Fuzzy Duck

Fuzzy Duck je podľa Wikipédie populárna „chľastacia“ hra, pri ktorej sa skúša pozornosť a britkosť jazyka. Opakovanie krkolomných fráz nie je pre podgurážených stolovníkov práve najľahšie. Netreba dodávať, že keď sa niekto pomýli, musí sa napiť a logicky má v hre čoraz menej šťastia. Zato si riadne uhne. Absolútne netuším, či je názov kapely Fuzzy Duck spojený s touto krčmovou zábavou. Každopádne šlo o britskú formáciu, ktorá sa počiatkom 70. rokov zjavila z ničoho nič, vyprodukovala jediný album, dva single a zapadla do priepasti zabudnutia. Avšak, pre hľadačov hardrockových klenotov predstavuje jej tvorba niečo ako svätý grál pre kráľa Artuša, ministerský post pre slovenského „ževraj“ pravicového politika, prípadne niečo ako nemeckú sociálnu dávku pre migrujúceho chytráka bez dokladov.

Bývali doby, kedy sa tvrdá rocková muzika nazývala i progresívnou. Osobne si na tento termín nepotrpím, a preto zopakujem: „Fuzzy Duck bola hardrocková skupina, ktorú založili v Londýne v roku 1970 Paul Francis (bicie), Grahame White (gitara, spev), Roy (Daze) Sharland (klávesy) a Mick (Doc) Hawksworth (basa, spev).“ Nešlo o žiadnych hudobných Benjamínkov, Francis búchal so Searcher i s Tucky Buzzard, Hawksworth zasa pôsobil v skupine Andromeda. Aby toho nebolo málo, Sharland sa objavil v psychedelickej klasike The Crazy World of Arthur Brown.

V roku 1971 kapela  vydala na značke MAM, odnoži Decca Records svoj jediný album Fuzzy Duck. Nahrala ho v londýnskom štúdiu Olympic Studios a obsahoval nestriedmu dávku šťavnatého hard rocku. Na obale sa zjavil akýsi komiksový káčer, ktorého mal na svedomí Jonathan Xavier Coudrille, nuž sa záverečná skladba albumu pomenovaná A Word From Big D pýši imitáciou „kačacieho“ spevu. Pre štatistov sa patrí dodať, že kapelu na obal vyfotil David Reed a zvukovú réžiu ovládal Keith Harwood. Ten je z menovaných jediný výraznejší zjav, spolupracoval s Family, Gravy Train, Wishbone Ash, Humble Pie, Mott The Hoople, Led Zeppelin, Davidom Bowiem, Rolling Stones, Thin Lizzy atď., ten zoznam je dlhší ako týždeň pred výplatou. Kapela si album produkovala sama a tak to aj dopadlo.

White sa zbalil a šiel k Capability Brown. Neskôr hral aj v Krazy Kat a s The Jackie Lynton Bandom. Nahradil ho Garth Watt Roy, známy z vynikajúcej džezrockovej skupiny The Greatest Show On Earth.

V novej zostave kapele v roku 1971 vyšli dva single, a síce Double Time Woman/Just Look Around You a Big Brass Band/One More Hour, z ktorých predovšetkým skladba Double Time Woman patrí do zlatého fondu hardrockových hitov. „Najpárplovskejší“ singel všetkých čias však skupina nepretavila do výraznejšieho úspechu a ešte v roku 1971 sa rozpadla.

Muzikanti sa v hudobnej brandži nestratili. Garth Watt Roy fungoval v skupinách East Of Eden, Limey, Marmalade, Steamhammer a tiež s interpretkami ako Bonnie Tyler, či Barbara Dickson. V  neposlednom rade hral i s Paulom Youngom. Mick Hawksworth hral napríklad s Ten Years Later a Alvina Leeho sprevádzal aj na sólovej dráhe. Okrem toho pôsobil v skupine Flying Pigs, hral so známym bluesmanom Albertom Leem, Mickom Clarkeom a tiež vo formácii Tres Geezers. Paul Francis pôsobil v Tranquillity, hral s Maggie Bellovou, Chrisom Speddingom, Steveom Hillageom a inými.

Popularitu albumu dokumentuje skutočnosť, že je od 90. rokov pravidelne vydávaný na cédečkách, pričom ho, dokonca aj opakovane, sprístupnili také vydavateľstvá ako Repertoire Records, Akarma alebo Esoteric Recordings, nuž ho nie je problém zohnať.

(Základ textu bol spracovaný pre progboard, prepracovaný 03/2016)

DISKOGRAFIA:

  1. Fuzzy Duck (1971)

Pridaj komentár