Írska bluesová úderka – Skid Row

Kto z tých, ktorí čo i len trošku zavadili o hudbu, by nepoznal meno Gary Moore? Nemám nič proti tak výnimočnému gitaristovi a jeho tvorbe v 80. rokoch, respektíve proti tvorbe po fenomenálnom úspechu Still Got The Blues, ale pre mňa je Gary navždy spätý so 70. rokmi (len tak na okraj, áno aj džezrock mu išiel parádne). Na začiatku jeho muzikantskej dráhy však stála skupina Skid Row

Hneď na úvod zmienim ešte jedno meno zo siene slávy – Phil Lynott. Nič? Tak ďalej ani nečítajte, pravdepodobne ste si pomýlili URL adresu televízie MTV. Pre nás ostatných, ktorí si skupinu Thin Lizzy nespájajú s, čo ja viem, Def Leppard, ide o zásadný poznatok. Lynott sa v roku 1967 pridal ku skupine My Father‘s Moustache, v ktorej hral ambiciózny basák Brendan „Brush“ Shiels, ktorý predtým fungoval v niekoľkých country kapelách a túžil prehodiť výhybku smerom k čoraz populárnejšej rockovej muzike. Za bicími sedel Noel Bridgeman a gitaru obsluhoval Bernard Cheevers. Netrvalo dlho a kapela, ktorá sa vyžívala v hraní cover verzií skladieb kapiel ako The ByrdsThe Doors a The Beatles (čo nemalo The, to v tej dobe akoby ani nebolo) zmenila názov na údernejší – Skid Row. Hoci kapela na domácej írskej pôde (napr. v domovskom Dubline) žala úspechy, londýnske nahrávacie spoločnosti na jej demá nereflektovali (diplomaticky povedané). Frustrácia prinútila Cheeversa zbaliť si saky-paky a ísť fachčiť do továrne na výrobu Guinessa. To sa písal rok 1968 a o slovo sa prihlásil talentovaný sedemnásťročný chlapec z Belfastu – Gary Moore. Krátku chvíľu hrali v zostave obaja. V tom čase došlo ešte k jednej zmene – do skupiny prišiel bubeník Robbie Brennan.

skid_row_1968
SKID ROW – zľava: Robbie Brennan, Phil Lynott, Gary Moore, Brendan Shiels.

V júni 1969 sa Noel Bridgeman vrátil na bubenícku stoličku. Kapela v novom zložení nahrala (konečne) singel NewPlaces, Old Faces/Misdemeanour Dream Felicity. Lynott si v tom čase úplne vykričal hlasivky a načas sa musel odmlčať, kapela sa preto rozhodla, že to ďalej potiahne v trojici. Histórii to prospelo, spevák s jedinečným hlasom následne založil jednu z najslávnejších írskych rockových kapiel. Úderná ostrá bluesovo psychedelická trojka vyprodukovala ďalší singel, Saturday Morning Man/Mervyn Aldrige. Tým skončila spolupráca s labelom Song, ktorý podľa všetkého vydal presne štyri single, čiže polovicu jeho produkcie obstarali chalani zo Skid Row.

Napokon sa kapele podarilo podpísať zmluvu s CBS. Najprv jej vyšiel dvojdielny singel Sandie’s Gone (1970) a potom konečne aj album. Skupina ho zmákla za jedenásť hodín, nuž sa koncom roka na pulty dostal titul Skid. Nasledoval album 43 Hours z roku 1972, názov ukazoval, že muzikanti strávili v štúdiu dlhšiu dobu. Aj ten sprevádzal singel, konkrétne Night Of The Warm Witch/Mr. De-Luxe. Pokiaľ chcete naozaj vedieť, ako má vyzerať surové psychedelické blues, tak skúste oba albumy. Skupina pripravila aj materiál na tretiu dosku (Skid Row, vyšla posmrtne v roku 1990, priniesla vynikajúce nahrávky z konca roku 1971). Potom sa však stalo to, že Gary Moore skupinu opustil a po krátkej výpomoci Philovi Lynottovi (v nemenovanej skupine) nahral so svojim bandom sólový album Grinding Stone a potom hral v Colloseum II atď. Kým sa tak stalo, popularita kapely rástla, absolvovala turné ako v USA, tak v Európe.

Moorea nakrátko nahradil Eric Bell (tiež z Thin Lizzy), ale o pár mesiacov už kapela pokračovala s Paulom Chapmanom na gitare. Ten hral vo welšskej skupine The Universe a známy je aj pre jeho neskoršie pôsobenie v UFO. Na konci roka 1972 sa skupina rozpadla. Shiels založil kapelu Brush, v ktorej hral bubeník John Wilson a gitarista Adrian Fisher.

V roku 1973 však Shiels opäť obnovil formáciu Skid Row, pribral Wilsona a zostavu doplnili Eamonn Gibney (spev) a Ed Deane (gitara). V zostave sa čoskoro ukázal aj klávesák Kevin McAlea. Ešte bez neho kapele vyšiel singel Dublin City Angels/Slow Down (1973). Úspech však nepriniesol. Wilsona v roku 1974 nahradil Paddy Freeney, v roku 1974 sa formácia opäť rozpadla.

Krátkodobý projekt Bell-Brush Band nemal budúcnosť, na prekvapenie sa v roku 1975 zjavila ďalšia inkarnácia Skid Row v klasickom zložení Shiels-Moore-Bridgeman, aby odohrala niekoľko koncertov. Moore však dlho nevydžal, nuž sa zostava rozrástla o ďalšie mená: Jimi Slevin (gitara), Timmy Creedon (bicie) a Johann (tiež John) Brady (basa). Táto zostava vydala v roku 1975 singel The Spanish Lady/Elvira.  V roku 1976 hral na gitaru najprv Pat O‘Farrell a následne Jody Pollard. S ním kapele vyšiel posledný singel Coming Home Again/Fight Your Heart Out/Skid Row Flashback. Zostava Bridgeman, Shiels, Brady, Pollard, Ian Anderson (perkusie) a Dave Gaynor (bicie) v tom istom roku vypustila do sveta koncertný album Alive And Kickin’. Playlist obsahuje množstvo prebratých skladieb, nečudo, že kapela v tom čase zjavne už len prežívala. V zostave sa mihol Joe Staunton (gitara) a tiež už spomínaní borci ako Bell a Pollard. K definitívnemu rozpadu prišlo pravdepodobne niekedy počiatkom 80. rokov.

V roku 1987 vyšiel album, ktorý obsahuje nahrávky z roku 1970 a má názov buď Skid Row alebo Dublin Gas Comy. Cooker & Meter Factory (čo je nápis na fotke predného obalu). Spolu s nevydaným tretím albumom ho považujem za to najlepšie, čo skupina vyprodukovala. Aby toho nebolo málo, v roku 2006 vychádza kompilácia Live And On Song obsahujúca prvé dva raritné single skupiny a živé skladby z BBC In Concert z roku 1971.

Kapele v priebehu času vyšlo aj niekoľko ďalších singlov, menovite House Of The Rising Sun/Let It Roll/Buckfast Tonic Wine (1981), Mr. Diablo/Bring Him Back Alive (1987) a Comin‘Home Again/FlightOf Earls (1990).

Čo dodať na záver? Fanúšikovia Garyho Moorea by bez tohto úvodného kroku jeho kariéry nemali byť ani minútu a pre nás ostatných je to pohľad na skvelú blues-psychedelickú skupinu, ktorá vyprodukovala niekoľko geniálnych skladieb prekračujúcich hranice žánru.

P. S. Na internete som naďabil aj na singel Living One Day At A Time/Girl from Dublin City (1972) od CBS a Shiels, okrem viacerých sólových albumov, nahral v roku 2009 album Mad Dog Woman pod hlavičkou Skid Row Revisited a v roku 2012 vydal podivne nazvaný titul Bon Jovi Never Rang Me (2012) pod hlavičkou Skid Row (viď. P.P.S.).

P.P.S. Americká heavymetalová skupina Skid Row zastúpená Jon Bon Jovim kúpila práva na používanie tohto názvu od Garyho Moorea za 35 000 amerických dolárov. Shiels bol z toho nešťastný a práva na názov kapely si vybojoval nazad až v roku 2012, kedy vyzval cez youtube Jon Bon Joviho, aby ho kvôli právam kontaktoval. Výsledkom je album spomenutý v P.S.

P.P.P.S. Bridgeman sa stal úspešným štúdiovým hráčom.

Diskografia:
Skid
(1970)
34 Hours (1971)
Alive And Kickin‘ (1976)
Dublin Gas Comy. Cooker & Meter Factory (1987)
Skid Row (1990)
Live And On Song (2006)
Bon Jovi Never Rang Me (2012)

Názor na “Írska bluesová úderka – Skid Row”

Pridaj komentár