Krik do diaľky

Náhodným prehrabávaním sa v obchode Roxy s cédečkami mi pred cca šiestimi rokmi do ruky padol jediný album kapely The Far Cry z roku 1968. Na zadnej strane biele na modrom stálo – porovnateľné s Captainom Beefheartom a Blood, Sweat & Tears. Práve som nebol v nálade na podobné prejavy, nuž som nosič vrátil do regálu. Ale nedalo mi to. Starinky z USA sú pre mňa niečo ako súkno pre býka, Beatles pre masy… Takže som sa napokon do Roxy vrátil a album The Far Cry som si uzurpoval pre svoju nesúčasnú zbierku.

Keby ste náhodou verili reklame, odporúčam si pustiť tento album. Prirovnanie k dvom zmieneným interpretom/kapelám pokrivkáva na obe nohy. Sedem skladieb však preto vôbec neznie zle. Naopak! Kým sa do nich pustím, dovoľte mi stručne uviesť samotnú skupinu. Pochádzala z Bostonu a zostavu tvorili Jere Whiting (spev, harmonika), Paul Lenart (gitara), Dick Martin (dychy), David Perry (gitara, spev), Larry Luddecke (klávesy), Sean Hutchinson (basa) a Victor McGill (bicie).

A ako je na tom muzika? Ide o dosť ťaživý bluesrockový album doplnený o isté džezové finesy s revúcim frontmanom za mikrofónom. Temnota, že popri nej Mordor vyzerá ako Florida počas letného dňa, sa prelieva celým albumom. Gitara škrípe ako zbor zubných protéz fanúšikov futbalového mužstva, ktoré práve dostalo gól, zvyšok nástrojov by mohol demontovať nepotrebné cestné komunikácie, no a spev… Takto, pokiaľ máte pocit, že spevák by mal dokazovať, že sme sa vyvinuli z opíc, najlepšie paviánov alebo vrešťanov, asi oceníte umelecký zámer. Podľa môjho názoru ten chlapík jednoducho nevie spievať, tak reve a ziape bez ohľadu na tóninu, len aby to znelo strašne závažne. Pokiaľ poznáte taliansku skupinu Jumbo a album DNA, nájdete tam krásny kontrast, o čo sa tento kazisvet snaží. Márne.

V svižnej skladbe Shapes si zmienenej úplnej absencie akejkoľvek schopnosti spievať užijete nadostač, takže pomalá hutná záležitosť Midnight Juice ponúkne pomerne dosť inštrumentálnych pasáží. Ale nebojte sa, demolátor hlasiviek sa tiež odbaví dosýta. Bluesové bahno rozrýva neurotický saxofón, vrcholom je však siahodlhá gitarovo-klávesová onánia: Milujem takýto „špinavý“ zvuk, ktorý sa už na dnešných nahrávkach nevyskytuje. Ešte aj imitátori majú smolu, dnešná technika síce napodobuje verne, ale je rozdiel ufúľať sa vonku v prírodnom prostredí a v riadených laboratórnych podmienkach. Psychedelické vraždenie bezmocných nemluvniat nikdy neznelo presvedčivejšie. Brutálna meditačka Dream? by zahnala na útek vyhladovaného grizlyho, spevák nasadzuje priam hrobový hlasisko, k hardrockovým vsuvkám sa hodí. Predstavte si, že vás pred operáciou nedostatočne uspia a vy si uvedomujete celý zákrok, akurát sa nemôžete ani pohnúť. Zhruba také pocity vyvoláva sadistické gitarové sólo. Aby toho nebolo málo, bubeník si tiež vymláti súpravu v sóle, ktoré má dobový punc daný Gingerom „Toadom“ BakeromHellhound je blues skočného tempa, taká „creamovka“ s ochrnutými hlasivkami a dokonca s harmonikou. Earlight sa vydáva do ríše džezrocku, keďže je to inštrumentálka s výhradným zastúpením saxofónu, predstavuje pravdepodobne „najnormálnejšiu“ skladbu na albume. Ťažkotonážne blues á la Colosseum počúva na meno Sweet Little Angel a je to najlepšia skladba kapely. Na krk jej dýcha aj záverečná pokojnejšia „schíza“ Listen To The Walls, hymna všetkých „odpočúvačov“. Spevák sa snaží šepkať, čo mu prospelo.

Extrémne ťaživé bluesovo zaonačené psychedélie mi občas sadnú a tu to platí dvojnásobne. Škoda, že kapela nenašla niekoho, kto aspoň trošku vie spievať a krik dokáže zvládnuť s prehľadom, nie ako výsledok neschopnosti.

(upravené, pôvodne zverejnené na progboarde)

Skladby:

  1. Shapes 4:27
  2. Midnight Juice 7:18
  3. Dream? 9:52
  4. Hellhound 3:41
  5. Earlight 3:36
  6. Sweet Little Angel 6:02
  7. Listen To The Walls 6:49

Zostava:
Jere Whiting: spev, harmonika
Paul Lenart: gitara
Dick Martin: tenor saxofón, conga
David Perry: gitara, vokály
Larry Luddecke: organ, piano
Sean Hutchinson: basa
Victor McGill: bicie, vibrafón

The Far Cry Book Cover The Far Cry
The Far Cry
blues rock
Vanguard Apostolic
1968
LP, CD
7

2 názory na “Krik do diaľky”

  1. Vím, že jsme se o téhle kapele bavili před časem po mailech, já jsem si nakonec koupil CD i LP, sice to nedosahuje kvalit kapel, které jsou uvedeny na obalu, ale je to velice sympatická muzika. Díky za upozornění a pěkné čtení.

Pridaj komentár