Iron Maiden – môj X-Factor

Nie som práve metalista. Napriek tomu mám doma niekoľko albumov od Metallici, Annihilatora alebo hoci Iron Maiden. Najviac som si obľúbil The X-Factor od posledných menovaných.

Dostal som sa k nemu náhodou niekedy v druhej polovici 90. rokov. To som mal obdobie, že som si rozširoval obzory a počúval všetko možné z metalu, od Cannibal Corpse, cez Obituary až po Iron Maiden. Maidenov som dovtedy vnímal ako niečo, čo mali moji známi metalisti veľmi radi, ja som sa však neprepracoval nad rámec videoklipov a niekedy v pätnástich som počul aj album The Number Of The Beast. K nemu sa mi viaže milá spomienka. Mal som šestnásť, hral som okolo roka na bicie a práve sme s gitaristom Tiborom zakladali našu prvú kapelu Earpick. Potrebovali sme ešte basáka, nuž sme sa vybrali za jedným jeho známym, ktorý hral na gitaru, ale vraj by mohol aj na base. Bol to kovaný maidenovec a nepomerne skúsenejší hudobník ako ja. Pustil nám zmienený album a opýtal sa ma, či by som to zvládol zahrať. Sebavedomo som vyhlásil, že jasné. A tak sme si dali skúšku a… viac sme sa nevideli.

Každopádne, jeden videoklip od kapely ma zaujal. Vlastne dva, ale to je jedno. O Holy Smoke som na Rockovici už písal, ale v nejakej hudobnej relácii zaznela skladba Man On The Edge. Bola rýchla, efektná, živelná. Zapáčila sa mi. Ako na zavolanie, po nejakom čase môj brat dovliekol od nejakého kamaráta CD s titulom The X-Factor. Pustil som si ho a… bol som chytený v hypnotickej pomalej repetitívnej hudbe. Album som si nenapálil, ale rovno som nechal brata vyjednať, za čo by mi ho dotyčný predal. Už si nepamätám cenu, ale viem, že som ju bez váhania vycáloval a CD si nechal.

Počúval som ho často, dokonca tak, že ho ešte aj dnes poznám naspamäť. Výrazne tomu napomohol i fakt, že som vtedy mal doma v izbe bubenícky trenažér a cvičil som o sto šesť. A tento album som sa naučil hrať celý. Nicko McBrain tu odviedol priam didaktický výkon. Tým, že sú skladby až na výnimku Man On The Edge pomalé, bicie sú veľmi prehľadné a v zásade jednoduché. Samozrejme, nájdu sa tu pekné ozvláštňujúce fintičky a zaujímavé rytmické patterny, ako napríklad trioly na kopáku v refréne Aftermatch. Jednoducho je radosť sa v nich štúrať a dolovať jednu fičurinu za druhou. Inak, album je dlhočizný, trvá cca 71 minút. Napriek tomu mi nikdy nerobilo problém ho dopočúvať. Čas je relatívny, keď je muzika po chuti, letí s vetrom opreteky.

Ozaj, v tom čase som vôbec netušil, že spevák Bayley je vnímaný ako nevhodná náhrada za Dickinsona. Mne tam sedel a vôbec mi nenapadlo, že je niečo „zle“. Ono to v tých 90. rokoch bolo vlastne oslobodzujúce. Booklet bol úplne nanič, okrem zoznamu skladieb sa v ňom nič nenachádzalo, žiadna zostava, žiadne texty a pod. Jednoducho som počúval muziku a nič ma nerušilo. Iste, zvedavosť napokon vždy zvíťazila a nachádzal som ďalšie a ďalšie informácie. V knihách, v časopisoch, v rádiu i v televízii, v reláciách o hudbe (veru, vtedy sme dokázali oceniť niekoho, kto vedel a vedel to podať, nie ako dnes, kedy je základom úspechu nevedomosť a klamstvo). Dokonca na internete, ale ten sa tomu dnešnému ešte až tak veľmi nepodobal a každá informácia mala cenu zlata.

Ale aj bez ohľadu na všetko uvedené, odhadzujem nostalgiu bokom! Podstatná je muzika. Páčia sa mi dlhočizné intrá, rozvláčne melódie a fakt, že väčšina skladieb je skôr pomalšia než uháňajúca do neviem kam. Skrátka, je to „to“ pravé orechové. Nikdy by mi nenapadlo, že jedným zo zásadných albumov môjho života bude tento od Iron Maiden s údajne nevhodným spevákom a s rovnako rozpačitým odklonom od klasiky, ako sa často vyjadrujú priaznivci kapely. Horšie skóre v hodnotení diskografie má hádam len album Virtual XI, ten právom. The X-Factor je bezchybný album atmosférickej muziky a basta! Uvedomujem si, že hudobne sa vymyká klasickej produkcii kapely, mne to vyhovuje.

Čo by som ešte dodal? Azda iba toľko, že od Iron Maiden vlastním ešte zo tri rôzne výberovky (Edward The Great, Somewhere Back In Time, From Fear To Eternity), pretože mi vyhovuje počúvať skôr pelmel ako celé albumy kapely. No a ešte mám Brave New World, čo je album, ktorý sa na tento dosť podobá, tiež je dlhý, repetitívny a má chytľavé refrény. O tom však niekedy inokedy.

Skladby:

  1. Sign Of The Cross 11:16
  2. Lord Of The Flies 5:02
  3. Man On The Edge 4:10
  4. Fortunes Of War 7:25
  5. Look For The Truth 5:10
  6. The Aftermath 6:20
  7. Judgement Of Heaven 5:10
  8. Blood On The World’s Hands 6:00
  9. The Edge Of Darkness 6:39
  10. 2 A.M. 5:37
  11. The Unbeliever 8:05

Zostava:
Steve Harris: basa
Blaze Bayley: spev
Dave Murray: gitara
Janick Gers: gitara
Nicko McBrain: bicie
a
Michael Kenney: klávesy
The Xpression Choir: gregoriánsky chorál (1)

The X-Factor Book Cover The X-Factor
Iron Maiden
heavy metal
EMI
1995
CD (EMI United Kingdom, 1995)
11

11 názorov na “Iron Maiden – môj X-Factor”

  1. Blaze Bayley měl v IM velmi těžkou pozici a při srovnání s Brucem se svým naprosto jiným projevem, hlasem i rozsahem musel zákonitě vyhořet. Nechápu, proč zrovna jeho si Harris vybral. Přitom muzika samotná na albu X Factor není vůbec špatná.

    Přitom na dalších sólo deskách zní Blaze daleko uvolněněji a suveréním dojmem.

  2. Pěkná recenze, nečekaná. Hned jsem si desku pustil, po dlouhé době. Je tam několik vynikajících skladeb. Bayley mi nevadí, i když zní, jako bych u beden odpálil vějšky. Jeho chlapácký projev muziku IRON MAIDEN ozvláštnil.

    Na této desce se hodně projevila jedna věc, která se později ještě víc rozbujela, a další nahrávky od této kapely už moc nemusím. Ke každé skladbě přilepili intro, které předvede ústřední melodii. Tato často více jak minutová pasáž otravuje, a zbytečně prodlužuje stopáž alba o čtvrt hodinu. Jednou, dvakrát, to by nevadilo, ale oni to cpou prakticky všude. Na pozdějších albech to intro ještě doplní zdlouhavými sborovými halekačkami, strašná pruda, když slyšíš stejný postup po padesáté.
    X-Factor by ode mne dostal 3*, pořád dobrý.
    Díky za recenzi.

      1. Máš pravdu. Osmdesátková tvorba byla daleko pestřejší.

        Osobně považuji album Piece Of Mind (1983) za první prog metalovou desku všech dob (jsem si ale vědom, že mě s tím spousta lidí pošle do háje). První dvě skladby, nebo poslední více jak sedmi minutový opus, to jsou progresivní kompozice, jak vyšité. A co tam předvádí Nicko McBrain! Nejsem na bubeníky nijak zatížený, ale tam je bubenická hra naprosto zásadní zvukomalebná složka. Ve srovnání s X-Factor, rozdíl vynikne obzvláště. Na Piece Of Mind (1983) je lehký, svižný, hravý, s rytmickými a zvukovými ozdobami, proti tomu tady nasadil podle mého ucha úplně jiný styl, jednodušší až těžkopádnější.

        Ale, jak víš, na nic nehraju, poznám houby. Zajímal by mne tvůj názor na bubenickou hru, když srovnáš obě alba.

        1. Pustil som si Piece Of Mind a chápem ťa. Nicko McBrain je veľmi zručný bubeník, je rýchly a aj keď je dlhodobo zakutý v metale, až na výnimky používa len jeden kopák (šľapku), čo mi je nesmierne sympatické. Áno, na The X-Factor je akoby ťažkopádnejší, ale je to dané celkovou atmosférou skladieb, inak hrá presne to svoje a presne tak isto mi tam príde ako naprosto zásadná zvukomalebná zložka. Takže vlastne mi príde v oboch prípadoch tak, že hrá, čo treba a čo si muzika vyžaduje.

          1. Děkuji za odpověď. Ono to tak bude, jeho styl odpovídá muzice.
            Včera jsem dal X-Factor ještě 2x, a moc se mi líbil. Asi tak do půlky jsem si říkal, bomba. Druhá půlka je už ale z větší části unavená, opakující se, podobná kompozičně, tempem, náladou.
            Zkrátit, a je to za 4*. Prvních čtyři až pět skladeb je skvělých, plus pár dalších.

  3. Prekvapil si ma…
    Pre mňa je značka Iron Maiden od Harrisa prakticky neznámy pojem. Neprišiel som tomu na chuť a nič sa na tom už nezmení. Samozrejme, zmenu na speváckom poste som registroval, veď hudobná tlač o ničom inom nepísala. Blaze Bayley bol odsúdený k nezdaru už dávno pred vydaním albumu, takže si ho “musel” nenávidieť.
    …díky za recku!

Pridaj komentár