Dragonfly – vážka, ktorá nikdy neexistovala

Americká rocková scéna sa v druhej polovici 60. rokov mohla smelo rovnať s tým najtvrdším nerastom. V záplave garážových psychedelických bluesových a najmä hard- rockových zoskupení sa prekvapivo nachádza aj jediný album pomenovaný Dragonfly (1968), ktorý mala na svedomí kapela The Legend.

Možno to zle vyznie, ale jej príbeh je zaujímavejší, než (c)hutná muzika. Už len preto, že žiadna skupina Dragonfly nikdy neexistovala. V polovici 60. rokov sa na juhu USA vylúplo z amatérskeho podhubia množstvo skupín. Z Duranga v Colorade pochádzal chlapík menom Gerry Jimerfield (gitara, spev). Hral so skupinou The Lords of London, v Los Angeles dokonca čosi i nahrali. V texaskom meste El Paso pre zmenu fungovala skupina The Pawns, v ktorej pôsobila rytmická dvojica Barry Davis (bicie) a Jack Duncan (basa). Išlo o populárnu lokálnu formáciu, veľa koncertovala, takže nečudo, že jedného večera sedel v hľadisku aj Jimerfield so svojim klávesákom Erinom McElaineom. Ba čo viac, po vystúpení navrhli obom menovaným možnosť pridať sa k Lords of London. Štvorica sa odteperila do Duranga, pár mesiacov skúšala a vysvitlo, že by sa im hodil sólový gitarista. Na konci roka 1966 sa v jednom obchode v El Pase ozval telefón. Davis a Duncan sa snažili spojiť s gitaristom Randym Russom, ktorý pracoval v susednom obchode, kde nebol telefón. Našťastie, keď za ním prišiel predavač odvedľa, že má mimomestský hovor, nelenil a šiel zistiť, čo je vo veci. Russ hrával v zabudnutých skupinách InstigatorsInfants of Soul, takže sa nedivte, že s ponukou okamžite súhlasil a odfrčal do Duranga. Kapela sa vzhliadla v nastupujúcej bluesom šmrncnutej hard-vlne typu Hendrix, Cream, The Who, Vanilla Fudge atď. V polovici roka 1967 začala vystupovať naživo a zrazu vysvitlo, že v Kanade existuje tiež skupina s názvom The Lords of London.

Riešenie bolo jednoduché. Nový názov The Jimerfield Legend sa čoskoro skrátil na údernejší The Legend (aj preto, lebo panovali obavy, že ak Jimerfield odíde, tak názov nebude možné ďalej používať). Skupina sa premiestnila do Los Angeles a manažmentu sa ujala dvojica Marty Brooks a Tony Sepe. Jimerfield ich poznal z minulosti. Sepeho brat mal v Chicagu firmu na výrobu leteckých súčiastok a nejakým zázrakom sa ho podarilo ukecať, aby investoval do nového hudobného vydavateľstva. Vo februári 1968 vznikla značka Megaphone. Chalani z The Legend sa ani nenazdali a už nahrávali album! Manažéri míňali peniaze a hudobníci hladovali. Nielen, že museli v štúdiu nahrať všetko na prvú dobrú, ešte im aj do toho kecali a upravovali hudbu štúdiovými hráčmi. Na jar 1968 vyšiel album Legend, ktorý sa držal dobového garážového poprocku a kapela sa ho skôr stránila, keďže nezachytil jej „ducha“. Komerčný úspech sa nedostavil, napokon, manažérom neostali peniaze na promo. Napriek tomu sa nevzdali a prinútili kapelu k spolupráci so soulovým spevákom Mikeom Kellym. Singel I Love The Little Girls (With The Shirley Temple Curls)/I Know z apríla 1968 pod hlavičkou Legend (featuring Mike Kelly) mal s muzikou kapely spoločného ešte menej ako album. Dielo komerčne pohorelo. Kelly sa navyše vrátil do El Pasa, ochorel a zomrel na vzácnu chorobu krvi.

Manažment sa konečne poučil a singel z mája 1968 Portrait Of Youth/Enjoy Yourself priblížil kapelu tak, ako ju poznali diváci z koncertov. A koncertovanie sa stalo hlavnou činnosťou kapely. Postupne pritvrdzovala, dokonca si vyslúžila prirovnanie k Blue Cheer. Na koncerte v Denveri si ich po čase vypočul Brooks a nadšene súhlasil, že kapela môže nahrať album podľa svojich predstáv. A predstavy to boli poplatné experimentovaniu s požívaním omamných látok. Problém bol, že Sepe tesne predtým vyrazil z kapely Duncana a aj Jimerfield sa odpojil. V Los Angeles sa preto konalo stretnutie, kde sa dohodlo, že album nahrá štvorica Jimerfield, Davis, Russ a Duncan. Producent Richard Egizi (na albume je uvedený ako Richard Russell) nechal kapele slobodu, takže v hollywoodskom štúdiu Amigo (I.D. Studios) panovala dobrá nálada. Kapela nemala dosť skladieb na album, a tak Egizi doplnil pár kúskov z vlastnej zásuvky. Napríklad v skladbe Trombodo nahral trombón do niekoľkých stôp v rôznych rýchlostiach. Medzi Brooksom a Sepem rástla nevraživosť, nuž hudobníci trvali na tom, že album dokončia len v prípade, že kontrakt s kapelou bude ukončený. Russ prišiel s názvom Dragonfly. Manažéri ho však obrali o autorské práva, takže celý projekt sa rozpadol ešte pred vydaním albumu. Na pulty sa dostal v októbri 1968. Okrem názvu Dragonfly neobsahoval obal žiadne meno hudobníkov. Obraz vážky dodal pouličný umelec zo Sunset Strips, ktorý komunikoval výhradne zvieracími zvukmi, takže ani jeho meno sa nezachovalo. O osude diela bolo rozhodnuté. Zapadlo. Navyše, Sepeho bratovi došla trpezlivosť (peniaze mizli a návratnosť nulová), takže zrušil vydavateľstvo Megaphone.

Russ hral neskôr v skupinách Gorilla, Big Sonny & The LoBoys (hral tu aj Jimmy Carl Black od Zappu), B. Bristlin (tu hrali aj Duncan a Davis), Bubba Jo, Long John Hunter & The UntouchablesRuss T. Nails Twisted Hams.

A aký je samotný album? Bluesovo ostrý, hardrockovo priebojný. Zvuk gitary by mohol leptať sklo, a tak si s chuťou užívam všetkých dvanásť skladieb. Cover Hootchie Kootchie Man prekvapuje priamočiarym štvorštvrťovým rytmom prostým triol v slohách, to som hádam ešte nepočul! Navyše nechýba primeraná dávka melodiky (napr. I Feel It), takže sa nemusíte báť, že by muzika skĺzla kamsi za hranice počúvateľnosti. Priaznivci tvrdej muziky z konca 60. rokov si skrátka prídu na svoje. Album vlastním v čerstvom vydaní od Sunbeam Records (2019), na ktorom je ako bonus prilepený singel Legend. Dobre tomu tak.

Zabudnutá perlička pre archeológov plná ostrej gitary a hard-psych-bluesovej nálady? Sem s ňou! Jednu hviezdu k hodnoteniu prihadzujem práve za ten status rarity pre zasvätených. Je to výborná muzika.

Skladby:

  1. Blue Monday 3:08
  2. Enjoy Yourself 3:28
  3. Hootchie Koochie Man 4:25
  4. I Feel It 4:38
  5. Trombodo 0:24
  6. Portrait of Youth 2:48
  7. Crazy Woman 2:45
  8. She Don’t Care 2:32
  9. Time Has Slipped Away 2:36
  10. To Be Free 3:22
  11. Darlin’ 0:24
  12. Miles Away 4:45

Bonus:

  1. The Legend: Portrait Of Youth (single) 2:40
  2. The Legend: Enjoy Yourself (single) 2:52

Zostava:
Barry Davis: bicie, vokály
Gerry Jimerfield: gitara, spev
Randy Russ: sólová gitara, vokály
Jack Duncan: basa

Dragonfly Book Cover Dragonfly
Dragonfly
psychedelic rock, blues rock, hard rock
Megaphone
1968
LP, CD
12

2 názory na “Dragonfly – vážka, ktorá nikdy neexistovala”

  1. Hudba na albume Dragonfly ma veľmi zaujala. Po zoznámení s ňou som zakúpil CD od firmy Gear Fab Records. Do podrobností okolo vzniku som nešiel, o to viac ma história tejto nahrávky prekvapila.
    Hejkal, díky!

Pridaj komentár