Drahokam z hlbín rockovej histórie – Bakerloo

V druhej polovici 90. rokov minulého storočia som sa ponoril do zberateľskej vášne a začal si budovať zbierku cédečiek, čo mi vydržalo dodnes. Jednou z prvých akvizícií bol titul Bakerloo od rovnomennej skupiny. Lebo Clempson.

Aby som to trošku osvetlil. S rastúcim záujmom o rockovú muziku z prelomu 60. a 70. rokov som zároveň začal hrať na bicie. A medzi bubeníkmi, ktorých štýl hry mi imponoval (Paice z Deep Purple, Fox z James Gang, Baker z Cream…) sa vymykal Jon Hiseman. Fenomenálny borec z Colossea v 90. rokoch ťažil z reunionu svojej najslávnejšej formácie a v Nemecku nahral videozáznam so sólom, v ktorom si okrem iného rôzne pohadzoval paličky a v jednej chvíli hral s tromi naraz, pričom si ich presúval medzi pazuchami a ústami (hygienici práve skolabovali, čo už). A to bol pritom vo veku, v ktorom si niektorí z nás rozvíjajú akurát trasľavku. Gitaristom v Colosseu bol Clem Clempson. Niet sa čo diviť, že keď som zabrúsil na Vysokú (do Roxy, najlepšieho podniku s rockovou muzikou v Bratislave, dnes už sídli na Laurinskej) a vyhrabal cédečko s titulom Bakerloo, stal som sa okamžite jeho vlastníkom. Na otázku, reku, čo to je, sa mi dostalo odpovede – vynikajúca muzika, hrá tam Clempson. A bolo.

To, že koncom 60. rokov sa rocková muzika neuveriteľne nakopla a prišla s množstvom inovatívnych fúzií, prvkov, ktoré ozvláštňovali beztak nejednotvárnu produkciu (aký to rozdiel oproti nasledujúcim štyridsiatim rokom), a predsa dokázala obsadiť popredné miesta v rebríčkoch masovej popularity, hodnotím zo spätného pohľadu ako zázrak. Iste, populárna hudba sa podobných nánosov rýchlo zbavila, o to viac ma baví objavovať hudbu, ktorá si zo slova „rock“ neurobila lacnú príslušníčku najstaršieho remesla.

Keď sa povie blues rock, väčšina si dnes predstaví sterilné učesané produkcie Claptona, Bonamassu a zástupu ďalších protagonistov, ktorí stavili na istotu a zavrhli akúkoľvek snahu vybočiť zo šablón. Koncom 60. rokov sa však „vytvrdený“ blues stal základom pre veľký tresk, ktorý do seba nekompromisne nasal všetko, čo bolo naokolo. Aj preto sa na úvod albumu pripravte na to, že Big Bear Ffolly je skôr džezrocková inštrumentálna smršť, než blues. Nie, že by ste tu o blues nezakopli. Harmoniková pohoda v Dixonovej klasike Bring It On Home alebo ospanlivé tempo v autorskom slimačom kúsku This Worried Feeling naplní očakávania aj ortodoxného bluesmana. Krátka variácia na Bacha – Drivin’ Bachwards ponúka obľúbenú skladbu Bourrée, ktorú preslávili borci z Jethro Tull. Tunajšia verzia je príjemne „nadžezlá“. Ide zároveň o poslednú prevzatú skladbu na albume. Sedemminútová bluesovka Last Blues má veľmi blízko ku Cream. Spočiatku má až snežnú veternú náladu, v závejoch zaspávajú podchladené obete a melanchólia si príde na svoje. Po pár minútach všetko stíchne a nastúpi ostrá a rezká snehová víchrica. Gitarové sólo šľahá do tváre, rytmika napodobuje epileptický záchvat… Až prejde, vrátime sa opäť na šíre ospalé pláne. Nádhera!

V časoch, kedy rocková muzika kráčala v čele populárnej hudby, si žiadna kapela nedovolila opomenúť bubenícke sólo. Inštrumentálka Gang Bang je divoká ako ľudožrúti pri pohľade na blížiaceho sa stroskotanca. Baker zahrá klasické „bakerovské“ sólo, pričom narážam na slávnejšieho menovca Gingera z už zmienenej formácie Cream. Záverečná štvrťhodinová exhibícia Clempsona ponúka všetko to, čo zdobilo dobový blues-hard-rock. Uprostred sa kamsi stratí rytmika a nechá gitaristu, aby sa vyšantil úplne sám. Toto je presne ten typ skladby, ktorý na koncerte umožňuje improvizovať hoci pol hodinu a bavia sa nielen hudobníci, ale aj diváci. Od koncertných smrští á la Cream je na nerozoznanie.

Prečo sa práve tento album komerčne neuchytil, si netrúfam odhadnúť. Každopádne s kapelou bol takmer okamžite koniec (podrobnosti si môžete prečítať v Borkovom profile). Trojica muzikantov sa však nestratila a našli by ste ich v svetovo uznávaných skupinách typu Colosseum, či Humble Pie (Clempson), Uriah Heep (Baker) alebo Graham Bond Organisation (Poole).

Vlastním geriatrické CD od nemeckej milovanej firmy Repertoire z roka 1993, ale album je vcelku pravidelne vydávaný dodnes (napr. od Esoteric Recordings), takže by nemal problém ho zohnať. Pre milovníkov rockovej muziky, ktorá má čo ponúknuť, je to priam povinnosť. Obzvlášť, ak inklinujete ku kapelám ako Cream, Jethro Tull (s Abrahamsom) alebo hoci aj Colosseum. Dnes už sa takáto muzika nerobí a je to škoda.

Skladby:

  1. Big Bear Ffolly 4:00
  2. Bring It On Home 4:20
  3. Drivin’ Bachwards 2:06
  4. Last Blues 7:05
  5. Gang Bang 6:21
  6. This Worried Feeling 7:05
  7. Son Of Moonshine 15:00

Zostava:
Dave „Clem“ Clempson: gitara, piano, čembalo, harmonika, spev (2, 6)
Terry Poole: basa, spev (4, 7)
Keith Baker: bicie
a
Jerry Salisbury: trúbka (3)

Bakerloo Book Cover Bakerloo
Bakerloo
blues rock
Harvest
1969
LP, CD
7

2 názory na “Drahokam z hlbín rockovej histórie – Bakerloo”

Pridaj komentár