Ten koncert!

Ak niekto prehlasuje, že pozná to najlepšie dielo na svete, zväčša to znamená len toľko, že zatiaľ do daného žánru či umeleckej formy neprenikol natoľko, aby mu došla márnosť objektivizácie umenia. Preto berte s rezervou skutočnosť, že Made In Japan od Deep Purple je najlepší koncertný rockový album všetkých čias. Nie, že by to nebola široko-ďaleko hlásaná, akceptovaná i rešpektovaná pravda, nikdy nie je na škodu nechať si zadné vrátka…

Dvojalbum kapely na vrchole (no a čo, že zároveň aj na vrchole krízy) poskladaný z troch japonských koncertov realizovaných v lete 1972 (v Osake 15. a 16. augusta a v Tokiu 17. augusta) dnes sotva bude predmetom diskusií. Zdalo by sa, že je všetko jasné. Nakoľko dnes je hudba znejúca éterom braná zväčša ako zámienka, aby si človek pri izolácii za tabletom, mobilom, či, archaicky za PC, pripadal, že je v spoločnosti, nedá mi pripomenúť, že umenie je viac, než len prázdnou kulisou vo vyprázdnenom duševnom svete.

Že sa rodí legenda, nebolo v roku 1972 jasné nikomu. Made In Japan bola v podstate len taká bokovka, pôvodne mala vyjsť len v Japonsku. Napokon sa učinili tri zásadné rozhodnutia. Jednak, že Británia neobíde skrátka a tiež, že aj keď šlo o dve platne, cena ostala rovnaká, ako za jednu. V neposlednej rade sa všetko spískalo tak, že album sa ocitol na pultoch pred Vianocami, čo, ako isto uznáte, spotrebný život západnej civilizácie nemohol ignorovať. Vianoce – dva za cenu jedného, no nekúp to! Projekt bol napokon natoľko zaujímavý, že dokončený album Who Do We Think We Are mal smolu a jeho vydanie sa posunulo až na január 1973. Ťažko povedať, či to bol z ekonomického pohľadu dobrý nápad. Každopádne kapela v klasickom zložení bola hotová, odpísaná, na odstrel. A tak sa aj stalo.

Zato Made In Japan bol, je a bude trhák. Predajnosť výnimočne ladí s obsahom, ak nejde o najlepšie sa predávajúci koncertný album histórie, veľa mu nechýba. O muzike to platí rovnako. Povedzme si krátko, čím sa počiatkom 70. rokov vyznačoval (po)riadny rockový koncert. V prvom rade sa pripravte na to, že v kapelách v tých časoch hrali hráči, ktorí sa snažili dostať zo seba všetko. Na svoje nástroje pritom naozaj hrali, nešlo o táborovú kulisu a ani o casting na nekorektne prihriaty videoklip. Druhý podstatný bod bol – skladby dostali priestor na rozlet, a teda často slúžili na pokusy, ako ich zahrať inak, o sólových improvizáciách nevraviac. Aj preto bol svojho času rockový koncertný album viac, než len „bestofkou“ s prilepeným potleskom. Šlo o samostatne stojacu dosku, ktorá ponúkala úplne novú tvár muziky. Navyše, nie vždy sa postprodukčne upravoval záznam. Made In Japan je skrátka prepisom toho, čo na javisku odznelo. V neposlednom rade bolo súčasťou každej poriadnej šou bubenícke sólo. Doby, kedy sa kapely posudzovali podľa kvalít bubeníka, sú mi osobitne sympatické, keďže tento nástroj s radosťou otĺkam pár dekád. Ktorého milovníka muziky by netešili časy, kedy sa plnohodnotný nástroj nezredukoval do polohy metronómu, všakže? Spomeniem ešte jednu zásadnú črtu niekdajších živákov. Áno, ide o energiu a nasadenie. O chuť dostať z nástrojov všetko, čo sa dá, podľa možnosti prekonať hráčske technické limity, skrátka, s prepáčením, nesrať sa s nejakým tónom mimo, ale pokúšať sa o nemožné. Dnešné profi prezentácie sterility sa môžu dať vypchať!

Všetko menované máte vtelené do siedmych skladieb. Spočiatku sa držia v medziach, ale rýchlo nastupujú čoraz dlhšie improvizácie, nekonečné sólové odpovedačky (finta Gillan jačí- Blackmore kvíli ma baví najviac), o dynamike (z hluku do ticha a späť) a zohratosti kapely škoda básniť, to sa musí počuť! Najlepší muzikanti na svete (pre diplomatov – jedni z najlepších muzikantov) predvádzajú majstrovské vystúpenie. Tá energia! Tá verva! Čo viac si priať?

Časom vyšli všetky tri záznamy japonských koncertov, predpokladám však, že najrozšírenejšie vydanie na cédečku v zbierkach po svete je to z roka 1998, kde je prilepený bonusový disk s tromi prídavkami, ktoré odzneli v Tokiu (Black Night, Speed King) a a 16. 8. v Osake (Lucille). Tiež ho mám.

Najlepší koncert všetkých čias? Prečo nie. Kebyže máte za život počuť jediný koncertný album rockovej muziky, voľte Made In Japan! Na rozdiel od politických volieb nehrozí sklamanie.

Skladby:
1. Highway Star 6:42
2. Child In Time 12:18
3. Smoke On The Water 7:37
4. The Mule (drum solo) 9:28
5. Strange Kind Of Woman 9:52
6. Lazy 10:27
7. Space Truckin‘ 19:53

Zostava:
Ian Gillan: spev, harmonika, perkusie
Ritchie Blackmore: gitara
Jon Lord: klávesy
Roger Glover: basa
Ian Paice: bicie

Made In Japan Book Cover Made In Japan
Deep Purple
hard rock
Purple Records
1972
LP, CD
7

6 názorov na “Ten koncert!”

  1. Jeee. Deep Purple Made In Japan. Ma prvni live nahravka na civkovem magnetofonu revox b77. Zadny jiny koncert jsem tehdy nemel, pasek hrany a hrany az na same drevo jak se lidove rika. Pak nastup cd. Prvni navsteva kramku s cd. Vsude v regalech velikani hard rocku. Uriah Heep atd. Co si vybrat? V kapse 500kc. A zrak padl na Made In Japan. Jaky to ulovek. Krasny zlaty ramecek. Tehdy neznalost stopaze cd. Mensi diskuze s prodavacem. Stale jsem trval musi to byt dvojcede. Preci to vyslo jako 2lp. Tak si rikam, nejak to sestrihali, zkratili. Koukam na playlist. Ano ano komplet. Velka radost. Utikam domu s vetrem o zavod. Honem honem vrazim do supliku. Uz to zacina. Nejsem v Tokyu jen v kamrliku v ceske kotline. Ano, mate pravdu, nema konkurenci nenachazim slov. Moji zlati parpli. Jsou jak sekvoj, umeni, radost ze hry to saha az do nebe. Pekna vzpominka, to bylo mladi a s mladim patri i parplici, i kdyz mi hraji v kamrliku, zavru oci a jsem v Tokyu.

Pridaj komentár