Cesta v čase

Nemecká kapela Eloy bola natoľko úspešná, až jej jej neprajníci usporiadali lynč. Namiesto peria ju vyváľali v produkcii kapely Pink Floyd a posmešne ju odsúdili do pozície vypratej kópie značkového modelu oblečenia čínskej produkcie predávanej Vietnamcami na trhovisku. Aspoň tak si možno vysvetliť tú hrozivú angličtinu, ktorou sa prezentoval frontman Frank Bornemann. Podľa mňa je to neférové. Minimálne mi muzika Eloy príde ďaleko bližšia než čokoľvek, čo stvorila menovaná britská veličina. Napriek uvedenému som sa nikdy nedostal k tomu, aby som sa ňou bližšie zaoberal, nerátajúc prvé tri albumy. To ostatné, čo som počul, mi prešlo jedným uchom dnu, druhým von, poznáte to. Počujete niečo príjemné, ale peniaze za to dávať nemusíte. Hudba však má svoje cestičky, ako zaujať. Minule som bol v mojom obľúbenom obchode so starou muzikou a z reprákov sa tam ozývalo čosi, čo ma oslovilo. Čosi povedomé, ale nezaraditeľné. Pýtam sa, čo to je a odpoveď bola – Eloy. Hovorím – ktorý? Power And The Passion. Beriem!

Muzika je to podmanivá. Nikam sa neponáhľa, neohuruje prílišnou zložitosťou, a predsa si uchováva zdanie niečoho vznešeného. Pripomína mi to (náladou i „zložitosťou“ albumy holandskej kapely Earth & Fire). Spev je z väčšej časti skôr recitovaním, ale ten neistý prejav sa k celkovej atmosfére hodí. Že je to akýsi koncepčný album o cestovaní v čase, do toho troška klišé o láske, väzení, hľadaní čarodejníka a návrate do súčasnosti, je podružné. Tá snaha o hranie sa na literárnych borcov bola „artovým“ muzikantom vlastná a prejavovali vzácnu slepotu v posúdení svojich pisateľských schopností. Ono, kým vyjde kniha v dobrom vydavateľstve, je podrobená edičnému korekčnému procesu. V hudbe sa s textami toľko nepára, maximálne, ak ide o nejaký popový balast, najmú profíka, čo vyplodí nejaké tie plytké, ale chytľavé, veršíky. Alebo zhudobnia nejakú poéziu. To som však odbočil.

Album Power And The Passion je zádumčivý, miestami síce hardrockovo pritvrdí, ale dominantná črta to nie je. Najväčšiu pozornosť na seba strháva klávesák Wieczorke, nečudo, že neskôr zakotvil v podobne zádumčivej skupine Jane. Na jesennú náladu mi táto celistvá muzika skvelo sadne a nič na tom nemení ani fakt, že vrcholom albumu sú dve dlhočizné skladby Love Over Six Centuries a Muttiny, idú po sebe, tvoria prakticky polovicu diela a boli to práve ony, čo ma opantali počas prehrabávania regálov s cédečkami. Ostatok však nezaostáva, nálada tohto modrého albumu vniká pod kožu svižnejšie než zimný mráz. V podstate s ňou slušivo korešponduje modrastý obal albumu.

Vždy som mal za to, že hardrockový debut je tým naj, čo kapela stvorila. Ale táto čerstvá akvizícia ma nahlodala. Je naozaj pekná a aktuálne mi sedí viac, než čokoľvek iné. Kde je ten „repeat“?

P. S. Na prelome tisícročí bolo „dobrým“ zvykom lepiť k albumom bonusy pre bonusy. Keď nebolo po ruke nič zmysluplné, aspoň sa remixovalo. Nalepiť za seba dve rovnaké skladby (The Bells Of Notre Dame) a tváriť sa, že druhá je „bonus“, to je však vcelku trápne. Podobný kiks vyrobili pred pár rokmi aj pri remasterovanej Come Taste The Band od Deep Purple, kde tiež cítili potrebu na prvom disku dodať dvakrát You Keep On Moving. Aspoň, že bonus bol singlovka. Keby si to radšej odpustili.

Skladby:

  1. Introduction 1:11
  2. Journey Into 1358 2:54
  3. Love Over Six Centuries 10:09
  4. Mutiny 9:08
  5. Imprisonment 3:13
  6. Daylight 2:38
  7. Thoughts Of Home 1:05
  8. The Zany Magician 2:35
  9. Back To The Present 3:07
  10. The Bells Of Notre Dame 6:26

Zostava:
Frank Bornemann: spev, gitara
Manfred Wieczorke: klávesy
Detlev „Pitter“ Schwaar: gitara
Luitjen „Harvey“ Jansen: basa
Fritz Randow: bicie

Power And The Passion Book Cover Power And The Passion
Eloy
hard rock, space rock
Electrola
1975
LP, CD
10

5 názorov na “Cesta v čase”

  1. Tohle album mám od konce 70. let a nezbavil jsem se ho ani při přechodu na CD, čímž je řečeno všechno podstatný. Tak snad už jen, že vedle podmanivý hudby nemám nejmenší problém ani s příběhem. Podle mě si tak příkrý odsudek nezaslouží ani Bornemann, natožpak další textaři prověření časem i dílem, Sinfieldem počínaje a Reidem konče (můžu dodat další). A na druhou stranu – kvalitních nakladatelství je jako šafránu a i ty “musí” chrlit jeden titul za druhým, což se do výsledku nemůže nepromítnout.

    1. Nemal som v úmysle, aby to o textoch v muzike vyznelo odsudzujúco. Skôr to bolo konštatovanie faktu. Nakoľko mi je poézia blízka, kladiem na ňu väčší dôraz, než by možno stačilo. Trošku sa zaujímam o to, ako sa v anglickom jazyku tvorí poézia, akými výrazovými prostriedkami sa modernizuje a tak. V tomto smere Eloy veľa neponúka. Je to pochopiteľné, koniec-koncov, ide pre tvorcu o cudzí jazyk. V posledných desaťročiach sa síce v Británii presadilo viacero moderných poetov a poetiek, ktorí sa tam prisťahovali a angličtina nie je ich materinský jazyk, čím dodali miestnej tvorbe zaujímavý impulz a iný pohľad (platí to aj inde, minule som bol na poetickej čítačke a tam recitoval svoje slovenské verše srbský študent, bolo to zaujímavé), ale konkrétne tunajšie texty by tento efekt nedosiahli (a verím, že to ani nebol ich primárny zámer). Samozrejme, že existuje viacero vynikajúcich textárov v rockovej muzike (aj keď konkrétne nobelového laureáta by som medzi nimi nehľadal, navzdory nedávnemu zjaveniu v tejto oblasti), napríklad Ian Anderson, aby som nebol len všeobecný.

      1. Vyznělo to jednoznačně, jinak bych nereagoval. A dnešní pojednání o multikulturním obohacení (nejen) britské poezie vyzní v kontextu taky všelijak, bo co vím, tak nejen v případě Power and the Passion do angličtiny nepřekládal sám Bornemann, vědom si svých limitů (i na dalších deskách buď k sobě někoho měl nebo to rovnou nechal na někom jiným).
        Přesně nerozumím ani tomu poměřování kvality textů v rockový muzice (obecně) s dílem poetů specialistů (básníků)… Ale se závěrem souhlas. I v rockový hudbě (kam Dylana neřadím) existuje řada skutečných mistrů pera, Ian Anderson je určitě jedním z nich.

Pridaj komentár