Dalton fandí Andersonovej flaute

Minulý rok obnovila svoju činnosť talianska skupina Dalton, ktorá svojho času úžasne kombinovala raný Jethro Tull s typickým talianskym melodramatických rockom. Jej debutový album Riflessioni: idea d’infinito z roka 1973 stojí za spomienku.

Je zaujímavé, že v Taliansku existovali nezávisle na sebe i po sebe dve viac-menej bluesrockové skupiny pomenované Dalton. Prvá vznikla v roku 1967 a v zostave Mimmo Saponaro (spev, basa), Rolando Belli (gitara, spev), Lino Cornali (organ) a Angiolino Bergamini (bicie) vydala do roku 1969 niekoľko singlov, konkrétne Monia/Il giro (1967), Era qui/Tempo d’estate (1968), Monia/Era qui (1969) a Da cinque anii/Clementine (1969). Následne Bergaminiho nahradil akýsi Adamo a v tejto zostave skupine vyšiel posledný singel Venus/Summertime (1969). Áno, išlo o prevzaté a známe veci. V roku 1970 sa k skupine pridal Mauro Pagani (husle, flauta), ale keď dostal ponuku, prešiel do budúcej najslávnejšej talianskej artrockovej skupiny Premiata Forneria Marconi (PFM) a psychedelickému blues rocku skupiny Dalton bol koniec.

Nezávisle od predchádzajúcej kapely vznikla v oblasti Brescie-Bergama v roku 1972 iná skupina Dalton. V zostave Temistocle Reduzzi (klávesy, spev), Aronne Cereda (gitara,spev), Alex Chiesa (flauta, spev), Rino Limonta (basa, spev) a Walter „Tati“ Locatelli (bicie, spev) nahrala v roku 1973 zaujímavý debutovo-jethrotullovský album Riflessioni: idea d’infinito. Inak, Cereda, Brambilla a Limonta hrali v rokoch 1970-1971 v skupine I Puritani. Skupina Dalton úspešne koncertovala, dokonca vyhrala cenu na Swiss Pop Festivale v Zürichu. V roku 1974 uspela so singlom La donne e il bambino/Il vuoto. Následne skupinu opustili Chiesa a Reduzzi, pričom ich nahradili Giancarlo Brambilla (klávesy) a Massimo Moretti (spev). V roku 1975 vznikol v zostave Cereda, Brambilla, Limonta a Locatelli album Argitari (pomenovaný podľa prvých písmen krstných mien protagonistov). Ako hostia vypomohli Chiesa a Moretti. Akusticky orientovaná hudba vyznela ako sólový album Cereda. Skupina existovala do roku 1979, pričom sa pripomenula už len dva razy, v roku 1977 singlom Monia/Mama dog a v roku 1979 singlom Presto torneró/Mama dog.

Reduzzi a Cereda sa podieľali na projekte Paciana story: Opera pop z roku 1975, následne si Reduzzi založil tanečnú skupinu a viedol hudobný obchod. Locatelli sformoval skupinu Mo.Do.. Jeden z pôvodných členov kapely, Rolando Belli (gitara), hral v 70. rokoch v Nemecku s legendárnou kapelou Can. Síce len pár mesiacov (stihol 6 koncertov), ale aj tak, to sa každému nepošťastilo. Za zmienku ešte stojí, že v roku 2005 vyšlo na cédéčku remasterované vydanie druhého albumu, ktoré obsahovalo nanovo nahraté chiesove flautové party. Cereda nahral v roku 2017 sólový album Memories. A aby toho nebolo málo, v roku 2018 sa kapela vrátila na scénu. V zostave boli Cereda, Chiesa, Limonta, Brambilla a Nicoletta Gentile (spev, gitara). Vyšiel aj tretí album nazvaný Eden.

Ale poďme k debutovému počinu. Ako mnohé moje talianske prírastky do zbierky, aj debut skupiny Dalton som kúpil v Ríme. Jedno sa „špagetožrútom“ musí nechať, v každom obchode s hudbou, ktorý som navštívil (či už v meste s koloseom alebo vo Florencii), mali samostatný kútik venovaný talianskemu progresívnemu rocku. Nákupy naslepo, väčšinou podľa obalov či nejasných spomienok na progarchives, mi dosť rozšírili obzory a vlastne som sa sekol iba jedenkrát. Ťažké free džezové fusion z albumu Maledetti od kapely Area mi pod kožu zalieza sťažka, tak ako trojka od Soft Machine. Ale o inom som chcel…

Ako bývalo v tých časoch v Taliansku zvykom, albumy málokedy trvali viac ako polhodinu a ani Riflessioni: idea d’infinito nie je výnimkou. Má okolo tridsaťštyri minút. Aj to iba preto, že sa tu nachádza jedna skrytá skladba, ale nepredbiehajme. Hneď prvá a zároveň polo-titulná skladba Idea d’infinito po pár pazvukoch prinesie niečo medzi blues a skladbou With you there to help me od Jethro Tull. Môžete mi veriť, že to nie je iba letmo naznačená podobnosť. Super je, že texty sú v taliančine a okrem flauty má dosť priestoru i gitara. Ani klávesy rozhodne nehodlajú hrať druhé husle (pretože sú to klávesy, všakže). Stagione che muore je parádna naliehavá skladba, ktorá o tom, že kradnúť (od Tullov) sa nemá, asi nepočula. Plynulý prechod do akéhosi čembalového (či čo to je) intra otvorí klavírnu a inak pocukrovanú baladu Cara Emily. Viem si ju predstaviť ako príjemný gýč niekde na gondole splavujúcej benátske kanály (hold, kanálová romantika má niečo do seba). Zároveň je to odklon od idolu z Británie.

Špinavá gitara vystrúha kvílivé intro a už je tu druhá polovica titulu, a síce svižne bluesrocková záležitosť Riflessioni. Je to inštrumentálka a má niekoľko naozaj skvelých momentov. Do jej doznievania sa jemne vrúti spevná a mierne „klasicistická“ pesnička Un bambino, un uomo, un vecchio, čo je fajn. Záverečným kúskom je akýsi rozmerný lavór (Dimensione lavoro). Začne hrubozrnným sólom pre bicie doplneným hammondovými skučaniami. Pokračuje s  flautou, klavírom (a inými klávesovými inštrumentmi), gitarou (dokonca s hendrixovskou škvŕkajúcou vsuvkou) a celé toto bluesrockové šalenie opäť pripomína nemenovaný hudobný vzor. Neviem, či je to aj na platni, ale na cédečku po asi minúte ticha nastúpi ešte jedna skrytá skladba, konkrétne ide o mierne pokojnejšiu verziu prvej skladby albumu Idea d’infinito.

Mám rád Jethro Tull a rovnako ma bavia aj ich doboví napodobňovatelia. Aj preto mi Dalton vyhovuje viac ako len dosť.

(upravené, pôvodne zverejnené na progboarde)

Skladby:

  1. Idea d’Infinito (4:49)
  2. Stagione che Muore (4:20)
  3. Cara Emily (4:55)
  4. Riflessioni (3:50)
  5. Un Bambino, un Uomo, un Vecchio (3:35)
  6. Dimensione Lavoro (12:29) = (6:42) a (4:48)

Zostava:

Temistocle Reduzzi: klávesy, vokály
Aronne Cereda: gitara, vokály
Rino Lamonta: basa, vokály
Walter „Tati“ Locatelli: bicie, vokály
Alex Chiesa: flauta, vokály

Riflessioni: idea d'infinito Book Cover Riflessioni: idea d'infinito
Dalton
art rock
Music
1973
LP, CD
6

6 názorov na “Dalton fandí Andersonovej flaute”

  1. Aj keď mi je obal povedomý, na “rande” s Dalton si nespomínam. S o to väčšou chuťou som si album Riflessioni: Idea D’Infinito pred chíľkou vypočul.
    Hejkal, díky za ďalšiu peknú profilorecku z Talianska!

    P. S.: A nedalo mi, práve mi hrá album La Scimmia Sulla Schiena Del Re skupiny Mo.Do., ktorý som vyštrachal na Spotify pod akýmsi talianskym dance projektom Mo-Do. Nechápem, ako je toto možné na Spotify, že sú tu zmiešané rôzne kapely rovnakého mena pod jedným heslom – neskutočný bordel…
    Hejkal + Snake, díky!

    1. Ahoj Pito, tak co na něj říkáš ? Já mám album La scimmia sulla schiena del Re moc rád. Je melodické a takové posmutněle melancholické, s předlouhými instrumentálními pasážemi. Můj tajnej a hluboko zakopanej poklad. Tak psst 🙂

  2. Hejkale zdar, díky za Dalton. Nejenom za recenzi, ale i pečlivě zpracovanej profil. Mám vydání od Minority Records, které je bez toho bonusu a tak ukazuje stopáž pouhejch 28:12, ale co na tom. Muzika je to fajn a já se u ní dobře bavím. Mix symphonic rocku, blues hard rocku a italského popu přesně tak, jak to mám rád. Vrznout na takhle krátkou desku popinu Cara Emily, hned nato instrumentální masáž Riflessioni a pak další – ehm – hodně přístupnou písničku Un bambino, un uomo, un vecchio mohli snad jenom talijáni…

    V profilu zmiňuješ i kapelu Mo.Do. a jejich jediné album La scimmia sulla schiena del Re stojí za poslech. Vyšlo sice až v roce 1980, ale je pevně ukotveno v sedmdesátejch letech. Je to placka zapomenutá, ale velmi dobrá.

    1. Mo.Do. som nepočul, predsa len ide mimo moje preferované ročníky.
      Som rád, že Dalton sa u teba neminul účinkom, tá pestrosť je pre Talianov príznačná. Troška ti zafušujem do remesla, pár klenotov z tamojšej scény sem budúci týždeň pridám.

Pridaj komentár