Clark-Hutchinson

Zabudnutá britská experimentálna rocková skupina Clark-Hutchinson stála na vrchole dobových snáh o improvizovanú hudbu mimo zabehané európske formy a stupnice.

Andy Clark (klávesy, spev, dychy) a Mick Hutchinson (gitara) sa prvý raz stretli v roku 1967 vo formácii Sam Gopal’s Dream. Sam Gopal je malajský hráč na tabla. Hutchinson hral predtým v beatovej skupine Sons of Fred, ale jeho záujem o džezovú a indickú hudbu v kombinácii s jeho talentom a zručnosťou hrania na gitare ho predurčovali na kariéru experimentátora. Ako neskôr spomínal, Sam Gopal bola skupina, kde sa hralo zadarmo a nehrali sa skladby v konvenčnom zmysle slova. Určila sa iba tónina alebo rytmus a už to išlo nekoordinovane ďalej. V skupine hral aj basák Peter Sears a neskôr sa pridal aj spevák Andy Clark. V roku 1968 Gopal rozpustil Dream a pod svojim menom nahral album Escalator s istým Lemmim Kilmisterom (Hawkwind, Motörhead).

Clark, Hutchinson a Sears najali bubeníka od Pretty Things, Viviana Princeho a založili skupinu Vamp, po ktorej ostal jediný singel Floatin’/Thinking too much (Atlantic Records). Clark a Hutchinson vzápätí založili skupinu Clark-Hutchinson, do ktorej prizvali Walta Monahana (basa) a Franca Franca (bicie). Dokonca v USA nahrali aj album s názvom Blues pre značku Sire Records. Podľa Marka Powella, ktorý písal medailón pre vydanie antológie Free to be Stoned od Esoteric Recordings, album oficiálne vyšiel v USA (a totálne prepadol). Podľa všetkého však oficiálne vyšiel až v roku 1994 na platni a v roku 1997 na CD (v Nemecku na značke Little Wing of Refugees). Nech to bolo, ako chcelo, koncom 60. rokov sa veľké vydavateľstvá predháňali v zakladaní takzvaných progresívnych značiek. Vydavateľstvo Decca vytvorilo značku Nova a Sire Records im licenčne dohodilo už len dvojčlennú skupinu Clark-Hutchinson.

Počas dvoch dvanásťhodinových maratónov nahrali 21. a 23. mája 1969 v štúdiách Recorded Sound v Londýne päť dlhých inštrumentálnych skladieb, ktoré tvoria ich debutový album A=MH2. Ide o besnú jazdu plnú dlhočizných gitarových sól prekladaných klávesmi, perkusiami a dychovými nástrojmi, inšpirovanú všetkým od psychedélie cez džez až po orientálne motívy. Album vyšiel v decembri 1969 (Decca Nova SDN-R 2) a stal sa najlepšie sa predávajúcim titulom značky Nova, takže nasledujúci album Retribution už Decca posunula na známejšiu značku Deram. Skupinu doplnili basák Stephen Amazing (vlastným menom Steve Fields) a bubeník Del Coverley. Spolu so skupinami ako Edgar Broughton Band, Pink Fairies a Hawkwind stála v popredí vtedajšej pódiovej improvizačnej hudby v Británii. Ako neskôr spomínal Hutchinson, radi improvizovali v rôznych rytmoch a hudobných žánroch využívajúc princíp atónie. Nič z toho nebolo dosť dobre možné zopakovať v štúdiu.

Napriek uvedenému začala kapela na jar roku 1970 nahrávať nepomerne konzistentnejšieho hardrockového (a spievaného) nasledovníka debutu, ktorý obsahuje skvelú poctu Hendrixovi v skladbe Free to be Stoned, ale aj džezovú inštrumentálku After Hours. Album Retribution (Deram SML 1076) vyšiel v októbri toho roku, predával sa dobre, ale neumiestnil sa v rebríčkoch. Skupina následne úspešne koncertovala a predávala svoje dielo najmä v Nemecku a Holandsku.

V novembri 1971 vyšiel posledný album, skupiny, Gestalt (Deram SML 1090), nahratý v triu bez Stephena Amazinga. Obsahuje jedenásť kratších skladieb, ktoré sa príjemne počúvajú, zaujímavá je flamengom šmrncnutá skladba Man’ Best Friend. Krátko po jeho vydaní sa skupina rozpadla. Andy Clark a Stephen Amazing založili skupinu Upp, ktorá pre Epic Records nahrala dva albumy, Upp (1973) a This Way (1976). Mick Hutchison sa stal uznávaným učiteľom hry na gitaru.

(upravené, pôvodne zverejnené na progboarde)

Diskografia:

  1. A=MH2 (1969)
  2. Retribution (1970)
  3. Gestalt (1971)
  4. Blues (1994)

Pridaj komentár