Junior’s Eyes

Na pomedzí hudobného vrenia v čase, kedy sa 60. roky 20. storočia lúčili s existenciou a 70. roky si už brúsili zuby na rockovú hostinu, to v Británii pripomínalo príbeh Stvorenia. Zdanlivo nekončiaci zástup rockových skupín vyliezol z mora na súš a začal po všetkom dupať s vervou rozčúleného malého dieťaťa, ktoré zaťato trvá na tom, že bude po jeho. V tejto zmesi blues, rokenrolu, psychedélie, folku, džezu, tvrdosti a nekompromisnosti sa ešte aj dnes dajú nájsť prekvapujúce perličky skryté pod nánosom geologických vrstiev nasledujúcich dekád. Jednou z klasických „progresívnych“ kapiel tohto typu bola aj londýnska formácia Junior’s Eyes. Patrí medzi typické „jednoalbumovky“, takže jej trvanie neprekročilo počet rokov oprávňujúcich ju hrať sa s hračkami nevhodnými pre deti do troch rokov.

Šlo o projekt gitaristu Micka Wayneho, ktorý sa preslávil spoluprácou s viacerými hviezdami hudobného neba. Už v 60. Rokoch mal kapelu The Outsiders, v ktorej hral napríklad mladý Jimmy Page (Kto to je? Opýtajte sa fanúšikov Led Zeppelin). Po jej rozpade v roku 1966 sa Wayne upichol v projekte Hullaballoos a napokon sa usadil v Londýne. Tu vznikla psychedelická kapela Bunch of Fives, v zostave Wayne, Viv Prince (bicie), Mick Docker (spev), Dave Williams (klávesy) a Richard Doeling (basa). Do života mladého gitaristu tak vstúpili drogy. Kapela hrala pre viacerých prominentých zákazníkov, pretože Docker bol aristokratický synáčik a dokonca nahrala jeden neúspešný singel pre Parlophone v roku 1966. Viv Prince (známy z Pretty Things) sa napokon totálne odrovnal a nahradil ho John Beckerman. Kapela vymenila manažment a neobišla ani vlastný názov. V roku 1967 sa zrodila formácia The Tickles. Na značke Regal Zonophone jej v novembri 1967 vyšiel singel Subway (Smokey Pokey World)/Good Evening, z ktorého bola zrejmá inšpirácia od Beatles. Paradoxne sa skupina vzápätí rozpadla.

Počiatkom roku 1968 konečne Wayne založil rokcové trio známe ako Junior’s Eyes. V prvej zostave sa mihiol bubeník John „Candy“ Carr (známy z účinkovania s Donovanom). Napokon sa zostava ustálila na trio Wayne, John „Honk“ Lodge (basa, hral s Graham Bond OrganistaionThe Battered Ornaments) a Steve Chapman (bicie). Prvý singel Mr. Golden Trumpet Player/Black Snake vyšiel v júni toho roku. Zahral si na ňom aj klávesák Rick Wakeman a produkoval ho Tony Visconti. Nečudo, Wayne, ako vyhľadávaný štúdiový hráč, v tej dobe spolupracoval s Davidom Bowiem. Kapela napokon priblrala sólového speváka. Štvrým členom sa preto stal Graham „Grom“ Kelly. V októbri 1968 sa dostala do programu Johna Peela na BBC Radio One – Top Gear, pričom v tej chvíli hrala dokonca v pätici, nakrátko sa v zostave mihol aj klávesák John Redfern. V apríli 1969 kapela plánoval druhý singel Woman Love/White Light Part 2, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslela a zvolila radšej skladbu Circus Days. Woman Love sa presunula na „béčkovú“ stranu. Singel vyšiel v máji a rýchlo zapadol. Napriek tomu sa kapela zavrela do štúdia, aby nahrala svoj debutový a zároveň rozlúčkový album Battered Power Station.  Vyšiel v júni 1969 a predstavuje typickú ukážku rodiaceho sa hardrocku s koreňmi uchytenými v psychedelických dozvukoch.

Kapela vzápätí rozohrala personálnu rošádu, Wayne a Lodge pribrali Tima Renwicka (gitara) a Johna Cambridgea (bicie). Nakoľko sa Wayne zúčastnil nahrávania albumu Space Oddity Davida Bowieho, nečudo, že sa formácia stala sprievodnou kapelou nedávno zosnulého umelca. Počuť ju možno v rámci októbrového vystúpenia 1969 v programe stanice BBC. Wayne v tom čase pomohol aj s nahrávaním albumu Jamesa Taylora a jeho aktívny mimokapelový život viedol k treniciam. Posledný singel (prvý v pozmenenej zostave) Star Child/Sink Or Swim uzrel ranné zore svojho zrodu v auguste 1969 a posledné vystúpenie si skupina odbila 3. februára 1970 Marquee klube. Práve tu bubeník Cambridge predstavil Davidovi Bowiemu istého Micka Ronsona. Azda netreba vysvetľovať.

Wayne sa presťahoval na druhú stranu Atlantiku a stal sa členom sprievodnej formácie Joea Cockera. Cambridge krátko spolupracoval s Bowiem, Renwick a Lodge založili Quiver. Renwick neskôr spolupracoval s Mike + The Mechanics, Rogerom Watersom a napokon aj s Pink Floyd. Wayne sa po pár rokoch vrátil do Británie, pôsobil napríklad v skupinách Pink Fairies, Junior’sOzo, až sa napokon vytratil z aktívneho diania, a začal vyučovať hru na gitare a venovať sa umeleckému maľovaniu. V roku 1994 sa chystal vydať sólový album, avšak v júni toho roku tragicky zahynul pri požiari svojho domu.

Jediný album skupiny sa zjavil na cédečku v roku 1991 na nemeckej značke World Wide Records. Aural Delight, francúzska značka, ho dala do obehu v roku 1999 a v roku 2000 konečne vyšiel s bonusmi aj v Británii na značke Essential. Dvojdiskové vydanie obsahujúce kompletný nahratý materiál vrátane demonahrávok, singlu The Tickle a dvoch skladieb z BBC Top Gear Sessions nám v roku 2015 pripravilo vydavateľstvo Esoteric Recordings.

DISKOGRAFIA:

  1. Battersea Power Station (1969)

Pridaj komentár