Trojakordový boogie-hard rock? Foghat!

Keď sa na vás vykašle rodná zem, neostáva iné, ako imigrovať a ovládnuť zahraničné trhy. To je príbeh blues-boogie rockovej formácie Foghat, ktorá vznikla deriváciou od Savoy Brown. Dobre urobila. 

Jej príbeh sa začal v roku 1971 v Londýne. Od Kima Simmondsa zo Savoy Brown sa odčlenilo trio „Lonesome“ Dave Peverett (gitara, spev), Tony Stevens (basa) a Ronnie Earl (bicie). Muzikantom sa prejedli dlhé bluesové „džemy“ a chceli hrať krátke úderné pesničky. V decembri sa k nim pridal ďalší gitarista, Rod Price, z kapely Black Cat Bones a skupina Foghat bola sa svete! Názov neznamenal nič, išlo o slovo, ktoré si Peverett vymyslel v Scrabble, keď sa v detstve hrával so svojim bratom. Dokonca ho chcel v 60. rokoch venovať spevákovi Chrisovi Youldenovi počas pôsobenia v Cross Ties Blues Bande, ale Chris odmietol prijať úderné umelecké meno Luther Foghat.

Nakoľko so Savoy Brown podnikli niekoľko úspešných turné po Spojených štátoch, ostali v spojení s Albertom Grossmanom, manažérom Boba Dylana, ktorý žil kúsok od Woodstocku a práve si založil vlastné vydavateľstvo Bearsville. Tomu sa nová kapela pozdávala natoľko, že ju pretiahol (vo všetkej počestnosti, s vidinou obligátneho zisku) do USA a nechal ju v rukách talentovaného muzikanta a producenta Todda Rundgrena.

Keď vám niekto bude svätosväte tvrdiť, že všetko je o peniazoch, pokojne ho odkážte na túto spoluprácu. Kapela si s producentom nesadla a zo spolupráce nebolo nič. Grossmanovi sa však stále zdalo, že to bude bomba, nuž dohodol nahrávanie debutového albumu vo welšských Rockfield Studios pod producentským dohľadom Davea Edmundsa. Album Foghat vyšiel v roku 1972, dostal sa do rebríčkov, kde inde, ako v USA, ale na prvú stovku to zatiaľ nebolo. Singel I Just Wanna Make Love To You sa v Billboarde umiestnil na 83. priečke. Singel Maybelline sa do rebríčka nedostal. Okamžite sa začal chystať druhý album, vyšiel v marci 1973, opäť eponymný, ale vžil sa hovorový názov Rock‘n’roll. Na obale totiž máte ako skalu (rock), tak sendvič (bread roll). Tento vizuálny fór navrhol filmový producent Robert Downey. Album ponúkol single What A Shame a Ride, Ride, Ride, prvý sa dostal do rebríčka na 82. priečku, druhý nie. Album samotný kapela hodnotila ako rozháraný, rebríčkovo však dosiahol na 67. priečku. Popularita muziky Foghat rástla priamo úmerne s úspešným koncertovaním kade-tade po USA, nuž bolo len otázkou času, kedy sa podarí rozhodujúci prielom. Prišiel s albumom Energized, ktorý sa na pulty dostal v januári 1974, vyšplhal sa na 34. priečku rebríčka, a teda dosiahol na zlatú platňu. Kapela sa medzi Američanmi tešila povesti najlepšej mladej hardrockovej kapely, v Británii o nej už ani len netušili. Ešte v tom istom roku, v októbri, vyšiel album Rock And Roll Outlaw, sprevádzaný singlom Eight Days On The Road. Kým singel prepadol, album sa vyštveral na 40. miesto v rebríčku.

Zdalo by sa, že kapela stagnuje, ale opak bol pravdou. Vystúpenia vypredávali rýchlejšie ako Rolling Stones, vycizelovaný úsporný hard-boogie rock, ktorému konkurovali akurát Bachman Turner Overdrive, či Status Quo, skrátka za Atlantikom letel. A prišiel album Fool For The City. Najlepšie sa predávajúci štúdiový album kapely (23. miesto v rebríčku, platinová doska) obsahoval skladbu Slow Ride. Ako singel zabodovala na 20. mieste rebríčka, koncertne sa stala hymnou kapely. Osemminútová jazda s nekonečným sólom v závere je právom radená do toho naj, čo v rockovej muzike kedy vzniklo. Titulná skladba si tiež neviedla zle, v singlovom rebríčku skončila štyridsiata piata. Na albume hral na basu (a klávesy) producent Nick Jameson, ktorý nahradil Stevensa. Ten odišiel kvôli únave z neustáleho koncertovania. Neskôr pôsobil v kapelách Rock Follies, Nobody‘s Business (s Bobbym Harrisonom známym z Procol Harum, Snafu alebo Freedom), Cheetah, Midnight Flyer (s Maggie Bell, známou zo Stone The Crows).

Jameson sa dlho neohrial, o rok už basu v rukách zvieral Craig MacGregor. Jeho vklad môžete počuť na albume Night Shift (36. miesto v rebríčku). Titulná skladba ako singel nebodovala, I‘ll Be Standing By áno (67. pozícia). Zato hardrocková smršť Drivin‘ Wheel dosiahla na 34. miesto a v rokoch 2004-2009 sa dostala do úspešných počítačových hier Nascar 2005 a dvoch dielov Grand Theft Auto.

Vrchol popularity si kapela vyžrala v roku 1977, kedy sa koncertný album Live dostal na jedenáste miesto rebríčka, obdržal dve platiny a singel I Just Wanna Make Love To You bol rebríčkovo tridsiaty tretí. Posledné dva albumy, ktoré mali predajný úspech, boli Stone Blue (1978) a Boogie Motel (1979). Tight Shoes (1980) bol posledným príspevkom od Pricea. Nepáčilo sa mu, ako sa kapela spoplatňuje dobe, soundom i muzikou. Nahradil ho gitarista Erik Cartwright.

Počiatkom 80. rokov skupine vyšli tri albumy, a síce Girls To Chat & Boys To Bounce (1981), In The Mood For Something Rude (1982) a Zig-Zag Walk (1983). MacGregor opustil kapelu v roku 1982, na druhom menovanom albume zaskočil Jameson, po ňom sa basy chopil Kenny Aaronson a od neho ju prevzal Rob Alter. V roku 1984 sa vrátil MacGregor. Kapela sa však v tom istom roku rozpadla.

Peverett sa vrátil do Anglicka, ale Earlovi to nedalo a zakrátko činnosť Foghat obnovil spolu s Cartwrightom. Na jednotlivých postoch sa následne striedali hráči ako MacGregor, Brett Cartwright (Erikov brat), Jeff Howell a Dave Crigger na base, Eric Burgeson, Phil Nudelman a Billy Davis za mikrofónom. Tento stav koncertnej stálice žijúcej zo zašlej slávy trval do roka 1993.

Peverett sa počiatkom 90. rokov vrátil do USA a založil vlastnú inkarnáciu kapely pod názvom Lonesome Dave‘s Foghat. V zostave boli tiež hráči ako Bryan Bassett (gitara), Stephen Dees (basa) a Eddie Zyne (bicie). Bassett hral predtým vo Wild Cherry a potom v Molly Hatchet. Dees a Zyne žali úspechy s Hal & Oates, Deesa v roku 1991 nahradil Riff West z Molly Hatchet. Občas s kapelou zahosťoval i Price.

V roku 1993 sa producentovi Rickovi Rubinovi podarilo presvedčiť všetkých štyroch zakladajúcich členov, aby sa vrátili pod hlavičku Foghat. Album pôvodnej zostavy, Return Of The Boogie Men, z roka 1994 však neprodukoval. Rovnako ani koncertný album Road Cases (1998). V roku 1999 sa zjavili archívne koncertné nahrávky z rokov 1974-1976 z King Biscuit Flower Hour. V tom istom roku sa koncertnej činnosti vzdal vyčerpaný Price a nahradil ho osvedčený Brian Bassett. Nádejný vstup do druhého milénia skazila rakovina, Peverett jej podľahol 7.2.2000. Nahradil ho Charlie Huhn (hral v Humble Pie i s Tedom Nugentom). V roku 2003 sa kapela dokopala k ďalšej štúdiovej nahrávke – Family Joules, inak na seba upozorňovala skôr koncertnými kompiláciami. Koncertných albumov jej do súčasnosti vyšlo ešte niekoľko, ľahko ich odhalíte v záverečnej diskografii. Za zmienku stojí výročné dvojalbum Live II z roka 2007.

Dňa 22.3.2005 zomrel na infarkt Price. Kapelu zároveň opustil Stevens. Ten už v roku 1998 vydal album Don‘t Blame Me a v roku 2005 založil kapelu Slow Ride, s ktorou nahral albumy Join Together (2005) a Back To The Fog (2009). Do zostavy Foghat sa vrátil MacGregor. V roku 2010 vyšiel album Last Train Home, ktorý sa sústredil skôr na cover verzie a tiež umožnil dlhoročnému kamarátovi, Eddiemu Kirklandovi zahosťovať si. Hrali na ňom tiež Jeff Howell (basa), Colin Earl (piano) a Lefty Lefkowitz (harmonika). V podstate šlo o poctu Peverettovi.

Kapela neustále koncertovala, občas si vypomáhala najatými hráčmi, v lete 2010 nakrátko vystriedal Earla Bobby Rondinelli (Rainbow, Black Sabbath), ktorý sa zviechal z operácie a chorého MacGregora zasa Jeff Howell. V lete 2013 kapela vydala vianočný (sic!) singel The World Of Rock‘n’roll, inštrumentálnu verziu populárnej vianočnej pesničky Winter Wonderland pochádzajúcu z roka 1936 z pera Felixa Bernarda a Richarda B. Smitha. Zatiaľ posledný štúdiový album, Under The Influence (2016), bol nahratý výhradne z príspevkov fanúšikov, crowfundingovú akciu kapela spustila 10.11.2015 cez PledgeMusic. MacGregor sa od roka 2012 potýkal s rakovinou pľúc, od roka 2015 už nebol schopný vystupovať (chemoterapia urobila svoje), nuž ho nahradil Rodney O‘Quinn (hral s Pat Traversom). Chorobe podľahol 9.2.2018. Posledný album kapely je koncertný kúsok Live At The Belly Up (2017).

Kto by si myslel, že kapela bude už len stagnovať, toho vyvádzajú z omylu jej oficiálne stránky. Iste, mohla by žiť zo slávy Slow Ride a zakrpatieť do vlastného cover bandu. Ale! Kapela chystá tento rok nové DVD (na konte ich má niekoľko) a dušuje sa, že pokým bude chodiť po zemi, bude stále tvoriť nové veci. Nechajme sa prekvapiť.

Diskografia:
Foghat (1972)
Foghat (1973)
Energized (1974)
Rock And Roll Outlaws (1974)
Fool For The City (1975)
Night Shift (1976)
Live (1977)
Stone Blue (1978)
Boogie Motel(1979)
Tight Shoes (1980)
Girls To Chat & Boys To Bounce (1981)
In The Mood For Something Rude (1982)
Zig-Zag Walk (1983)
Return Of The Boogie Men (1994)
Road Cases (1998)
Anthology (1999)
King Biscuit Flower Hour Presents (1999)
Eight Days On The Road (2002)
Decades Live (2003)
Family Joules (2003)
Live II (2007)
Live At The Blues Warehouse (2009)
Last Train Home (2010)
Not Live At The BBC (2010)
Under The Influence (2016)
Live At The Belly Up (2017)

2 názory na “Trojakordový boogie-hard rock? Foghat!”

    1. Tiež si ich rád vypočujem. Nikdy nezabudnem na to, ako Petr Gratias napísal v jednej svojej recenzii na Progboarde:
      “Hmm… kdyby dostal opravdu solitérní příležitost Hejkal se svou skvělou partou Žalman Brothers Band, mohli by (neříkám všude), ale v řadě případů být slovenskou variantou Foghat.”

      Keď už prirovnávaný k niekomu, tak Foghat je fajn.

      Ešte sa mi ľúbila zmienka v booklete k Anthology:
      Ak si myslíte, že Status Quo boli majstri trojakordového boogie hard rocku, tak Foghat to isté zvládli aj s dvomi akordmi.

Pridaj komentár