Nezastaviteľná sila Marinovho hardrocku

Frank Marino je pre mňa zosobnením gitarového hrdinu. Celý život si hrá to svoje, kašle na popularitu i úspechy, skrátka, nerobí kompromisy. V roku 1982 mu to „zničilo“ kariéru, nakoľko mu reálne hrozilo, že komerčne uspeje. Keďže na to kašľal a zástupy agentov, čo sa pri ňom chceli nabaliť, poslal kade-ľahšie, dá sa povedať, že s albumom Juggernaut odišiel na vrchole. Vytratil sa do „undergroundu“ a tam si vegetuje doteraz.

Minulý rok dostala Frankova tvorba slušivý kabát v podobe vydania viacerých albumov na cédečkach od Candy Records. Každý album obsahuje slušivý booklet s podrobnosťami okolo jeho vzniku, nevyhýba sa citáciám kapelníka a vôbec, konečne si človek môže prečítať aj čosi iné, ako sa nachádza na prekvapivo skúpom webe. V prvom rade som sa dozvedel, že duo sprievodných hráčov sa už od dôb albumu IV (1976) od Mahogany Rush cítilo podvádzané. Šlo, ako inak, o peniaze. Nakoľko Marino sa venoval iba muzike a nechal vydavateľa, aby si s jeho albumami robil, čo chcel, finančne na tom hudobníci neboli práve dobre. Od „našich ľudí“ mali ďaleko, minimálne tak, ako má mravec šancu na prechádzku v skafandri po povrchu Mesiaca. Lenže! Marino bol hviezda, to bolo samé Frank to a Frank hento, takže konšpiračné teórie na tému – určite nás okráda – na seba nedali dlho čakať. Napokon to vyústilo do odchodu bubeníka Ayouba (a časom aj Harwooda). To, že Marino koncom 70. rokov odvrhol názov Mahogany Rush, s tým evidentne tiež súviselo.

Na nahrávaní albumu Juggernaut sa tak k aktuálnej zostave bratia Marinovci a Harwood pridal chlapík z Washingtonu, Timm Biery. Pravda, musel sa presťahovať do Montrealu. Album Juggernaut nahrali pod produkčným dohľadom osvedčeného Billyho Szawlowskiho v montrealských Tempo Studios, pričom mastering vykonali v New Yorku.

Výsledok stojí za to!

V úvodnej skladbe Strange Dreams sa Marino pasuje s dobovými klávesmi, nečudo, že skladba sa dostala do hitparády. Napriek tomu ide o vcelku chytľavú melodickú rockovú vec, ktorú si človek rád vypočuje. Zaujímavosťou je, že je prakticky prostá sólovej gitary. Marino sa kdesi vyjadril, že sa nikdy necítil byť gitaristom, ale hudobníkom, ktorý náhodou hrá na gitaru. Skladanie pesničiek tým povýšil nad bezobsažné exhibície. Neberiem mu to, album každopádne dokazuje, že bol neskutočne bravúrnym sólistom. Hendrix mu hral hádam už nad kolískou (časopriestorový paradox nechajme bokom), z Midnight Highway to priam strieka.

Vrcholom albumu je však (nielen) pre mňa pomalšia osemminútová skladba Stories Of A Hero. Mám rád tieto akože baladické smrtiace vybrnkávané náladovky s gitarovým besnením v rukáve.

Album sa priam tvrdohlavo drží v polohách blízkych hardrockovým puristom, s občasným vzdávaním holdu Hendrixovi (majstrovská Ditch Queen). Predovšetkým je to jazda plná rýchloprstých gitarových sól a nekompromisných skladieb (taká Maybe It’s Time by mohla rozprávať), z ktorých by boli vynikajúci strážcovia poriadku v divokých krajoch stredoeurópskych mafiánskych gubernií. A kebyže chcete dôkaz, že Marino by odrovnal aj väčšinu dobových heavymetalových hviezd, vypočujte si titulnú skladbu Juggernaut. Ešte aj obal je správne metalový.

Po vydaní albumu sa Marino totálne nasrdil na vydavateľstvo Columbia a hoci mal zmluvu ešte na jeden album, odmietol to. Zaklínal sa, že už nikdy nebude nahrávať pre veľkú spoločnosť a svoj sľub splnil. Na veľkú nevôľu spoluhráčov. Skladba Strange Dreams sa umiestnila v rebríčku Bilboard na 9. mieste, čo sa dovtedy žiadnej jeho kompozícii nepodarilo. Album samotný doputoval v USA na 185. miesto rebríčka. Inými slovami, pri troche marketingovej mágie sa jeho protagonista mohol stať dobovou hviezdou. Lenže Marino mal po krk toho, že Columbia sa stará len o tých, čo sú v Top Ten a ostatných stopäťdesiatych dvoch zazmluvnených položiek (kapiel i interpretov) zo svojho katalógu sa stará ako vláda o rómsky problém. Položil niekoľko nemiestnych otázok vedeniu Columbie, reku, načo im sú tí zvyšní, keď chcú zarábať len na desiatke najúspešnejších. A on už nechce byť zneužívaný tými, čo okolo neho krúžia, lebo má zrazu úspech so singlom. Korporátny manažment mu evidentne nič zmysluplné neodpovedal, nuž sa Marino zbalil a šiel. A postupne zmizol z očí verejnosti. Sem-tam vydal nejaký album, nepoučiteľne hardrockový, čím sa stal jedným z najlepších gitaristov, o ktorých nikto nevie.

Juggernaut je veľmi dobrý album, ktorý prakticky netrpí komerčnými zvukmi 80. rokov. A to nie je málo! Navyše, je tam niekoľko naozaj výnimočných skladieb. Pre hardrockera niet o čom (polemizovať), hajde počúvať!

Skladby:
1. Strange Dreams 5:05
2. Midnight Highway 3:44
3. Stories Of A Hero 8:01
4. Free 5:18
5. Maybe It’s Time 6:06
6. Ditch Queen 6:38
7. For Your Love 4:36
8. Juggernaut 4:59

Zostava:
Frank Marino: gitara, spev, syntezátor
Paul Harwood: basa
Vince Marino: gitara
Timm Biery: bicie, perkusie
a
Billy Workman: vokály

Juggernaut Book Cover Juggernaut
Frank Marino
hard rock
Columbia
1982
LP, CD
8

3 názory na “Nezastaviteľná sila Marinovho hardrocku”

  1. Dekuji za peknou recenzi. Konecne se take dostalo na opomijenou hvezdu kanadske hudebni sceny. Juggernaut mam take rad, proste je to ta stara poctiva skola rocku. Tady v mem okoli ho nikdo nezna a na propagaci musim vynalozit tolik sily, ze je to nekdy jako boj s vetrnymi mlyny. Snad touto recenzi ziskame vice fanousku. Dik, moc pekne pocteni.

Pridaj komentár