečo smutné, zároveň však podmanivé. Samostatnú zmienku si zaslúži bubeník Michi dei Rossi. V artrockových kapelách býva pravidlom, že bicmen disponuje nadľudskou technikou, chorobnou túžbou neustále sólovať a využívať všetky možné tempá, dynamiky a pod. Nie tak Rossi! Ten sa sem zatúlal z nejakej bigbítovej kapely, navyknutý na odbíjanie prvej a tretej doby. O dynamike hrania nepočul ani z rozprávky, nieto, aby ju študoval alebo, nedajbože, aplikoval v praxi. Inými slovami, reže do toho stále rovnako nahlas. Obzvlášť v tichých pasážach je to, hm, zaujímavé. Vlastne je jedným z najoriginálnejších artrockových bubeníkov, niečo ako Simon Kirke v hardrocku.

Samotný album obsahuje sedem skladieb, minutáž ledva prekročí polhodinku (typický rys talianskej produkcie tej doby). Keď pri ňom človek na chvíľu stratí pozornosť, môže sa mu stať, že skončí skôr, ako ju opäť nadobudne. Ústredným bodom albumu sú pre mňa štyri priam popovo ľúbezné fresky Gioco di bimbaBreve immagineFigure di cartoneAspettando l’alba.  Nie, nejde o pop v dnešnom zmysle prvoplánového ohlupovania, skôr mám na mysli melodickú nirvánu, ktorá by sa páčila, o tom som presvedčený, masovému publiku, keby sa k nej nejakým nedopatrením dostalo. Aj v najostrejších pasážach (napr. v La porta chiusa alebo Alienazione) je všetko prehľadné, čisté, simplifikované, pričom si hudba zachováva „klasický“ nádych progrocku. Vrcholom inštrumentálnej časti albumu je La porta chiusa, najdlhšia skladba s prekrásnym striedaním temných, dravých a melancholických nálad. Najbližšie k Emerson, Lake & Palmer má záverečná zlovestná Alienazione. Jej vyznenia by sa zľakol hádam aj Schwarzenegger v ľubovoľnej zo svojich kultových rolí v 80. rokoch minulého storočia.

Neskutočne krehký (bicie nerátam) album Uomo di Pezza disponuje neuveriteľne prehnanými sladkobôľnymi emóciami. Mám ho najradšej z celej tvorby Le Orme. A preto odo mňa dostane najvyššie možné hodnotenie.

Skladby:

  1. Una dolcezza nuova 5:28
  2. Gioco di bimba 2:54
  3. La porta chiusa 7:28
  4. Breve immagine 2:42
  5. Figure di cartone 3:43
  6. Aspettando l’alba 4:43
  7. Alienazione 4:43

Zostava:
Tony Pagliuca: klávesy
Aldo Tagliapietra
Michi dei Rossi bicie, perkusie
a
Gian Piero Reverberi: piano (1)

Uomo di pezza Book Cover Uomo di pezza
Le Orme
art rock, classical rock
Phillips
1972
LP, CD
7

6 názorov na “Talianska bábka”

  1. Le Orme byla jednou z prvních italskejch kapel, kterou jsem poznal a okamžitě si ji zamiloval. Během let jsem nasyslil takřka kompletní dgf ze sedmdesátých let a na triumvirát alb “Collage”, “Uomo di pezza” a “Felona e Sorona” nedám dopustit. Od té doby jsem posbíral spoustu dalších a mnohdy vynikajících alb tamní art rockové scény, ale k Le Orme se vracím často a rád. Jsou takovou trvalkou mojí sbírky.

    Díky za recenzi

  2. Jinak ještě dodám, že Le ORME, jako jedni z mála, přežili druhou polovinu 70. let a následující osmdesátky, aniž by zparchantěli do ordinérního popu. Styl změnili, ovšem směrem k akustičejší folkové poloze. Proto třeba takové album Florian (1979) poslouchám se stejným potěšením, jako jejich artrockové perly.

  3. Hej Hejkal, palec hore 🙂
    V jednom pojednání o italské muzice napsal Augusto Croce, když se ho ptali, jak začít s poznáváním této hudební oblasti, že doporučuje pravidlo 3/3/3. První 3 PREMIATA FORNERIA MARCONI, první 3 BANCO DEL MUTUO SOCCORSO, a od druhého alba 3 LE ORME. A s tímto se plně ztotožňuji, jsou to pilíře RPI. K nim bych přidal desítky dalších, neméně pro mne důležitých, ale to už je o pronikání do hlubin žánru, o kráse poznávání. Základem je ale zmíněné 3/3/3.
    Dík za recenzi, s chutí jsem si početl.

    1. Áno, toto pravidlo je, myslím, podvedome aplikované azda všetkými, čo sa o túto scénu zaujímajú. Tiež mám množstvo ďalších favoritov, ale to je ako s akýmkoľvek iným štýlom. Jasné, že napríklad v hardrocku sa v popredí vyskytujú Deep Purple, Led Zeppelin, Black Sabbath a potom to už ide samo. Ja som sa o taliansku scénu začal zaujímať cca pred dvanástimi rokmi, čo si tak spomínam, využil som rebríček top albumov z progarchives, takže som začal s Alphataurus. V tej dobe to bol úplný zjav a okamžitá láska na celý život. Pozrel som sa tam dnes a až na výnimky je tam stále to isté. Pravda, Alphataurus zmizol, ale to je azda jediná chyba danej topky. 🙂 http://www.progarchives.com/subgenre.asp?style=28

Pridaj komentár