Na hrane súmraku

K hudbe azda najzaujímavejšej artrockovej kapely 70. rokov, ktorá nie je veľmi mediálne známa, som sa dostal prostredníctvom zapožičania dvojdiskového výberu Edge of Twilight. Áno, reč je o partičke Gentle Giant.

Otec ju poznal, ale nepamätám si, že by sme niektorý album niekedy mali doma. Každopádne som si musel toto dielo kúpiť aj v origináli, zohnal som ho v druhom vydaní od Talking Elephant Records z roka 2011.

Od prvého momentu som cítil, že ide o niečo výnimočné. Zároveň to je muzika neprístupná, pretože sa v nej deje toľko, že slovenská politická scéna je „šuviks“ a niet sa veľmi čoho chytiť. Aj preto to trvalo, kým som si zvykol.

Ako každý výber, ani tento nie je stopercentným reprodukovaním všetkého, čo skupina kedy vyplodila. Mapuje prvé štyri albumy a k tomu šiesty. Úplne vynechali platňu In the Glass House (1973), tipoval by som, že šlo o autorskoprávny problém. Ktovie. Povedzme si, čo ešte chýba. Z eponymného debutu Gentle Giant (1970) sa nedostalo na Giant a The Queen. Predovšetkým tej prvej je škoda, na diskoch by sa ešte nejaký priestor našiel. Z Acquiring the Taste (1971) vypadla Black Cat. Doska Three Friends (1972) obišla „najhoršie“, absentujú Prologue s Working All Day. Album Octopus (1972) stratil jediné chápadlo nazvané Dog’s Life a The Power and the Glory (1974) je tu, čuduj sa svete, komplet.

Muzika Gentle Giant je nevšedná. A to aj na pomery špičkovej progresívnej muziky. Každým tónom je poslucháč napadnutý niečím novým, niečím, čo sa krúti ako had chytený za chvost, ako dym lapaný rybárskou sieťou. Keď si už myslíte, že ste sa dokázali zladiť s korisťou pricvaknutou v pasci na medvede, Gentle Giant si bez váhania odhryzne nohu a postrieka vás krvou. Inak povedané, je to zmeska všetkých možných vplyvov, ktoré populárna hudba 70. rokov venovala takzvanému progresívnemu rocku. Z tridsať jedna skladieb by som vedel vyzdvihnúť takmer všetky. Nie sú radené chronologicky, ale verte mi, vôbec to neprekáža. Konzistentnosť produkcie (čo znie ako paradox v kontraste s totálne premenlivou muzikou) je jednoducho tak presvedčivá, že o dajakých konceptoch jednotlivých dosiek ani na okamih nepremýšľate. Iste, až na mikroskopické výnimky si žiaden refrén nezapamätáte nieto na prvý, ale ani na stý raz. Skladby, ktoré by ste si popiskovali, tu nenájdete. Ale je to aspoň dôvod sa k tejto hudbe neustále vracať.

Zaujímavé je, že z toho človek nemá pocit chaosu. Naopak, znie to akoby nad tým hudobníci mali plnú kontrolu a nevybíjajú sa v avantgardnej bezobsažnej koláži, len aby sa cítili odlišní. A to je najväčší klad komplexnej muziky, ktorá dominuje nielen kompozične, ale aj prezentačne. Spevy, rytmika, klasicisticko-džezovo-folkové prelínania nestrácajú ani na okamih rockový ťah, ešte aj krehké veci potešia vnímavého „drsňáka“.

Priznám sa, že mám problém vybaviť si v pamäti akúkoľvek skladbu skupiny. Práve táto vlastnosť podľa mňa súvisí z ich úpadkom do zabudnutia. Existujú, pravda, aj výnimky. The Edge of Twilight, The House the Street the Room a predovšetkým The Wreck si zanôtim aj bez sprievodu. Posledná menovaná „hardrocková“ pecka je mojou najobľúbenejšou skladbou z celého výberu.

Po vypočutí prítomnej hudby sa len veľmi ťažko dokážem baviť o takzvanej „originalite“ všetkých novodobých artrockových (neoprogových) kapiel. Ak ste sa s Gentle Giant ešte nestretli a túžite spoznať niečo neopakovateľné, komplikované a nádherné, Edge of Twilight je ideálne miesto na vstup do sveta nežného obra. Iste, môžete sa rovno vrhnúť na albumy, ale tu ich máte takmer kompletné a pekne zhrnuté. Rád tento dvojalbum počúvam, ide o dokonalú výberovku.

(upravené, pôvodne zverejnené na progboarde)

Skladby:

CD 1:

  1. The Advent of Panurge 4:43
  2. Funny Ways 4:28
  3. Peel the Paint 7:30
  4. Acquiring the Taste 1:38
  5. Cogs in Cogs 3:08
  6. The House, the Street, the Room 6:02
  7. The Boys in the Band 4:34
  8. Schooldays 7:35
  9. Raconteur Troubadour 4:03
  10. Wreck 4:37
  11. Nothing at All 9:07
  12. Why Not? 5:33
  13. Playing the Game 6:44
  14. Mister Class and Quality? 5:51
  15. Three Friends 3:04

CD 2:

  1. Proclamation 6:48
  2. A Cry for Everyone 4:03
  3. Isn’t It Quiet and Cold? 3:46
  4. Plain Truth 7:36
  5. Knots 4:10
  6. Alucard 6:03
  7. Aspirations 4:38
  8. Pantagruel’s Nativity 6:50
  9. River 5:53
  10. The Face 4:11
  11. The Moon Is Down 4:48
  12. Edge of Twilight 3:48
  13. No God’s a Man 4:26
  14. So Sincere 3:49
  15. Think of Me with Kindness 3:32
  16. Valedictory 3:19

Zostava:
Gary Green: gitara
Kerry Minnear: klávesy, basa, čelo, spev, perkusie
Derek Shulman: spev, basa
Phil Shulman: saxofón, trubka, rekordér, spev (CD1: 1-4, 6-12, 14-15, CD2: 2-6, 8-9, 11-12, 15)
Ray Shulman: basa, husle, gitara, perkusie, spev
Martin Smith: bicie, perkusie (CD1: 2, 4, 6, 10-12, CD2: 3, 4, 6, 8, 11, 12)
Malcolm Mortimore: bicie (CD1: 3, 8, 14, 15)
John Weathers: bicie (CD1: 1, 5, 7, 9, 13, CD2: 1, 2, 5, 7, 9, 10, 13, 14-16

Edge of Twilight Book Cover Edge of Twilight
Gentle Giant
art rock
Vertigo
1996
CD
31

8 názorov na “Na hrane súmraku”

  1. Horyna má pravdu, a i Hejkal má pravdu 🙂 .
    Já jsem s best of a/nebo výběrovkami začínal (v devadesátých letech) tímto způsobem s Atomic Rooster, Procol Harum a Frankem Zappou. Leccos takový průlet časem člověku řekne. Mně třeba to, že u Procol Harum se mi líbilo na dané kompilaci úplně vše, u Franka Zappy jenom něco, což pak člověka může nasměrovat, jakému období daného autora se má věnovat (nebo jestli všemu).
    No každopádně díky za počtení o kapele, která teda Dokázala Být Originální. A nikdy v tom nebyla taková ta křeč typu: budu originální, abych byl originální (že, Johne a Yoko? 🙂 ).

  2. Ach jo, zase ty výběry 🙂 Erik mě chce nejspíš provokovat 🙂
    Gentle Giant je kapela, od které je naprosto nezbytný kompletní katalog! I když poslední dvě nahrávky výrazně pokulhávají, k poslechu jsou pořad střední standard, přičemž těch devět předcházejících je nadstandard typu – opravdu jen málokdo se jim může rovnat. Pokud je výběr navíc takto odfláknulý – že chybí skladby, nebo celá alba, něco je vynecháno, něco přeskočeno, ptám se proč? Proč se něčím tak polovičatým ochuzovat? Proč tady ztrácet čas?
    Dobře, jako start a seznámení se s kapelou to beru, jenže zakrátko člověk zjistí, že tohle vůbec nepotřebuje, začne nakupovat sólovky a nedovařeného polotovaru se stejně zbaví.

    1. Viem, že vieš, ale tak, zopakujem. Výber nie je komplet, z logiky veci. Vždy ide o muziku. Príde ku mne, hoci aj výberovkou, zamilujem sa a k tomu dielu chovám náklonnosť navždy. Mám výberovky rád, pretože sa dobre počúvajú, keď mám náladu počuť od nejakej kapely prierez tvorbou. Niektoré skupiny mám aj albumy, niektoré nie, ale nikdy by som si netrúfal diktovať druhým, že musia len a iba ísť cez kompletky diskografií a nikdy inak. Toto vnímam často u ľudí, ktorí už majú čosi za sebou a vôbec im nepríde na um, že sú aj, napríklad, začiatočníci, čo nemajú spočiatku ambíciu počúvať desiatky albumov, ale môžu byť dovedení k hudbe cez výber. O nostalgii a dielach, ktoré zaznejú pri silných momentoch v živote, ani nevravím (a pokojne to môže byť výberovka).
      Skrátka, mám ich veľa a veľa mi dáva super muziku, takže o nich budem občas písať. Bez príkazov, ako treba čo vlastniť alebo počúvať. 😀

      1. Eriku nemyslel jsem to v žádném případě pejorativně a také bych nikdy nediktoval nikomu co a jak má poslouchat. Za recenzi samozřejmě velké děkuji. Sám pár výběrů vlastním, typnul bych to tak na jeden z dvou set cd.
        Muziku, stejně jako naprostá většina z nás ostatních poslouchám takřka neustále. To množství a výběr je obrovský. Čas je drahocený a tak já osobně ho nechci ztrácet poslechem výběrovek (prostě mám rád klasické studiovky, přímo od kapely, ne “slepence” od vydavatelství), ale chápu, že jiní to mohou mít opačně.

        1. Jasné, tiež som to nemyslel v zlom, ani si nemyslím, že čokoľvek diktuješ, len som sa vyjadril k tomu, čo vnímam, že akonáhle sa z prvotného nadšenca konzumujúceho hocičo, čo sa mu dostane do ruky, stane zberateľ, spravidla začne zaznávať funkciu výberov. A tie majú svoj význam a môžu sa stať objektom túžby. Ba dokonca aj zberateľstva. To je celé.

          Som rád, že sa v prípade Gentle Giant neuspokojíš s časťou celkou. 🙂

  3. Nedávno jsem tady pod jiným článkem brblal a stěžoval si, že housle moc nemusím a vida – u takovejch Gentle Giant je ani nevnímám. Kapelu mám rád, oblíbil jsem si především “něžnej” debut, ale mám i chobotničku v láku. Už spoustu let si chci koupit ještě album Acquiring the Taste a pořád to odkládám. Tak snad se jednoho dne konečně rozhoupu. Jinak, obě cédéčka mám na nějakých prastarých a nedatovaných reedicích Vertigo a hrajou parádně. Všechna čest.
    Hejkale, díky za recenzi. Při té příležitosti jsem chobotničku oprášil a protáhnul zvukovody. Mňamka.

Pridaj komentár