Istý Carlos Santana raz o Kevinovi Borichovi povedal:

“He’s amazing. He sounds so much like Jimi Hendrix yet has an individual style. He presents his music honestly and is one of the best guitarists I’ve heard.”

[“Je úžasný. Strašne znie ako Jimi Hendrix, ale má svoj osobitý štýl. Svoju hudbu prezentuje úprimne a je jeden z najlepších gitaristov akých som kedy počul.”]

Kevin Borich Express je austrálska rocková skupina založená v roku 1976. Ako napovedá jej samotný názov, jej zakladateľom, lídrom, gitaristom a spevákom v jednej osobe je novozélanský rodák s chorvátskymi koreňmi Kevin Borich (nar. 27.10.1948). Boricha už Austrálčania považujú za svojho. Napokon, u protinožcov “KB” [kejbí] žije odkedy sa v Sydney vylodil so skupinou The La De Da’s. Písal sa rok 1968.

The La De Da’s

A práve pri The La De Da’s začneme. Táto novozélanská formácia sa po prvotnom úspechu doma, ako to pri Kiwi skupinách už býva, presunula do Austrálie, kde nahrala svoj tretí album The Happy Prince (1969), ktorý je často citovaný ako prvý austrálsky a novozélandský konceptuálny album. Po neúspešnom výlete na Britské ostrovy a návrate do Austrálie sa skupina zreformovala a začala hrať tvrdšiu muziku, ovplyvnenú R&B, chicagským bluesom a odkazom Jimiho Hendrixa. Pravidelne zdieľali pódium so súdobými lídrami scény ako Tamam Shud, Company Caine, Chain a podobne zreformovanými Billy Thorpe & The Aztecs. Prelom však nastal až po nahratí Borichovho songu s názvom Gonna See My Baby Tonight (1971), ktorý prenikol do austrálskeho Top 10 singlového rebríčka (dotiahol to až na 6. priečku). Na koncertoch ho hráva dodnes.

Bratia Youngovci počúvali pozorne (pasáž od 2:40).

V januári 1972 vystúpili na prvom ročníku festivalu Sunbury, kde patrili k highlightom víkendu. Napriek rastúcej popularite vnútorné rozpory viedli k tomu, že v septembri toho roku skupinu opustili Phil Key (rytmická gitara/spev) a Peter Roberts (basa), ktorí následne založili kvartet Band of Light. Borich, už ako jediný pôvodný člen kapely, prizval basáka Ronnieho Peela a spolu s bubeníkom Keithom Barberom, ktorý zostal z predošlej formácie, pokračovali ako power trio. Táto formácia rýchlo získala reputáciu jednej z najlepších živých kapiel v Australázii. Po niečo vyše roku tejto zostave vyšiel album s názvom Rock ‘N Roll Sandwich (1973) a kapela prežívala svoje najúspešnejšie obdobie. The La De Da’s okrem iného vystupovali aj ako predskokani Eltona Johna a Suzy Quatro na ich austrálskych turné.

Kapela počas nasledujúcich dvoch rokov neustále koncertovala a v januári 1975 vystúpila aj na poslednom ročníku festivalu Sunbury, kde bola opäť vrelo prijatá, avšak bola to jej labutia pieseň. Na festivale vystúpili aj Deep Purple a Ritchie Blackmore, po tom čo počul hrať Kevina Boricha, následne navštívil koncert kapely v Melbourne, aby si ním zahral. V marci bola vydaná rozlúčková kompilácia s názvom Legend (1975), obsahujúca single, posledné nahrávky, aj materiál, ktorý sa nedostal na predošlé albumy. Album obsahuje aj veľmi žiadaný cover All Along the Watchtower, ktorým kapela uzatvárala svoje vystúpenia. V máji Borich oznámil rozpad kapely a chvíľu pôsobil v John Paul Young and The All Stars. Tu sa však príbeh nekončí…

Kevin Borich Express

Netrvalo dlho, a tam kde mali The La De Da’s konečnú, Kevin Borich Express vyrazil zo stanice na cestu, ktorá s prestávkami pretrváva až dodnes. Koncept power tria zostal rovnaký, mení sa len obsadenie rytmickej sekcie a občasne býva z názvu kapely vynechaný “Express”.

V KB Express sa za tie roky vystriedala celá plejáda hráčov, avšak za klasickú zostavu sa dá považovať trio Kevin Borich (spev/gitara), Tim Partridge (basa) a John Annas (bicie), ktoré spolu nahralo prvé dva albumy a na nasledovných troch sa vždy vyskytol aspoň jeden z dua Partridge-Annas. Mimochodom, John Annas bol v tej dobe v Austrálii niekoľko rokov po sebe ocenený ako bubeník roka. Kevin vyhral čitateľskú anketu magazínu RAM a bol vyhlásený za gitaristu roka 1977. Nasledujúci rok titul obhájil.

Debutový album s názvom Celebration! (1977) obsahuje také šupy ako Snowball King, Goin’ Somewhere, či Goin’ Down Town. Kapela následne vystúpila na prestížnych outdoorových koncertoch v Sydney a Melbourne s názvom The Rockarena, kde otvárala pre Fleetwood Mac, Santanu a Little River Band. Carlos Santana si pozval Kevina Boricha na pódium, aby si s ním zadžemoval.

Kevin Borich ako hosť Carlosa Santanu (Rockarena, 1977)

Ešte pred koncom roka vyšiel skupine druhý album Lonely One (1977). Na obale stálo Kevin Borich. De facto sa ale jednalo o tú istú zostavu. Album ponúkol širšiu paletu nálad a textúr, s vplyvmi funku či latin rocku, popri tradičnom blues rocku. Titulná skladba je znamenitá, ale kvalitu ponúka celý album. Kapela sa objavila aj na albume austrálskej speváčky Renée Geyer (ktorej mama pochádzala zo Slovenska) Blues License (1978).

Na Santanovho manažéra Billa Grahama spravil KB taký dojem, že skupine ponúkol možnosť zahrať si v jeho Winterland Ballroome v San Franciscu a podal pomocnú ruku pri vybavovaní amerického turné. KB Express sa skutočne do USA dostali v roku 1978, avšak v pozmenenej zostave. Tim Partridge odišiel a skupinu doplnili basák Paul Christie a klávesák Tim Schafer. Kapela si zahrala aj v známom nočnom klube Starwood na Sunset Stripe, ako predkapela AC/DC a Cherie Currie. V Los Angeles nahrali aj tretí album, ktorý vyšiel začiatkom nasledujúceho roka pod názvom No Turning Back (1979). Krátko na to sa so skupinou rozlúčilo duo Christie-Schafer a späť prišiel navrátilec Partridge, s ktorým KB Express nahrali živák Live! (1979).

Nasledovalo turné po UK a Európe, na konci ktorého bubeníka Annasa nahradil John Watson a v novembri 1979 toto trio nahralo nový album v Londýne s producentom Chrisom Tsangaridesom (Gary Moore, Anvil, Thin Lizzy, Judas Priest a mnohí iní). Angels Hand (1980) má hutnejší zvuk a hlavne záverečná dvojica songov Angels Hand a Going Fishing sú vypalovačky.

V apríli 1980 nastala ďaľšia zmena, kedy opätovne odchádzajúceho Partridgea nahradil basák Michael Deep. Táto nová zostava v spolupráci s austrálskym bluesmanom holandského pôvodu Dutchom Tildersom nahrala spoločný projekt s názvom Borich ‘n’ Tilders ‎– The Blues Had A Baby (1980).

Kevin Borich Express – Goin’ Down Town (1981)

Prišiel rok 1981 a Johna Watsona vystriedal za bicími Novozélanďan Kerry Jacobson (ex Dragon). Zostava Borich-Deep-Jacobson nahrala posledný album kapely v 80. rokoch. Minialbum Shy Boys Shy Girls (1982) produkoval krstný otec austrálskeho rocku Lobby Loyde, zakladateľ legendárnych Coloured Balls, zodpovedný aj za debut Buster Brown. Zvuk je prirodzene austrálsky drsný, až na tie typické 80-kové bicie utopené v reverbe. Nič to však nemení na tom, že toto mini LP obsahuje dva drahokamy v podobe fantastickej titulnej piesne a riffovice Can’t Help It.

The Party Boys

Tu by sa dalo rozprávanie o kapele skončiť, keďže Borich sa v roku 1982 stal členom austrálskej rockovej superkapely The Party Boys. Kapelu založil bývalý basák KB Express Paul Christie, v tom čase už ex Mondo Rock, a jej členmi (okrem domácich legiend) boli istú dobu aj ex basák Status Quo Alan Lancaster, či americký gitarový hrdina Joe Walsh. Kevin v kapele zotrval až do konca 80. rokov a hral na všetkých jej albumoch (väčšinu repertoáru tvorili cover verzie). The Party Boys mali viacero zlatých platní a úspešných singlov v austrálskom rebríčku.

Kevin Borich Express bol tým pádom odstavený na vedľajšiu koľaj a činnosť kapely bola obmedzená iba na živé vystúpenia, ako vyplnenie času medzi programom The Party Boys. Počas 80. rokov s KB Express hrali, okrem iných, aj basák Steve Balbi (Noiseworks), bubeník Adrian Cannon (Wildland), či klávesák Andy Cowan.

Kevin Borich

Po odchode z The Party Boys odohral Kevin Borich turné s Jimmym Barnesom a od 90. rokov pravidelne križuje východné pobrežie Austrálie, či už sólo, alebo so svojou kapelou, ktorej členmi boli aj jeho syn a bubeník Lucius Borich (Cog), či starý známy, basák Harry Brus.

Okrem viacerých kompilácií a živákov Borich nahral a vydal nasledovné štúdiové albumy: Heartstarter (2000), Nomad (2004) a zatiaľ posledným albumom zostáva dvojalbum Totem (2015).

V máji 2005 mu diagnostikovali zhubný nádor a podstúpil ožarovanie a chemoterapiu. Napriek strate slinných žliaz a čiastočnej strate sluchu sa dokázal vrátiť na pódiá. Táto skúsenosť ho inšpirovala k napísaniu skladby Fight On z albumu Totem.

Kevin Borich bol v roku 2003 uvedený do siene slávy Australian Blues Foundation. Napriek tomu je mimo Austráliu a Nový Zéland prakticky neznámy. Neznámy však nie je medzi svojimi rovesníkmi, keďže legendy ako Carlos Santana, Ritchie Blackmore, Bo Diddley či John Mayall si ho pozvali na pódium, aby si s nimi zahral. A to vraví za všetko.

KB Express – Lonely One

Sedemdesiatnikovi Kevinovi Borichovi prajem pevné zdravie, aby svojim fanúšikom rozdával radosť z jeho hudby ešte dlho. A tak trochu tajne dúfam, že ho ešte uvidím naživo pri najbližšej návšteve krajiny protinožcov.

Na záver sa rozlúčim trefným odkazom, ktorý niekto načmáral na stenu nechvalne známeho Star Hotela v austrálskom Newcastli:

“If licks could kill, Kevin Borich would be doing hard time.”

[“Ak by gitarové linky vedeli zabíjať, Kevin Borich by už sedel natvrdo.”]

KB’s licks kill!

Diskografia

• 1969 – The Happy Prince *
• 1971 – Gonna See My Baby Tonight [singel] *
• 1973 – Rock ‘N Roll Sandwich *
• 1975 – Legend *
• 1977 – Celebration!
• 1977 – Lonely One ^
• 1979 – No Turning Back
• 1979 – Live!
• 1980 – Angels Hand
• 1980 – The Blues Had a Baby °
• 1982 – Shy Boys Shy Girls [minialbum]
• 2000 – Heartstarter
• 2004 – Nomad ^
• 2015 – Totem ^

* The La De Da’s   ^ Kevin Borich   ° Borich ‘n’ Tilders

Diskografia je iba čiastočná, chýbajú napr. albumy The Party Boys.

Oficiálna webstránka Kevina Boricha: kevinborich.com.au