Plávajúci vzdušný zámok je ako svetlo bábiky vykúkajúcej z tmy blázinca

V roku 1974 vyšiel tretí album nemeckej kapely Eloy – Floating. Aj keď o tom netušil, o niekoľko desiatok rokov mal byť prvým, ktorý som od skupiny počul. Nie je to skúsenosť, ktorú by som neodporúčal.

Kapela za tých pár rokov (debutovala v roku 1971 správne hardrockovým albumom) pomenila ako zostavu, tak zameranie. Od relatívne ostrého hardrocku prešla k relatívne ostrému hardrocku s psychedelickým šmrncom „space“ charakteru. Na ceste k prívetivým artrockovým priamočiarostiam a meditáciám však dokázala vytisnúť ideálne namiešaný koktejl rockovej príchute. Zodpovednosť nesú všetci štyria hudobníci. Bornemann zo svojej gitary vyludzuje tak drsné tóny, ako už hádam nikdy potom a Wieczorke mu zdatne sekunduje, pričom rozhodne nemožno tvrdiť, že by klávesy boli dominantné, ako tomu bude neskôr. Rytmika sa s tým nepára, ak čakáte zvuk týždeň voleného trianglu na pozadí rovnako dlho ladenej bezpražcovej basy, tak vás asi naplnili nádejou aj české voľby a slová sú zbytočné. Na albume sa deje pravý opak!

Že to bude nárez, je jasné od prvých tónov dravej titulnej skladby Floating. Jemnejšie povahy by z nej pravdepodobne podľahli pokušeniu hľadať spásu v alkohole, či inej droge, majitelia otrlých uší natrčia radary a radujú sa, že sa podobajú zajacom. Namiesto mrkvy dostanú dávku halucinogénov, aby zvládli bezmála štvrťhodinovú prehliadku sanatória pre duševne chorých zvanú The Light From Deep Darkness, kde sa namiesto medikamentov aplikuje lobotómia a vodné kúpele pripomínajú skôr Guantánamo než Teplice. Hardrocková nočná mora Castle In The Air odbúra akékoľvek základy snenia o vylihovaní hemeroidmi postihnutých jedincov v anjelsky načančaných obláčikoch, z niektorých momentov by aj flegmatická Morla vyskočila z panciera. Prečo je ďalších deväť minút „toho istého“ pomenované Plastic Girl, netuším. Asi, aby to vyzeralo, že kapela má dostatok skladieb, prípadne v pôrodníctve inklinovala k trendu dvojičiek. Komu chýbala hutná hardrocková jazda v športiaku po nemeckých diaľniciach bez rýchlostných obmedzení, tomu kapela naservíruje parádnu metelicu Madhouse. Že na chvíľku zvoľní tempo, aby mohla zaradiť najvyššiu rýchlosť v gitarovom skuvíňaní, k tomu patrí. Nečudo, že po tejto „masakrálnej“ smršti album končí.

Ozaj, trojica koncertných bonusov na cédečku z reedície datovanej do počítačovej apokalypsy Y2K neurazí, v podstate však vôbec nemusela byť. Zvuk je značne surový, muzika perfektne hrdzavá, takže tak.

Z môjho pohľadu ide o vrcholné dielo kapely. Predchádzajúce boli nevyzreté (nemyslím to negatívne, debut je v mnohom najlepším albumom skupiny), nasledujúce zasa priniesli pomerne výrazné umravnenie. Kto chce počuť Eloy v jej najtvrdšej polohe, ktorej nechýba „space“ nálada, Floating je jasnou voľbou. Kebyže musím vybrať jediný album na predstavenie tejto skupiny, nevybral by som iný. Tak nevyberajte a hajde počúvať!

Skladby:
1. Floating 3:59
2. The Light From Deep Darkness 14:35
3. Castle In The Air 7:13
4. Plastic Girl 9:07
5. Madhouse 5:15

Zostava:
Frank Bornemann: gitara, spev
Manfred Wieczorke: organ, gitara
Luitjen Janssen: basa
Fritz Randow: bicie

Floating Book Cover Floating
Eloy
hard rock, space rock
EMI Electrola
1974
LP, CD
5

3 názory na “Plávajúci vzdušný zámok je ako svetlo bábiky vykúkajúcej z tmy blázinca”

  1. K Eloy som sa dostal cez jedného známeho Košičana a prvým albumom bol Ocean 2: The Answer (1998). Veľmi ma to vtedy oslovilo a požiadal som ho o pomoc s ďalšími dielami. Pomohol, ale chvíľku mi trvalo, kým som sa, pri tej obrovskej záplave „novej“ muziky a iných vykopávkach, k tomu dostal. Keď som si však vypočul debut, bol som doslova stratený. Najčastejšie sa vraciam k úvodnej hard rockovej „trilógii“ – Eloy (1971), Inside (1973) a Floating (1974), ale nič proti nasledujúcej tvorbe, mnohé albumy som zaradil do zbierky. Skrátka, Eloy som si zamiloval.
    Hejkal, díky za recenziu!

  2. Ukázka v podobě skladby “Castle In The Air” se mi líbila. Takoví trochu dravější Camel – ovšem takřka bez klávesových sól. Včera jsem poslouchal album Dawn a v porovnání s ním je opravdu energičtější a rockovější. Kytara má tentokrát navrch.

    O.kay, dám na tvou výzvu a Floating si najdu a proštuduju. Slibuju 🙂

    Díky za recku.

Pridaj komentár