Hot Rats alebo ako to znie, keď sa Zappa neuškŕňa

V roku 1969 sa toho na hudobnej scéne dialo toľko, že keby som o tom chcel začať písať, neskončím hádam do dôchodku. Okrem iného nám, žijúcim i nežijúcim priaznivcom jeho muziky, Zappa ponúkol sólový album Hot Rats.

Rovno zabudnite na jeho obvyklú satiru, avantgardnosť, divnosť. Šesť skladieb sa sústredí na čisté džezrockové vyhrávanie. Ba čo viac, až na jednu výnimku ide čisto o inštrumentálne kúsky. Tu improvizované, tam solídne vystavané. Nečudo, že album sa teší priazni aj medzi ľuďmi, čo inak Zappu obchádzajú ako psie exkrementy na bratislavských chodníkoch.

Čo ma v súvislosti so Zappom šokovalo, je, že úvodná inštrumentálka Peaches En Regalia to dotiahla na videoklip, ktorý som občas zachytil na stanici VH1. Nie preto, že ide o krásnu melodickú záležitosť, ale preto, lebo jej komerčný potenciál je, priznajme si, „zappovský“ (čítaj nulový). Skladba sa vyznačuje rádiovou minutážou, čo je vcelku rarita, nakoľko väčšina skladieb sa pohybuje v intervale od piatich do trinástich minút. Krásnym príkladom je jediná spievaná vec zvaná Willie The Pimp. Za mikrofón sa postavil Zappov starý známy Don Van Vliet alias Captain Beefheart, avšak najväčšou devízou sú husle Sugarcane Harrisa, ktoré škrípu tak, až z toho ľubovoľný chrup dostáva mindráky (tento zosnulý čierny muzikant sa mi do srdca vryl čoby jeden z najvýraznejších aktérov na albume USA Union Johna Mayalla a veru by si zaslúžil viac uznania, než sa mu vo svetovom meradle dostáva). Kvitujem, že sa Zappa vrhne na nekonečné gitarové sólovanie, skrátka, ide o jednu z najvydarenejších skladieb, aké od neho poznám, pričom to, že je to bluesrocková záležitosť, má u mňa protekčné body navyše. Nadžezlá trvalka Son Of Mr. Green Genes opäť prekvapuje premyslenou vrstvenou melodikou, dychy majú navrch, čo však neznamená, že si maestro nestruhne nejaké to gitarové kvákanie. Druhá trojminútovka, Little Umbrella, prináša trošku ponurého a usadeného džezíku, nuž je načase priniesť aj nejaké to nekonečné improvizovanie. Nad pomerne tvrdým riffom ho zabezpečí trinásťminútová predstavovačka The Gumbo Variations. Asi nemusím zdôrazňovať, že Sugarcane Harris jej dodal parádny odpich a svoju onániu poňal drsnejšie než sado-maso salón. Aby som sa zbytočne nerozpisoval, záverečná fusion extáza It Must Be A Camel ma baví nielen pre bubenícky nástup.

Zo Zappovej albumovej produkcie zo 60. rokov mám Hot Rats najradšej. Asi je to tým, že namiesto šokovania a okatého blbnutia na ňom dostáva priestor „iba“ muzika. Pravdepodobne by mala ulahodiť väčšine fusion pozitívnych poslucháčov.

Skladby:

  1. Peaches en Regalia 3:39
  2. Willie The Pimp 9:23
  3. Son Of Mr. Green Genes 8:57
  4. Little Umbrellas 3:09
  5. The Gumbo Variations 12:54
  6. It Must Be A Camel 5:17

Zostava:
Frank Zappa: gitara, oktávová basa, perkusie
Ian Underwood: piano, organus maximus, flauta, klarinety, saxofóny
Shuggie Otis: basa (1)
Max Bennett: basa (2-6)
Captain Beefheart: spev (2)
Ron Selico: bicie (1)
John Guerin: bicie (2, 4, 6)
Paul Humphrey: bicie (3, 5)
Don „Sugarcane“ Harris: husle (2, 5)
Jean-Luc Ponty: husle (6)

Hot Rats Book Cover Hot Rats
Frank Zappa
džezrock
Bizarre Records
1969
LP, CD
6

3 názory na “Hot Rats alebo ako to znie, keď sa Zappa neuškŕňa”

Pridaj komentár