Cactus sa týči do roka 1970

Jeden z najtvrdších albumov rockovej histórie sa volá Cactus. Vyšiel v roku 1970 a nahrala ho rovnomenná skupina.

V deň mojich narodenín nás opustil Tim Bogert, jeden z najoriginálnejších a najfenomenálnejších rockových hráčov na basgitaru, aký kedy žil. Chcel som mu venovať úctivú spomienku vyzdvihnutím niektorého jeho albumu, ktorý som na Rockovici ešte nerecenzoval. Na počudovanie, okrem albumov Vanilla Fudge a biografie Beck, Bogert & Appice som sa jeho zásadným dielam vlastne vôbec nevenoval! Okamžite som prehrabal poličky s cédečkami a dumal, ktorý album ho najlepšie vystihuje. Debut Vanilla Fudge? Iste, ale iné tri albumy kapely som tu už recenzoval, tak radšej zvolím niečo iné. Štvorica albumov Cactus bude určite vyhovovať! Ibaže, aj dvojalbum Live od Beck, Bogert & Appice by stál za hriech… A vlastne, prečo sa nevenovať rovnomennému debutovému albumu tejto úžasnej trojice? Ťažká voľba.

Napokon to vezmem postupne. Však tento rok môže dôjsť na všetky menované. A tak vyťahujem dvojdiskovú edíciu CactusCactus (1970)/One Way… Or Another (1971). V roku 2013 vydala odnož Cherry Red, Hear No Evil, všetky štyri albumy aj s bonusmi na dvoch dvojdiskových vydaniach, ktoré som si kúpil, nech ich mám pekne pokope. Rád by som začal debutom.

Najprv vám však prezradím, ako som kapelu spoznal. Niekedy v roku 1996 som so svojou kapelou Earpick hral v garážach pod Prístavným mostom v Bratislave. Stretol som tam Bonza, týpka, čo vlastnil Ludwigy s tým obrovským kopákom (strašne som taký chcel), ktorý bol fanatik do Led Zeppelin. Poznal som ho už skôr, chvíľku bubnoval s Dorian Gray, ktorým otec robil manažéra. Dali sme reč a on mi v aute pustil kazetu so svojim „novým“ idolom, Carmineom Appiceom, debut skupiny Cactus. Reku – Toto je bomba, lepšia ako Zeppelíni! Doma som vyzvedal od otca, čo je na tom pravdy. A vraj, že dosť. Žiadnu platňu a ani kazetu s touto muzikou sme však doma nemali. Prešlo pár rokov, to už som hral s Radio Luxembourg, spieval s nami Marta, a ten odniekiaľ priniesol cédečko, vynikajúcu výberovku Cactology: The Cactus Collection. Okamžite som si ju napálil a počúval do omrzenia. To však nikdy neprišlo.

Neskôr som sa dopracoval aj k jednotlivým albumom a finálne som do zbierky zaradil menované vydania. Dosť už o mne, poďme sa pozrieť na debut jednej z najlepších blues-hardrockových kapiel sveta. Vyšiel v júli 1970, čím sa hrdo prihlásil k zástupu rockových nahrávok z najlepšieho roku, aký kedy rocková hudba zažila. Oči pritiahol obal, stoporený kaktus na pozadí krvavého slnka, blues a Texas idú k sebe, aspoň to mi to evokuje.

Na úvod je tu brutálne rýchla coververzia klasiky Parchman Farm. Pokiaľ chcete počuť HARDrockovú rytmiku hrať blues, tu ju máte! Bogertova basa tvorí takú zvukovú hradbu, že by ju nedobyli ani všetky stredoveké európske vojská dokopy. Jericho je šuviks! Do toho vrieska, chrčí a ziape Rusty Day, pomáha si harmonikou, no a McCarty sóluje prakticky nepretržito. Chcete definovať rockovú smršť? Práve sa stalo. Nečudo, že nasleduje takmer akustický prériový slaďák My Lady From South Of Detroit. V rozkolísanej skladbe Bro.Bill je opäť nadostač hudobnej extázy. Basa krásne pláva pomedzi vyhrávky, harmonika zahusťuje muziku, bicie sú v permanentnom móde – načo rytmus, keď môžem vymýšľať o dušu, no a gitara sa veru nedrží spiatky a po elektrifikovanom sóle sa ozve akustické, to je veru zaujímavý postup, často sa nepočuje! Inak, Rusty miestami dokonca spieva.

Nasleduje ďalší známy cover – You Can’t Judge A Book By The Cover. Cactusáci ho zaonačili do úvodného psychedelického oparu, aby v refréne rozpútali brutálny nárez! Nepoznám tvrdšiu bluesovú kapelu. Menej brutálna, ale zato rokenrolovo ostrá skladba Let Me Swim usvedčuje hardrockové veličiny z nedostatku energie. Prekvapujúco tiché blues No Need To Worry ukazuje, že kapela perfektne zvládala aj dynamiku hry. Mnohí hudobníci vedia burácať, ale práve v tichých skladbách vidno, kto je ako zohratý a kto čo vie. Day, McCarty, Appice a Bogert vedeli toľko, čo najvzdelanejšie hlavy histórie civilizácie. A ešte vedeli aj riadne rachotiť! Napokon, album nahrali pekne spolu naživo v štúdiu. Tento spôsob nahrávania vyhovuje aj mne, je to skrátka autentická muzika celej kapely a nie skladačka zo strižne. Ďalšie blues, tentoraz rýchle a nabúchané, je Oleo. Ja tu síce stále omieľam blues, ale tá energetická bomba, čo sa valí z reprákov, je tvrdšia než nejedna hardrocková alebo metalová nahrávka. Z pohľadu basgitary je podstatné, že je tu aj basové sólo. Na záver albumu je pripravená mega hardrocková smršť Feel So Good. To sa ani nedá opísať, to sa musí počuť! Navyše tam Carmine vystrúha bubenícke sólo. Ako zvykol vravieť Phil McCormack – Hell yeah!

Ako som už spomínal, na cédečku sú bonusy. Presne tri. Na úvod je tu brutálne psychedelické zemetrasenie Rumblin’ Man, z ktorého by hádam aj death metalistom naskočila husina. Vôbec sa nečudujem, že ako jedinú nealbumovú skladbu túto hororovú záležitosť zaradili aj na zmienený výber Cactology. The Sun Is Shining je pomalý, ale rovnako masakrálny drsný bluesový kúsok. Všetci hudobníci žmýkajú z nástrojov všetko, ale aj tak si vypočujte, ako hrá Tim Bogert. Každý, kto si myslí, že blues je na jedno brdo, by si mal Cactus povinne vypočuť a sklapnúť. Sweet Little 16 nie je, ako by sa mohlo zdať, Berryho rokenrol. Je to ďalšia hrmavica, na aké tvorba kapely netrpela núdzou.

Tim Bogert bol unikát, takí basgitaristi sa už dnes nerodia. Žiadne rytmické šmrdlikanie, ale permanentné sólovanie a neopakujúce sa vyhrávky, tento štýl hry milujem. Ako bubeníkovi sa mi v ňom parádne vyhráva a je na čo reagovať. Čo je však ešte dôležitejšie, hoci všetci štyria hudobníci to tu mastia, čo kto vládze, celok pôsobí súdržne. Och, ako mi chýba v aktuálnej rockovej produkcii podobný spôsob prezentácie… Nič to, debut skupiny Cactus je monument, na aký sa nezabúda. A aby som opakoval po Bonzovi, veru mám Cactus radšej ako Led Zeppelin!

Skladby:

  1. Parchman Farm 3:08
  2. My Lady From South Of Detroit 4:26
  3. Bro.Bill 5:12
  4. You Can’t Judge A Book By The Cover 6:32
  5. Let Me Swim 3:52
  6. No Need To Worry 6:14
  7. Oleo 4:52
  8. Feel So Good 6:05
  9. Rumblin’ Man (bonus) 4:23
  10. The Sun Is Shining (bonus) 5:16
  11. Sweet Little 16 (bonus) 5:06

Zostava:
Carmine Appice: bicie
Tim Bogert: basa
Rusty Day: spev, harmonika
Jim McCarty: gitara

Cactus Book Cover Cactus
Cactus
blues rock, hard rock
ATCO Records
1970
CD (Hear No Evil, 2013)
9+3

11 názorov na “Cactus sa týči do roka 1970”

  1. K Vanilla Fudge jsem se kdysi dostal díky seriálu Bigbít. Pánové Kluka a Váně tam uváděli své inspirační zdroje a jelikož Cream jsem už znal, začal jsem se pídit po druhé jmenované skupině.
    S tvorbou skupiny Cactus jsem se zatím nesetkal, budu to muset napravit.
    Hejkale, dík za fajn čtení a inspiraci do budoucna.

  2. Ak už sa tu spomína na jednotlivé formácie, tak oveľa skôr som spoznal Vanilla Fudge. Osobne som sa pohyboval v iných kruhoch, takže pre mňa boli hard a blues rockové úderky spoza mláky dlhé roky prakticky tabu. V mojom okolí sa v spojení s takou muzikou spomínal iba jeden ostrov z Európy. Priznám sa, že si ani nevybavím, žeby mi niekto ponúkol na nahratie dajakú úderku z Ameriky. O to viac ma to teraz baví a mám to zaoceánske neokrôchané rinčanie veľmi rád.
    Veľmi pekná recenzia, vyznanie, poďakovanie. Kopí sa nám tých smutných dátumov, naši hrdinovia odchádzajú, s tým sa musíme zmieriť, ale tá muzika tu zostáva…
    Hejkal, díky!

      1. V prváku na intru nemělo moc lidí magnetofon, vedle na pokoji měl kamarád B42 a na něm CCR, Beatles apod, chodili jsme k němu poslouchat v době osobního volna, taky tam byl jeden starší, který prohlásil poslouchal jsem do půlnoci Cactus a UFO, nikdo z nás netušil co to je za kapely. Přinesl pásek a můžu říct, že ve svých patnácti letech se mi to moc nelíbilo. Později jsem tomu na chuť přišel, následující rok začal s námi chodit Pražák, který nám vozil pro nás novinky jako E Pluribus Funk, O´T´Sweaty, Demons And Wizard , Machine Head a podobně. Tehdy to nikdo neměl, byla to doba o jaké píše Merhaut. Můžu ti říct, že jsem si Cactus vzal do kanclu a je to prima, Rusty Day je skvělý zpěvák, místy skoro jak Captain Beefheart.

  3. Po takovém chvalozpěvu jsem si to musel pustit a u první Parchman Farm ve mě hrklo. Až takovej nářez jsem teda nečekal. Potom to sice sklouzlo do klasického bluesrocku (kterej moc nemusím) a znovu mě zaujalo až baskytarové sólo ve skladbě Oleo, ovšem Feel So Good – včetně sóla na bicí – je tečkou, jak má bejt. Hejkale, dík za pěkný čtení a já si jdu připomenout poslední Nektar. Přece jenom, tahle muzika je mému naturelu o něco bližší…

    1. Je mi jasné, že toto tak úplne nie je tvoja parketa, čo je úplne v poriadku. Na Cactuse mám rád, okrem toho, že sú nekompromisní, živelní, trvdí, skrátka, rockoví, aj to, akým spôsobom hrá dvojica Bogert-Appice. Je to progresívnejšie, než množstvo takzvanej progresívnej muziky.

Pridaj komentár